„Ty si ma práve udrela?" spýtal som sa jej s jemný úsmevom na tvári. To dievča má práve udrelo knihou do hrude.
„Mala som na to právo, zízal si a to ma nesmierne rušilo!" znovu prešla ku oknu a sadla si na jej obľúbené miesto.
„Čuduješ sa mi vôbec...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Sakra.
Dnešok je nanič.
Tak ako bol aj včerajšok a ako už sú aj posledné mesiace.
No dnešný deň je jednoducho na vrchole všetkých dodrbaných dní.
Najprv mi volá otec, chce ma naspäť v hre na čo som sa mu úplne vysral. Potom zistím že mi sťahováci zabudli doniesť jednu krabicu - samozrejme že tú najhlavnejšiu - a nakoniec, zrazím túto mladú, príťažlivú slečnu ktorá bola do nedávna kvôli mne ešte na zemi.
Aký parádny deň.
„Ste v poriadku slečna?" spýtal som sa jej keď už stála pokojne na svojich.
„Slečna je celkom v poriadku, len jej bábätká nie sú." v momente keď som počul tieto slová, môj pohľad skamenel.
Zjavne pochopila môj výraz a preto s malý chichotom dodala „Moje knihy, hlupáčik."
Ak v tom momente zo mňa nevyšiel výdych úľavy, tak potom som asi zbytočne zabudol dýchať.
Kto už v tejto dobe nazve svoje knihy bábätkami? Teraz keď sa na ňu pozriem, hneď mi jasné že nie je tehotná. Podľa môjho názoru len nedávno skončila školu no človek nikdy nevie.
„Tvoja mikina je, no-oblial som ti ju?"
Pár vecami som nechápal. Celý deň som vo svojej - neserte sa so mnou - nálade, ale keď som zrazil na zem túto slečinku, akoby som mal nejaké to nutkanie byť pokojný.
„Oh, to je v poriadku moje aut- hej? Čo to robíte?" jej pohľad bol upretý niekde do diaľky, pozrel som sa tým istým smerom no zo začiatku som nechápal. Potom som pochopil. Dvaja muži odsťahovali auto. Podľa všetkého to bude jej auto keďže tak vyvádza.
Kútikom oka som ju zazrel ako kráča cez cestu k dvom pánom a rozhodol sa ju nasledovať.
Dôvod tohto činu je doteraz neznámi.
Nie že by ma to zaujímalo, no pred pár minútami som jej zničil mikinu, chcem sa uistiť že všetko je okej. Nie som ten typ chlapíka ktorý by za niečo takého zdrhol.
Hlavne keď viem že za to môžem z väčšej časti ja.
„Pani, toto auto stojí na súkromnom parkovisku, máme prikázané ho odtiahnuť." prehovoril na ňu plavovlasý pán.
„Od kedy je toto "súkromné" parkovisko? Parkujem tu už od doby kedy som sa naučila šoférovať, som si istá že do dnes toto miesto nebolo súkromné."
„Auto si bude môcť vyzdvihnúť v odťahovej službe a bude vám udelená pokuta za parkovanie na cudzom - súkromnom - pozemku." hlesol druhý muž a ja som len sledoval dejisko predo mnou.
Mohol som povedať že s toho nebola tri krát nadšená no nedalo sa ani povedať že by bolo nahnevaná tak ako by som bol ja.
Toto dievča sa mi naopak zdalo akoby sa jej zmocnila úzkosť.
