„Ty si ma práve udrela?" spýtal som sa jej s jemný úsmevom na tvári. To dievča má práve udrelo knihou do hrude.
„Mala som na to právo, zízal si a to ma nesmierne rušilo!" znovu prešla ku oknu a sadla si na jej obľúbené miesto.
„Čuduješ sa mi vôbec...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Sedel som na jednom z gaučov uprostred mojej "obývačky" a ťukal som do mobilu. Larissa si brala svoj čas ale nekázal som jej ponáhľať sa.
Môj milovaný, najdrahší otecko mi znovu v noci napísal.
Poznačte si ten sarkazmus.
Nechápem čo je také nepochopiteľné na týchto dvoch slovách. Nemám záujem. Slová ktoré mu opakujem už hodnú chvíľu.
Jedná vec je mať menšie zranenie zápästia, druhá vec je vidieť v tomto športe výzvu a adrenalín z bolesti druhých.
Pokiaľ ten starý muž nepochopí že bojovať nemôžem ísť skôr než v boxe raz a znovu uvidím umenie, nemáme sa o čom baviť.
Aj tak, ja tu nie som ten, ktorý by potreboval jeho. Na rozdiel od otca. On potrebuje moje prachy.
Otec: „Marcus povedal že pokiaľ sa vrátiš do L.A. začiatkom augusta, budeš schopný zabojovať už budúci mesiac.”
Vedel som si predstaviť to nadšenie v jeho hlase. Marcus je môj agent, má tridsať rokov a tehotnú manželku.
Rozhodne sa snaží robiť všetko v môj prospech a poviem vám, on bol hneď za to aby som na chvíľu odišiel z Los Angeles. Hneď po mojej sestre.
Ale vec sa má takto. Môj otec sa pletie do môjho života, do mojej kariére, do môjho milostného života, odkedy som mal štrnásť.
On by bol schopný vyhodiť všetkých z môjho tímu, a sám by sa postavil do všetkých úloh okolo mňa.
Najradšej by mi robil aj osobnú pestúnku dvadsaťštyri sedem a som si stopercentne istý že by ma najradšej nikdy nepúšťal z očí, no na to som ho už veľakrát sklamal.
Takže keď mi otec napísala správu že Marcus povedal že budem schopný nastúpiť už v septembri, v skutočnosti sú to čisto otcove slová. Chudák Marcus, ani si neviem predstaviť aký nátlak môj otec vyvíja na toho úbohého muža.
Otec: „Pokiaľ ma budeš aj naďalej takto ignorovať, budem ti musieť zavolať.”
Nad jeho slovami som iba prevrátil oči a pozrel sa na nové správy od Amélie.
Sestrička: „Ďakujem, som rada že si šťastný aj za mňa. Nie som si však istá ako zareaguje otec. Stále sa nepreniesol cez ten tvoj odchod a som presvedčená že ma nikam nepustí."”
Áno, toto boli jej slová. Ale mala pravdu. Otec sa cez ten môj rýchli odchod nepreniesol. Ten muž sa nepreniesol ani cez môj rozchod s Charlotte s pred dvoch rokov.
Nedovolím mu však urobiť to isté Amélií. Ona si zaslúži mať vlastný život a robiť to čo ju baví bez toho, aby do toho bola nútená.
