„Ty si ma práve udrela?" spýtal som sa jej s jemný úsmevom na tvári. To dievča má práve udrelo knihou do hrude.
„Mala som na to právo, zízal si a to ma nesmierne rušilo!" znovu prešla ku oknu a sadla si na jej obľúbené miesto.
„Čuduješ sa mi vôbec...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ani neviem ako, ale zaspal som. Netuším ako dlho som mohol už takto ležať, jediné čo vime je že som sa zobudil na hlasy.
Oba hlasy mi boli povedomé.
Ten hrubší, hlbší patril doktorovi s ktorým som sa nedávno rozprával.
Ten jemnejší, sladší patril tomu anjelovi.
Môj mozog bol ešte ospalý na to aby reagoval ohľadom Larissi.
Niekoho ruka v mojich vlasoch ktorá robila tie príjemné pohyby mi to nijako neuľahčovala. Skôr ma nútila zaspať raz a znovu.
Tomu pokušeniu som však nepodľahol a namiesto toho som doširoka otvoril svoje oči.
Musel som pár krát zaklipkať viečkami aby som si zvykol na slnko ktoré bolo v miestnosti a aby som si spomenul kde to som.
Keď sa tak stalo, keď som konečne hlavu zdvihol z postele podo mnou, moje oči sa stretli s tými, ktoré patrili jej.
Na chvíľu som na ňu len tak hľadel, začal som si myslieť že je nejaký anjel ktorý ma prišiel zachrániť no hlas doktora ma vrátil do reality.
Spomenul som si prečo tu vôbec som. Ona bola tým dôvodom. No bolo to presne naopak. Ja som bol ten ktorý zachránil ju, nie ona mňa.
„Keďže som si bol istý že sa čoskoro zobudíš, nevolal som ich. Usúdil som že to rozhodnutie nechám na tebe. Keďže máš osemnásť nie sme povinní informovať rodičov pokiaľ nebudeme mať tvoj súhlas alebo tvoj stav nebude kritický.”
Pozorne som počúval čo doktor hovoril no svoje oči som neuprel inam než na jej tvár.
Študoval som ju, snažil som sa zistiť prečo to urobila. Prečo by niekto ako na chcela skončiť svoj život.
„Čiže, pokiaľ teraz chceš, môžeme ich informovať že si tu.”
„Nie, nie, nie. Nemôžu to vedieť. Prosím nevolajte im.”
Bol som zaskočený? Rozhodne. Veď prečo by nechcela aby jej rodičia vedeli že je v nemocnici?
Bolo jasné že nás čaká dôležitý rozhovor akonáhle doktor odíde.
Viem že pre ňu nie som niekto kto má právo miešať sa do jej života ale toto je dôležitá vec. Niečo čo jednoducho nemôžem nechať len tak.
Akonáhle sa tak aj stalo, keď doktor po pätnástich minútach konečne odišiel, bol som pripravený začať konverzáciu.
„Ahoj...” ozval sa jej nežný hlas skôr než akékoľvek slová opustili moje ústa.
Pousmial som sa nad tou melódiou, melódiou takou príjemnou že by som si vedel predstaviť počuť ju každé ráno aj večer.
„Ahoj...” skopíroval som jej slová a zapozeral sa jej priamo do očí.
