Fanfikcie nie sú reálne knihy

Caligula

Názov: Caligula 
Autor: Albert Camus
Rok pôvodného vydania: 1945
Žáner: Dráma

-

-

-

SCIPIO: Mohol by si pomôcť. Ty toho vieš veľa.
HELIKÓN: Viem, že dni ubiehajú a s jedlom je potrebné pohnúť si. Taktiež viem, že by si mohol zabiť Caligulu... a že on by nebol proti.
Vojde CALIGULA. Odíde HELIKÓN.

-

PRVÝ PATRICIUS: Koniec rečí. V stávke je náš život!
CHAEREA (bez toho aby pohol čo i len brvou): Poznáte Caligulove obľúbené slová?
STARÝ PATRICIUS: Áno. Povedal katovi: „Zabíjaj ho pomaly, nech pocíti, že zomiera."
CHAEREA: Nie, toto je lepšie. Po jednej poprave si zívol a vážne povedal: „Najviac zo všetkého obdivujem svoju bezcitnosť."

-

CALIGULA (posadí sa, pozerá sa na Scipiona, potom ho prudko uchopí za ruky a silou ho stiahne ku svojim nohám. Vezme do dlaní jeho tvár): Prednes mi tvoju básničku.
SCIPIO: Cisár, prosím nie.

-

-

-

Albert Camus patrí k jedným z najvýznamnejších francúzskym intelektuálom dvadsiateho storočia a zároveň je držiteľom Nobelovej ceny za literatúru. K jeho najznámejším dielam patrí román Cudzinec, spoločne s románom Pád, ďalej nasledovaný esejou Rub a líc, či divadelnou hrou Caligula. Práve divadelné hry Nedorozumenie, Caligula, esej Mýtus o Sizyfovi a román Cudzinec tvoria celok, ktorý je nazývaný „cyklus absurdity". V hre o neslávne známom rímskom cisárovi opisuje jeho hľadanie absurdity, po tom, čo mu zomrela sestra a milenka Drusilla. Voľne by sa dalo povedať, že autor nám ukazuje cielenú seba deštrukciu človeka. Seba deštrukciu človeka, ktorý sa riadi vlastnou logikou - človek nemôže zničiť všetko, bez toho, aby nezničil samého seba. V mene svojej logiky sa teda snaží o to, aby voči nemu jeho najbližší ľudia vzali zbrane a zabili ho.

Avšak autor tu nie je to najdôležitejšie, preto sa poďme venovať samotnému deju.

Úvod hry sa začína tým, že Caligula je nezvestný. Po smrti jeho milovanej Drusilly niekde zmizol a všetci ľudia v jeho paláci po ňom usilovne pátrajú. Jedni hovoria, že to nepotrvá dlho a čoskoro sa vráti, zatiaľ čo druhí hovoria o strate a možnej smrti mladého cisára. Hneď na prvej stránke nám je povedané, že prvé dejstvo a zvyšné sú od seba vzdialené tri roky, čiže to nepokladám za nejaké hlbšie vyzradenie deja. Cisár sa, samozrejme, nakoniec objaví a my tak môžeme spoznať jeho stav čerstvo po tejto silno traumatizujúcej situácii. Netrvá však dlho a presúvame sa do druhého dejstvá, kde spoznávame úplne iného Caligulu. Na túto jeho charakterovú zmenu sa ale zameriam neskôr, teraz si len stručne zhrnieme dej. Pokiaľ vám je aspoň trochu známa história tohto cisára, tak vám je jasné, že dej tomu bude pomerne dobre zodpovedať. Dej je pomerne svižný a akčný, keďže Caligulova nálada sa hocikedy môže zmeniť a podľa toho sa aj riadi dej. Cez jednotlivé dejstvá nám sú ukázané rôzne aspekty života v cisárskom paláci a taktiež jeho úskalia. Pokiaľ si Caligula zmyslí, že usporiada básnickú súťaž, tak sa tak musí okamžite stať. Ak si zmyslí, že niekoho zabije, stane sa tak. Ak si zmyslí, že bude odteraz aj on bohom, tak ním je.

Caligula tvorí v celom deji, nečakane, pomerne dominantnú osobnosť. Jeho šialenosť nám tu je vykreslená hneď viacerými spôsobmi, najvýraznejšie sú však dva. Ten prvý sú jeho samotné činy, jeho správanie a jeho sadistická krutosť. Môžeme na ňom vidieť, ako si užíva týranie a strach, ktorý v ľuďoch spôsobuje jeho bezcitnosť, spoločne s jeho nepredvídateľnosťou. V jeden deň môžete byť jeho najzbožňovanejší človek, na deň druhý už byť po smrti. A to je ten druhý spôsob, ako my vidíme jeho postavu - cez ľudí v jeho najbližšom okolí. Vďaka tomu, že sa v podstate celý dej odohráva na jednom mieste, v cisárskom paláci, môžeme cítiť istú formu klaustrofóbie. Vidíme v akom strachom žijú jeho poddaní, keďže si nikdy nemôžu byť istý, kedy na nich paranoidný cisár neukáže prstom ako na osnovateľa vymysleného sprisahania. Vidíme, ako sa mu podlizujú v snahe vyhnúť sa tomuto osudu. Pokiaľ ich požiada o nejakú absurdnosť, tak len bezmedzne pritakávajú a predstierajú, že ju plnia. Preto som spomínal, že Caligula v prvom dejstve je úplne iný človek, než ten vo zvyšku hry. Na začiatku vidíme jeho kruh najbližších ako uvoľnených ľudí, hoci sa obávajú o ich vladára. Taktiež po nájdení Caligulu sme svedkami jeho interakcií s inými ľuďmi. Avšak, po konci prvého dejstva vidíme tie isté postavy zužované strachom, ako bez najmenšieho zaváhania súhlasia temer bezvýhradne so všetkým, čo si tento šialenec na tróne zmyslí. Taktiež vidíme jeho stupňujúcu túžbu po získaní slobody (v jeho očiach), v podobe zabíjanie a systematickej perverzite vo všetkých možných podobách.