Škola pre výnimočné deti

5. Tajomstvo

Bol začiatok týždňa a ja som zaspala na hodinu. Konkrétne, na hodinu matematiky Aké prekvapivé. Tú hodinu som vôbec nemala v láske, ale to, že som zaspala mi vôbec nepomohlo. Môj mozog na hodine sa vypol. Bol zrazu fuč a ja som si ľahla na lavicu a pokojne premýšľala o...
„Slečna Greyová, ráčiš mi odpovedať na otázku?!" otvorila som oči a hovoril na mňa Profesor.
„Áno," povedala som ospalým hlasom, „ale na akú otázku?"
„Vypočítaš prosím tento príklad?"
Vstala som zo stoličky zobrala fixku a všetky oči sa zrazu upierali na mňa. Bála som sa, že sa pomýlim, ale zvládla som to na jednotku.
„Na ďalšej hodine radšej počúvaj s otvorenými očami slečna Greyová," povedal Profesor a okamžite som si sadla na stoličku.
Vedľa mňa sedel Ady a vedľa neho David. Obaja boli na mňa nahnevaný za to, že s nimi netrávim toľko času. Bolo to vidno aj bez toho aby som im čítala myšlienky. Chcela som sa ich opýtať či by dnes ku mne neprišli, ale spomenula som si, že tam je Alex.
Na všetkých hodinách to prebiehalo rovnako. Boli divný, nedávali pozor, nepočúvali ani mňa,... Chalani. Kto sa má v nich vyznať? Ja to nedokážem aj keď čítam ich myšlienky. Rovnaký boli aj na obede až do chvíle kým...
„Asi sa vám musím s niečím priznať," v tom mi skočil do reči Ady.
„Bolo na čase!"
„Musíme ísť do mojej izby, lebo mi inak nebudete veriť."
Išli sme dlhou chodbou rovno, potom po schodoch doľava a zase vľavo. Vošli sme do mojej izby a Alex tam nebol. Bol v kúpeľni. Otvorili sme kúpeľňové dvere a Alex sa hneď zneviditeľnil takže, ho chalani na chvíľu videli.
„Prepáč Alex, počkáme ťa v mojej izbe za týmito dverami," bolo mi dosť trápne vyrušiť ho keď sa práve sprchoval.
Nejakých dvadsať tri minút sme na neho čakali. Nevedela som, že chlapcom trvá sprchovanie tak dlho. Hneď ako vyšiel z kúpeľne sa zvítal s kamarátmi. Bolo to veľmi milé a konečne som to tajomstvo nemusela udržiavať sama. Bavili sme sa dvadsať minút, potom hodinu, hodinu tridsať a nakoniec zhruba 5 hodín.
No akonáhle odišli išla som sa osprchovať aj ja, lebo za chvíľu sedem hodín večer a kebyže sa neosprchujem teraz, tak potom by som ľahla do postele aj v školskej uniforme. Vliezla som pod sprchu a začala premýšľať o budúcnosti. Akú budúcnosť budem mať ja? Budú v nej moji kamaráti? Budeme ešte kamaráti? Ako dlho budem žiť? Na všetky tieto otázky existuje veľa možností, ktoré sa stanú. Nemôžeme predpovedať budúcnosť s úplnou presnosťou.
V izbe som mala menší neporiadok, ale ja som sa v ňom dokázala vyznať. Nazývam to: pracovný neporiadok, ktorý mi pomáha rozvíjať moju kreativitu. Každý si to vyloží po svojom.
Vrátila som sa do kúpeľne a tam bol naozajstný neporiadok, ktorý spôsobil Alex s chalanmi. Zubná pasta bola v poháriku s kefkami, kefky pohodené v umývadle,... Nechcelo sa mi upratovať ten bordel, ale ak som chcela nájsť môj hrebeň, nemala som veľmi na výber. Alex mal ísť prespať ku chalanom, takže som mala voľnú izbu.
Doupratovala som a za mojím chrbtom stál Alex. Otočila som sa, lebo som sa ho chcela opýtať čo tu ešte robí, a vzápätí ma chytil za pás a pritiahol ma k sebe. Medzi našimi očami bolo pár centimetrov. Skoro som prestala dýchať a... pobozkal ma. Potom sa zneviditeľnil a odišiel.
Čožeeeeeee? Ja sa tu snažím kontrolovať svoje pocity a on takto. Srdce mi búchalo ako šialené a červenala som sa ako paradajka. Za chvíľu bola polnoc a zajtra škola, takže som radšej šla spať a tému nočné bozkávanie som nechala na neskôr.