A čo my? (Ereri/ Riren)

4. Eren

Spomínal som na strednú. Už vtedy som bol do Leviho úplný blázon. Keď sa okolo neho niekto motal neskutočne som žiarlil. No nemohol som ho mať iba pre seba. A nie potom čo začal chodiť s Erwinom. Bol šťastný... nemohol som k nemu nakráčať a povedať čo cítim. Čo keby som iba pokazil naše priateľstvo? Nemohol som tak strašne riskovať...

Jedného dňa som ho čakal pred školou a snažil sa nájsť svojho večne šťastného kamaráta. No keď som ho zbadal nechápal som. To nebol ten večne šťastný Levi. Na každého sa mračil alebo mal hlavu sklonenú s mrzutým výrazom.

Keď prechádzal okolo mňa myslel som, že sa zastaví a povie mi čo sa stalo.... no on okolo mňa iba prešiel ako telo bez duše. Ani pozdrav, ani úsmev, ani jediný pohľad. Vôbec nič. Celý deň sme sa nebavili. Nevedel som čo sa mu stalo ale trápilo ma to.... Dúfal som, že je to záležitosť na jeden deň... no nebola. Od toho dňa som ho sa usmievať nevidel. Bol stále smutný a chladný. Už nerozdával svoju dobrú náladu ako vždy. Toto nebol on....

Ten pocit vnútri mňa ma zožieral zaživa. Pocit, že som nemohol nič spraviť a iba sa pozerať ako sa mi mení pred očami. Teda asi som niečo spraviť mohol ale vôbec so mnou nekomunikoval. Tak čo som mal robiť?

Zmenilo sa to v deň keď sme robili skupinové projekty. Bol som vo dvojici s Levim a tak sme sa znova začali rozprávať.

Zo začiatku bol tichý a moc sa nevyjadroval. Prekvapilo ma to.... Dokáže sa niekto až tak strašne moc zmeniť? Predtým vždy povedal svoj názor snáď ku všetkému.

Keď sme sa lúčili konečne som sa odvážil mu povedať, že sa s ním chcem znova viac baviť. Že mi chýba naše priateľstvo. Iba prikývol na znak súhlasu a povedal, že bude musieť ísť lebo majú niečo s Erwinom. No jeho prikývnutie ma potešilo. Sľúbil som si, že sa s ním znova zblížim, zistím čo sa mu stalo a po dlhšej dobe keď to zvládnem... poviem mu že ho milujem.

Na ďalší deň som celú dobu cestou do školy rozmýšlal o Levim. Ako strašne ho chcem vidieť znova usmievať sa alebo smiať. Bože ten jeho krásny nákazlivý smiech...

Keď som prechadzal popri bráne školy niečie ruky ma zastavili. Zmäteno som pozrel pred seba a uvodel jeho. Usmial som sa na neho a prehodili sme pár slov. Spoločne sme šli do triedy a keď si ku mne sadol nemohol som byť šťastnejší.

Práve sme vychádzali zo školy a rozprával som Levimu ako sme s Arminom mojim najlepším kamarátom keď sme boli malý prdeli v bazéne a počítali komu vypláva viac bubliniek. Keď som na neho pozrel neveril som vlastným očiam. Mal na tvári jemný úsmev a jemný výraz pobavenia. Videl som to... prísahám, že som to na jeho tvári videl.

No zrazu sa usmievať prestal. Pozrel som sa na miesto kde upieral svoj pohľad a videl Erwina. Naštvaného Erwina? Vyzeral byť naozaj dosť rozzúrený. Levi si iba povzdychol, pozdravil ma a išiel k nemu. Nevyzeral byť vôbec nadšený. Pozeral som na nich až kým sa nestratili z môjho dohľadu.

Po pár týždňoch som o polnoci dorábal ešte nejaké veci do školy. Keď  zrazu z ničoho nič zazvonil zvonček. Kto by za mnou teraz prišiel? Je strašne neskoro. Nezdalo sa mi to iba?

Keď som počul, že niekto zvoní znova postavil som sa a šiel otvoriť. Stál tam Levi so slzami v očiach. Ublížil mu niekto?

,,Mô-môžem ísť dnu?" Pozrel na mňa uslzenými očami a ja som to nevydržal a musel ho objať. Tiež ma objal a ja som ho zatiahol do bytu a zavrel dvere. Posadil sa na gauč a ja som šiel spraviť čaj. Prisadol som si k nemu a pozeral na neho. Začal sa mu robiť pod okom riadny monokel. Čo stváral preboha?

,,Levi.. Čo sa stalo?" Pozrel na mňa a znova mu stiekla slza.

,,E-Erwin sa stal. Lezie mi str-strašne na nervy. Kontroluje mi te-telefón, zakazuje m-mi sa ba-baviť s ostatnými a hlavne s te-tebou. Povedal s-som m-mu, že sme iba kamaráti a-ale on nepočúval. Za-začal na mňa kričať a vrazil mi. J-ja viac ti povedať nemôžem pretože b-by to bolo akurát horšie. Nechcem t-to viac zhoršiť.... ale ehm m-môžem tu prosím dnes zostať?"

Zbil ho Erwin? Ja toho bastarda zabijem. Naozaj si dovolil ho udrieť? Stalo sa to prvýkrát? Mnoho myšlienok mi prúdilo hlavou a dlho som mu neodpovedal. Zrazu sa postavil. ,,K-keď ma tu nechceš pôjdem...''

Vydal sa k dverám a ja som sa spamätal. Pribehol som k nemu a znova ho objal. ,,Samozrejme, že tu môžeš zostať Levi. Ako dlho budeš potrebovať.''

Chytil som si ho do rúk a šiel s ním do izby. Ľahol som si do postele a objímal ho. Bolo pekné, že sa neodťahoval. Dokonca sa ku mne viac natisol a po pár minútach som už cítil ako spokojne spal. Kiežby sme takto boli aj za inej situácie.... Chcel by som s ním takto ležať stále. Dúfam, že ešte budem môcť.....

Po dlhšej dobe znova ďalšia časť. Snáď sa páčilo...

L~