Grace and Charlie |DOKONČENÉ|

3.kapitola

Keby som sa mala naštvať vždy, keď nejaký bezohľadný chalan zareve niečo na spôsob : "Nebuď padavka a daj gól!", asi by som práve vybuchovala od samého vytočenia. Chcela som mať pokojný deň, kedy proste s kamarátkou idete na futbal, lenže ľudia okolo mi zrejme príliš neprajú. Všetci, čo sú obvykle na zápasoch príliš hluční, si zrejme posadali do kruhu okolo nás a rozhodli sa, že tu budú hulákať vždy, keď to bude čo i len trochu možné. Ešte som to celkom zvládala, no keď sa zrazu miesto vedľa mňa uvoľnilo a Sydney začala vyvreskovať "góóól" spolu s ostatnými ľuďmi na tribúne, myslela som, že už naozaj dnešok nemôže byť horší. Radšej by som pitvala tú žabu na biológii, ako počúvala toto nezmyselné vrešťanie. Obvykle mám futbal rada, ale toto je na mňa priveľa. Navyše keď som unavená a bolí ma hlava...vlastne na čo som sem vôbec išla, keď mi nie je práve najlepšie?

"Syd?" zahučala som na ňu, aby ma počula "Idem na toaletu." Postavila som sa a bez toho, aby som čakala na jej reakciu, som sa rozbehla dolu schodmi. Nutne som sa potrebovala odtiaľto vypariť. Všetci kričali a mne sa začínala točiť hlava. Mala som pocit, že sa to opäť vracia. Pocity úzkosti a panické záchvaty. Presne takto som sa vtedy cítila. Nie! Nemôže to byť späť, jednoducho nemôže. Bolo to preč priveľmi dlho a liečením sa, som stratila mnoho času. Nemôže sa to len tak vrátiť, akoby nič. Rozbehla som sa smerom ku dverám, ktoré viedli do školy. Ešte aj na prázdnej chodbe, ktorá bola od ihriska ďaleko, som mohla počuť radostné výkriky futbalových fanúšikov. Stále mi tie výkriky duneli v hlave. Pocit, že sa nemôžem nadýchnuť síce ustával, ale hlava sa mi točila čím ďalej, tým viac. Mala som strach, že to všetko sa naozaj vracia a rokmi vynaložené úsilie, pôjde dočerta. Ako je to možné, že sa to len tak objaví? Predsa som sa toho zbavila. Rýchlo som dobehla až na dámske toalety a oprela som sa o umývadlo. Pozerala som na svoj odraz v zrkadle a premýšľala som, ako som sa zmenila od tej doby, čo som každú noc pretrpela, pretože som sa dusila vlastným strachom. Musím to vyriešiť. Znova už by som to nezvládla. Život som mala posraný až priveľmi na to, aby som dopustila návrat tej idiotskej choroby, alebo ako to chcete nazývať.

Pustila som vodu a trochu som si ošpliechala tvár. Bolo mi lepšie, no stále som chcela len ísť domov zaľahnúť do postele. Zavrieť oči a veriť v to, že nie je možné, aby sa to vrátilo. Som v poriadku, predsa sa nič nedeje. Pokojne dýchaj Grace, si silná a prekonáš to. Aj keď som tým slovám sama neverila, stále som si ich prehrávala v hlave. Malo ma to upokojiť, no nič sa nestalo. Bola som rovnako vydesená, ako predtým.Odrazila som sa od umývadla a vyšla som z toaliet. Chodby boli stále prázdne, čo na mňa vplývalo pozitívne. Keby sa to tu teraz začalo plniť ľuďmi, omdlela by som, tým som si istá.Spravila som pár krokov a pocítila som, že niečo nie je v poriadku. Videla som dvojmo a každá skrinka, okno, nástenka...všetko sa točilo. Mala som pocit, akoby sa mi to všetko vysmievalo. Oprela som sa o skrinku a snažila som sa zhlboka dýchať. Nešlo to. Triasla som sa ako osika.

"Si v poriadku?" Chalanský hlas. Počula som ho vzdialene, ale cítila som, ako sa ma niekto dotkol. Nebála som sa, vedela som, že toto prejde tak, ako to prešlo vždy. O pol hodinu budem behať s úsmevom na tvári.

"Áno." Na moje prekvapenie, som dokázala zmysluplne odpovedať. Stále som však bola zapretá o skrinku a pustiť sa jej, by znamenalo istú smrť.

"Áno, vidím." Aj keď som bola omráčená a úplne mimo, nemohla som prepočuť tú silnú iróniu v jeho hlase. No zdalo sa mi, že znova jeho hlas počujem nejako vzdialene. Mala som prižmúrené oči a on stál vedľa mňa, no počula som ho, ako keby bol na konci chodby.

"Som okej." Možno nie som, no snáď to nepriznám, nie?

"Dobre, ideme." Viac som nepočula. Táto veta bola ukončenie môjho videnia. Zrazu nastala tma a všetko, čo som doteraz, aj keď zle, videla, bolo preč. Cítila som zvláštny druh úľavy, aj keď som vedela, že to, že som sa poddala, bola tá najväčšia chyba a maximálny prejav slabosti. Ale bolo mi to jedno. Nič sa netočilo a všetko bolo ustálené, takže čas na hanbu bude potom.

Ahojtee :) Táto je venovaná Adelke (@Adel875) :))

Užívajte xxN