Klarino Dieťa

XX. Kapitola*

Pozrela sa na mobil, aby si prečítala ďalšiu povzbudivú esemesku od mami a nemyslela tak iba stále na tých troch.
Avšak nenašla tam žiadnu neprečítanú správu.
Jej mama jej často ráno posielala esemesky, prípadne do tašky dávala lístoček s nejakým odkazom, aby ju povzbudila v škole a motivovala do ďalšieho úspešného dňa.
Avšak v mobile nič nemala.
Hneď automaticky začala hrabať v taške, avšak po chvíli prišla na to, že ani tam nič nie je.
Žiadny lístoček s odkazom, povzbudeným, či múdrou myšlienkou.
Nič. Vôbec nič.

"Na čo si zabudla?" Pýtala sa jej hneď prekvapená Monika.

"Dostala si odkaz od mami?" Pohotovo sa k nej otočila a nádejne sa pozrela.
Mama zjavne napísala odkaz pre obe iba na jedne papier.
Monika však nechápala jej slovám ani rozhorčeniu.

"Prečo by to mama vôbec robila? Má veľa práce a nemá čas písať nám nejaké lístočky." Odvetila jej a prevrátila nad ňou oči, že ju niečo také vôbec trápi.
Nie sú už deti, nepotrebujú odkazy od mami.
Allie ostala šokovane stáť a iba sa nehnute dívala na svoju staršiu sestru.
Tak, ako vtedy, keď ju uvidela živú stáť vo dverách ich bytu.
Nie toto nemôže byť pravda!
Jej prítomnosť sa opäť zmenila.
Mama jej posielala odkazy, aby ju povzbudila, keďže bola smutná z Monikynej smrti, obe boli.
Teraz však jej strašia sestra žije, čiže motivačné listy už nie sú potrebné.

Sotva čo sa prebrala z tohoto šoku, zasiahol ju ďalší.
Avšak jasne menší. No i tak nečakaný.
Prišiel autobus.
Ten zvykol chodiť aj viac ako osem minút, neskôr, ako bolo napísané, že má prísť.
Teraz tu bol dokonca skôr.
Čo ju však vôbec neprekvapilo, bolo to, ako Minika automaticky vybrala z vrecka bundy rúško a dala si ho na tvár, tesne predtým, ako nastúpila dnu do autobusu. A hneď si už aj išla sadnúť na ich zvyčajné miesto.
Allie stále šokovaná všetkým zmenami v jej čase, rýchlo svoju sestru nasledovala.
Začínala mať obavy z toho, čo všetko sa v jej prirodzenej časovej ére ešte zmenilo.

Keď vystupovali na zastávke pri škole, čakalo ju ďalšie veľké prekvapenie.
Allie mala rada byť neviditeľná, keď ju nikto nezdravil, na ulici, ani na chodbe.
Keď ju nespoznávajú.
Keď je pre všetkých neznáma.
Všetci ignorujú ju. Ona ignoruje všetkých.
No teraz to bolo o niečom úplne inom.
Len čo vstúpili na pozemok školy, ona šla krok za Monikou, stalo sa čosi nečakané. Pridalo sa ku nim hneď niekoľko dievčat.
Začali sa rozprávať s Monikou, čo nebolo práve to najdivnejšie, keďže jej strašia sestra mala mnoho kamarátok už aj predtým.
Teraz tieto sa začali baviť aj priamo s ňou.
Dve z nich poznala, z videnia na chodbách a tak, avšak bližšie o nich nič nevedela.
Ďalšie dve však boli pre ňu úplne cudzie.

"Počuj, Lizzie, dáš mi pracovný zo španielčiny, všakže?" Pýtala sa hneď počas chôdze jedna z tých dvoch, ktoré poznala.
Bola to jej spolužiačka, Barbara, mala odfarbené vlasy dlhé po plecia a v nich červené pramene.

"Posielala som ti na netgram ďalšie obrázky, videla si ich? Čo na nich hovoríš?" Pýtala s jedna z dvoch neznámych. Mala karamelové vlasy dlhé snáď až do pól chrbta.

Allie nevedela čo skôr robiť.
Ostala tak ohromená, že sa nezmohla na pól slova.
Nepoznala tie dievčatá, lenže ony očividne poznali ju. Ako keby nestačilo, že jej strašia setra bola živá, musela mať zrazu aj ďalšie nové kamarátky.

"Bessie, vidíme sa na obede. Maj sa." Zakričala na ňu cez rameno Monika, keď s dvoma svojimi spolužiačkami odchádzali preč svojim smerom.
Boli zahĺbené do vlastného rozhovoru ohľadom nejakých fotiek na Netgrame, avšak aj tak sa Monika k svojej sestre otočila, aby ju pozdravila.
Predtým by to nespravila.