Klarino Dieťa

Kapitola XII.

Alice po návrate domov, teda späť do inej dimenzie, fungujúcej na princípe cestovania do minulosti a histórie, či skôr všetkých časov, Zeme, dlho premýšľala.
Netušila, prečo to miesto nazvala domovom, keď ani nevedela, kde sa presne nachádza. Teda vedela to, vedela, že sa nachádza mimo reálny, skutočne existujúci svet a čas, avšak nevedela, v akom priestore. Mala taký pocit, že sa to ani určiť nedá. Ak by nad tým aj premýšľala, že hoci mágia skutočne existuje, že sa nachádza na mieste mimo priestor a čas, mimo existujúcej existencie, asi by zošalela. Teda, normálny človek by bol mimo už dávno, ona vedela, že má väčšie hranice fantázie, predstavivosti a viery v neexistujúce a nemožné, ale predsa len nejaké hranice má.
Vedela aj to, že má zjavne väčšiu kapacitu pasívnej individuálnej slovnej zásoby, ako iní bežní ľudia v jej veku. No aj tak jej dlho trvalo, kým si spojila dané súvislosti dohromady.
Premýšľala nad tým, že o tom už počula, že o tom niečo vie, no ani za svet si presne v tej chvíli nedokázala spomenúť na to, čo to je, alebo v akej súvislosti to počula.
Mala to na rozume a na pamäti, avšak do jednej ucelenej myšlienky to dať nedokázala.
Bolo to asi tak podobné, ako keď boli za doktorom Chaseom a nedokázala si spomenúť v akej súvislosti už počula o ráde Nesmrteľných. Vtedy jej ale pomohol si spomenúť Timothy, keďže počul jej myšlienkové pochody. Ak aj teraz počul o tom, ako uvažuje, nijako jej nepomohol a zjavne ani pomôcť nehodlal.
Ktohovie však kvôli čomu.
Keď vtedy doktor Chase v roku 1922 povedal meno Klarinej priateľky, Iriny Nikolajevny, ako prvé jej napadlo, že to meno nepočuje prvý raz. No aj keď nad tým premýšľala, nedokázala si spomenúť na to, kde alebo odkiaľ ho pozná.
Iba ho niekde zachytila, iba jej to v hlave rezonovalo.
Nebola si istá, či to bolo niečo spoločné s históriu, ak aj áno, tak sa tomu prikladal veľmi malý význam, keď ho nepoznala.
Irina Nikolajevna.
Ирина Николаевна. Irina... Irina...
Vôbec nič jej nenapadlo. Bola to Ruska, šli za ňou do Moskvy. Na začiatku dvadsiateho storočia...

Samozrejme, tak ako pri prvej ceste, aj teraz bola v úplnom šoku, ako je možné, že je to skutočne pravda.

Prvá vlna prekvapenia ju zaliala, keď sa v Mayrinom salóniku pozrela na seba do zrkadla.
Keď predtým vyzerala, ako herečka z naivných, nemých, čiernobielych filmov, teraz si pripadala až priam ako princezná. Na sekundu ju zalial pocit šťastia, že sa jej splnil dávny sen, o ktorom snívajú všetky malé dievčatká, a ani ona nebola výnimkou.
Samozrejme, aj teraz jej dokonalé dlhé šaty dokonale sedeli.
Dokonca aj korzet, ktorý jej z počiatku pripadal až príliš čudný, keď si ho obliekala a Mayra jej ho viazala.
Korzety sa prestali nosiť, kvôli prvej svetovej vojne. A tak jej ako prvé napadlo, čo by bolo, keby vojna nebola? Či by sa až dodnes nosili šaty dlhé až po zem, ktoré zakrývali celé ženské telo, od krku až po členky. Či by sa aj dnes nosili korzety a ako by taký dnešný svet v korzetoch vyzeral.
Technologické pokroky by stále napredovali, ale móda by ostávala takáto strohá?
Ako rýchlo sa za sto rokov, zo šiat, ktoré nesmeli ukazovať viac tela, ako bolo dovolené, stali také krátke minisukne, ktoré niekedy odhaľovali až priveľa? Pretým v horúčavách, tridsaťpäť stupňových, žena musela vydržať v dlhých rukávoch a niekoľkých vrstvách. Dnes si ženy po uliciach dobre že nechodia oblečené len v plavkách či spodnej bielizni.

Musela sa zasmiať, keď presne takto oblečenú videla svoju sestru posledné leto, kedy boli spoločne doma. Doma, nie na dovolenke na pláži v Chorvátsku.

Ďalšia vlna ju zaliala, keď si uvedomila, kam vlastne mieria.
Že idú do Ruska.
Keď boli so sestrou malé, raz tam boli. Aby navštívili akéhosi príbuzného ich otca. Veľa si z toho nepamätala, keďže mala asi päť rokov. Mama im už ako starším často hovorila, že keď budú mať čas, pôjdu tam na výlet. Avšak každý rok vravela, že tam pôjdu ten budúci a tak tam nikdy ani nedošli.
Vždy dúfala, že Rusko a Moskvu raz uvidí. Hlavne, keď sa tak dlho ten jazyk učila. Možno ani nie jazyk by bol taký ťažký, ako skôr Azbuka. Vedela ňou písať aj čítať, ale trvalo jej dlhšie rozoznávať písmená, čo pripomínali hieroglyfy.
Nebrala veľmi za dôležité, presne vedieť aj históriu Ruska. Rusko bolo čosi ako Čína, priveľmi vzdialené s priveľkým množstvom panovníkov, aby mu prikladala nejakú špeciálnu vážnosť. No možno asi mohla čosi o trochu viac. Vedela totiž, že meno Nikolajevna je spojené s Ruskom nejako vážnejšie.