ᴊᴇᴊ ᴘᴏsʟᴇᴅɴᴀ́ ɴᴀ́ᴅᴇᴊ

Kapitola 6

„Áno. Nie že by som bol nejaký profesionál ale robím to rád. Pre mňa je to niečo ako druhý spôsob odreagovania sa." prehovoril a ja som sa znovu pozrela na gitaru.

„Ja píšem. Teda, aspoň som zvykla"

„Čo ťa prinútilo prestať." jeho otázka ma zaskočila. Nečakala som že sa ma bude pýtať na niečo také.

Nie že by to bola nevhodná otázka, alebo čo, jednoducho som to len nečakala.

Silno som prehĺta a znovu zdvihla oči presne tak aby sa naše pohľady mohli stretnúť.

„Eem, stratila som inšpiráciu. Je celkom ťažké písať keď tvoje myšlienky sú len čierne. Písanie je umenie, vkladáš do neho svoju dušu, pocity. Čo dokáže vložiť človek ktorého myšlienky sú len o jednom?"

Keď som posledné slová vypustila z úst, okamžite som sklopila zrak.

Začínala som si uvedomovať že som všetko pokazila. Že aj keby tento muž nejakým zázračným dôvodom chcel ísť so mnou na rande, práve som ho odohnala od toho ďalšieho.

A to to mohlo vyzerať sľubne.

„V tom prípade je čas aby si dostala svoju inšpiráciu naspäť a tvoje myšlienky sa stali čisté."

Znovu som s ním nadviazala očný kontakt len aby som sa uistila že to čo som práve počula nebolo výplodom mojej fantázie.

Jeho oči sa však už dávno borili do mojej pokožky na tvári a ten úsmev ktorý som si stihla už tak strašne obľúbiť je znovu na mieste.

Len som jemne prikývla hlavou a vrátila sa naspäť k obzeraný jeho čiernej gitary.

Možnože je tu predsa len šanca že by to rande nemuselo dopadnúť najhoršie?

︵‿︵‿୨♡୧‿︵‿︵

„No, no, no-šľak to trafil!" zahrešila som v momente ako mi tá blbá veža drbla.

„A práve som-"

„Vieš čo, ani mi to nepripomínaj. Toto už nie je možné. Si niečo ako multitalent alebo len máš schopnosť ktorá má dokáže znemožniť?"

Naozaj som tomu nedokázala uveriť. Hrali sme už štvrtú hru. Hádajte prečo?

Odpoveď je jasná. Pretože všetky vyhral on.

Nielenže je neskutočne príťažlivý, on vám ti dokáže vyhrať všetky spoločenské hry.

Obávam sa že je nemožné poraziť ho. V ničom.

Môže byť človek dokonalý?

Lebo ak nie, tak potom Alexander Reid človekom nie je.

„Na moju obranu, mám roky tréningu."

Pozrela som sa mu do očí a rozmýšľala nad tým čo tu vlastne robíme a nad tou všetkou zábavou ktorú som si s ním prežila cez takú krátku chvíľu.

„Pizzu alebo Čínu?" prerušil náš očný kontakt a natiahol sa pre mobil.

Tiež som sa pozrela na zem. Nie že by mi naše spoločné pohľady vadili - presný opak - boli až príliš dokonalé a človek sa pod nimi cítil akoby sa rozplýval.

„Lari, pizza alebo Čína?"

Úplne som zabudla že sa ma na to opýtal. Čo som mu však mala odpovedať? Bolo mi to vlastne jedno, nie že by som niečo s toho vôbec zjedla.