ᴊᴇᴊ ᴘᴏsʟᴇᴅɴᴀ́ ɴᴀ́ᴅᴇᴊ

Kapitola 4

Chvíľu bolo ticho, obaja sme čakali kedy povie kto a čo.

Moje oči padli dole na posteľ, na miesto kde som mal ruku. Na miesto kde sa spájali naše ruky.

Zjavne som ju neprestal držať od doby kedy som sa sem dostal a zjavne ma nepustila ani ona.

Odkašlal som si a konečne začal. „Čo si si myslela?” šepol som no zjavne som sa vyjadril trošku tvrdšie než som mal.

Nechcel som aby to vyznelo zle no nedokázal som udržať svoj hnev na minime.

„Prečo si sa chcela zabiť?”

Žiadna odpoveď. Nesnažila sa to ani len poprieť.

Len na mňa hľadela s bolesťou v očiach. Slzy mala na krajíčku a to bolo to posledné čo som ju chcel vidieť robiť.

Plakať.

V tomto momente som jej ruku držal už oboma svojimi rukami a jemne ju stlačil.

„Vieš čo je na tom všetkom najhoršie? Že mi nemôžeš ani len tvrdiť že sa jednalo o neúmyselne predávkovanie pretože ten plyn z výfuku jasne hovorí že si sa chcela zabiť.”

Nevedel som prečo ma to trápi. Nemalo by. Veď som ju sotva poznal no aj napriek tomu bolo jasné že by som si nevedel predstaviť že by tu už nebola.

Hlasno som prehltol a zhlboka sa nadýchol.

„Našťastie, ja som ten tvoj pokus o samovraždu ututlal a nejako sa mi podarilo presvedčiť doktorov že to vskutku bolo neúmyselne predávkovanie keďže tvoje denné vitamíny boli zamenené za tieto tabletky.”

Áno, trvalo to nejakú tú dobu, stálo ma to mnoho presviedčania a bujnej fantázie no napokon som to nejako dokázal. V podstate doteraz neviem ako.

Jemne si zahryzla do svojej pery a zabodla pohľad na moje oči. Nenachádzala slová a ja som jej život už nechcel viac znepríjemňovať.

„Poďme urobiť dohodu.” hlesol som a sledoval to zmätenie prebrať výraz na jej tvári. Pousmial som sa a pokračoval. „Máš štyri mesiace kým nastúpiš na výšku, nemýlim sa?”

Len kývla na súhlas a ďalej ma skúmala. Bral som to ako znamenie aby som pokračoval a tak som aj urobil. „V tom prípade mi daj tie štyri mesiace na to, aby som ti ukázal že stojí za to žiť. Že by si nemala mrhať časom a využiť všetko čo ti ponúkne.”

Nechápal som ako som jej mohol dávať takéto rady. Nie je to tak že by som sám mal dokonalý život za ktorý by mi stálo bojovať. Ale, aspoň som sa nechcel zabiť.

„Ak sa mi podarí presvedčiť ťa, už nikdy nepomyslíš na nič podobné. Ak zlyhám, nuž, nechám ťa - ak to bude to čo si budeš želať.”

Zrazu som začal počuť taký silný buchot. Bolo to neskutočne hlasné a netrvalo mi dlho kým som prišiel na to že tento zvuk robilo moje srdce.

Už len samotná predstava že by som zlyhal mi skoro privolala tachykardiu.

„Tak čo, prijmeš?”

Znovu si zahryzla do pery, zjavne sa snažila kontrolovať svoj úsmev no nakoniec súhlasila. Musím sa prestať pozerať na tie pery.

Bol som šťastný že súhlasila, priviedol som jej ruku k svojim ústam a venoval jej malý bozk - presne tak ako keď som sem prišiel.

„Ďakujem,” hlesla a to ma prinútilo pozrieť sa jej znovu do očí. „za to klamstvo aj za to že si ma zachránil. Som ti veľkým dlžníkom.”