Obyčajné dni na Akadémii neviditeľných umení

1. časť - Ranná rutina

Dievča, volajme ju Lili pracovala v práci, ktorá ju nebavila, nenapĺňala a ledva jej zaplatila náklady na život. Nechápte to zle. Nebola to tá najhoršia práca na svete. Mala v nej dostatok času venovať sa sama sebe, zájsť si na kávu a občas si zacvičiť.

Lilin deň sa začal neobyčajne obyčajne. Každé ráno si išla kúpiť predraženú kávu do kaviarne v práci. S kávou v rukách sa vybrala naspäť do kancelárie, ktorú zdieľala so svojím šéfom (do jeho kancelárie sa išlo cez jej kanceláriu). Ten pravidelne chodil do práce neskôr, takže mala čas v kľude si vypiť kávu a pozrieť maily.

Ranný kľud skončil keď sa 7:40 sa s rachotom otvorili dvere kancelárie a vletel šéf so slovami,, Ako?"

Ako odpovedať na takú otázku? Tak odpovedala ,,Úžasne."

Ranná rutina jej šéfa bolo zavolať aspoň piatim ľudom denne a skontrolovať či sú v práci. To mu robilo neskutočnú radosť. Ale najväčšiu radosť mu robilo zavolať druhému šéfovi (áno Lili mala dvoch a šéfov) a hneď z rána ho nasrať.

Okolo 7:50 tej hodiny Lilin šéf číslo 2. dopochodoval do jej kancelárie, samozrejme bez klopania a povedal ,, No čo zase nič nerobíš?" následne sa rozvalil do kresla a začal debatovať s druhým šéfom. Keďže nerád zatváral dvere a mal hlas športového komentátora, Lili vždy všetko počula. Ale v prípade ,že ju začali ohovárať tak slušne zatvorili dvere a potichučky šeptali. To sa cení.

Lili mala rada oboch svojich šéfov jednoho viac a jedného menej.

Asi po 20 minútach šéf čislo 2. hovorme mu Artur vyšiel z kancelárie, obzrel si ju, zaškeril sa a zahlásil ,,O 9:00 porada u mňa".

Lili nenávidela porady. Asi väčšina ľudí to cítila podobne. Aspoň na jej oddelení čarovnej techniky. Artura možno považovať za veľmi komunikatívneho človeka, ktorý hovorí rád za každých okolností aj keď nie je o čom. Lili to považovala za celkom milú vlastnosť. Občas jej to dokonca zlepšilo náladu. No ranná porada nebola ten prípad.

Lili a jej kolegovia sa o 9:00 zišli v šéfovej kancelárii na zvyčajných miestach. Jedna Lilina kolegyna otvorila poradu miestnymi klebetami a ,,cennými" radami v oblasti životného štýlu od vychýreného šamana. Ako zvyčajne to nikoho nezaujímalo. Jeden kolega len prekrúcal očami, druhý sedel potichu v roku kancelárie asi zaspával a šéf Artur sa durdil , že si dovolil niekto prerušiť jeho reč o covidových aktualitách zo sveta. V tomto duchu sa niesla celá porada. Na záver sa samozrejme dostali aj k jadru veci, čo bolo rozdelenie roboty.

Po porade sa Liili vrátila do kancelárie začať s robotou, ktorú jej zadal šéf. Hneď ako otvorila dvere kancelárie došlo jej ,že toto nebude len taký obyčajný, kľudný deň ako si myslela. Šéfa totiž znovu posadol démon pekla (čo sa stávalo raz mesačne ) a s pricapeným nosom na skle sliedil, kto ide kedy do roboty. Jeho obľúbené hobby. Keďže už bola pokročilá hodina a sliedením cez okno nikoho nenačapal, rozhodil sa zvoliť inú taktiku. Do jednej ruky chytil telefón, do druhej telefónny zoznam a začal obvolávať ľudí.

O 5 minúť Lili začula slová ,,Zas tu nikto nie je, kde v riti sú?" nahnevaný tresol telefón na stôl.

Lili si zatiaľ popíjala už druhú kávu s proteínovou tyčinkou. Na okolí neboli skoro žiadne obchody, čiže ak si niečo nepripravila deň predtým skončila so suchou tyčinkou.

Zato jej šéf bol pripravený vždy. Z mraziaku vytiahol 3 mesačné bravčové párky a hurku, z tašky chleba, z chladničky horčicu takto to švacol na tanier a dal rozmraziť do mikrovlnky. Akonáhle to vytiahol z mikrovlnky podmanivá aróma sa niesla celou chodbou. Ešte aj miestne myši vykukli z dier.

Šéf strčil plný tanier Lili pred nos a opýtal sa ,, Hm nedáte si?" Lili musela priznať, že to bolo od neho naozaj milé, že sa vždy chcel podeliť.

Po raňajkách šéf znovu zavolal Arturovi. Ten sa ale málokedy nachádzal vo svojom pôsobisku a behal kade tade po akadémii. Zaneprázdnený človek. Ten všade chodil so svojím najobľúbenejším zamestnancom Teodorom. Teodor bol správca čarovnej techniky.

Zatiaľ čo Teodor s Arturom brázdili chodby s povrazmi v rukách nahnevaný šéf sa rozhodol vytiahnuť silnejšie zbrane. Zavolal mu na jeho mobilný telefón.

,,Artur? Kde si? Zjedli ťa diviaky? Keď skončíš, zastav sa u mňa. Dám ti moje klobásy." Pre neho to bola len raňajšia zábavka, spôsob ako si skrátiť nudný deň. Ale pre šéfa Artura to boli ranné muky. Ešte ani nevydýchol, nevypil ranný života budič a už ho henten otravoval. To nemá čo robiť? Pomyslel si. Teraz si asi hovoríte. Prečo mu nepovedal, že má veľa roboty a jeho neustále telefonáty mu prácu neuľahčujú? Jednoducho Artur nebol ten typ človeka.

Aby toho nebolo málo o pár minút na to mu volal dekan katedry čiernej mágie, že z laboratória ušla surikata a naposledy bola videná v zborovni. Artur bol síce riaditeľ čarovnej techniky a náradia a surikaty teda vôbec nespadali do jeho pôsobnosti. Ale Artur často robil prácu, ktorá nemala s tou jeho nič spoločné a často to chcel aj od svojich podriadených. Lili s Teodorom mu to často vyčítali hoci vedeli, že Artur to nemyslí zle.

Výcvik surikát mala na starosti Dolores. Vysoká žena s blond vlasmi, ktorá namiesto roboty radšej vysedávala v kancelárii,klebetila a varila nápoj lásky, ktorý sa deň čo deň, pokúšala Arturovi priliať do kávy.

Tak Artur zavolal Teodorovi a vysvetli mu celú situáciu a to, že surikata zas ušla a musia to promptne riešiť. Prikázal mu doniesť ďalšie laná a klietku. Pred rokom či dvomi by Teodor argumentoval , že za to predsa nie je platený. Teraz vedel, že argumentovanie na Akadémii neviditeľných umení je hovorenie do vetra.

Tak Teodor vybral z krabice laná zo skrine klietku pôvodne určenú na čarovné neposlušné hardisky a vybral sa do zborovne za Arturom.

Samozrejme Artur zas meškal. To robil dennodenne, po ceste stretol školského pijana Merlina, ktorý mu pravidelne ukazoval svoju zbierku elixírov. Hovorí sa, že jeho pravidelnou zákazníčkou bola údajná Dolores. Áno presne tá Dolores, ktorá chcela Arturovi podstrčiť elixír lásky. Merlin to samozrejme všetko vyzradil Arturovi výmenou za čarovné notebooky.

Keď konečne Artur dorazil do zborovne Teodor už mal surikatu lapenú v klietke.

Hodiny ukazovali 12:00. Čas obeda. Tak sa Lili, Teodor a Artur pobrali na obed do školskej jedálne dúfajúc, že obed sa tentokrát podaril.

Pokračovanie nabudúce.