LA PLAZA: Známosť

1.KAPITOLA

Život nás musí občas poriadne prefackať, aby sme si uvedomili, čo všetko nám ponúka. Bohužiaľ, niekedy až poriadna bomba na obe líca otvorí oči a nasmeruje každého z nás tou správnou, či akoukoľvek inou cestou, ktorá nás posunie o stupienok vyššie. O krok bližšie. O kus napred k nášmu snu, šťastiu, životnému cieľu, volajme to akokoľvek. Život v zabehnutých a poriadne vyšmýkaných koľajach sa javí ako tá najpohodlnejšia sladká cesta, kedy nám nepadajúpolená pod nohy, dni sú až neprirodzene dokonalé a bezproblémové. Ktovie, či nejde len o jedny luxusné ružové Dior okuliare, ktoré si nasadzujeme z pohodlnosti, zo strachu, že život nie je ažtaký perfektný, akým si ho idealizujeme alebo z nedostatku guráže pozrieť sa zoči-voči pravde. Povedzme si to takto, ľudia sa boja povedať nie, boja sa povedať, čo si naozaj myslia či cítia,a práve toto bol môj najväčší nedostatok. Byť úprimná sama k sebe, aj keď pravda bolí a je strašne nekomfortná. ,,Nalani!" Zhukol na mňa mamin ešte zaspatý hlas. Predrala som sa spod paplóna, odhrnula si strapaté vlasy z tváre a rozlepila oči. Po mame už v izbe neostal ani vlas. ,,Čo sakra...," zmätene som nariekala do prázdnej izby. Hodiny odbili sotva šesť hodín ráno, čo pre mňa predstavovalo šialenstvo, no september bol neodvratne tu. Po pár pokusoch o nezaspatie som radšej neskúšala šťastie a vykotúľala sa z postele. Nemala som od prvého dňa v škole bohvieaké očakávania. Z pominulých rokov som presne vedela, čo, kedy, kde a ako. Ráno som kopla do vrtule a z môjho zaspatého zjavu svojpomocne vykúzlila tú najspanilejšiu podobu, akej som bola schopná. Opäť raz som dala na klasiku a čierne mini šaty doplnila opätkami, rúžom a ležérnymi lokňami. Typická septembrová zápcha v meste sa dala očakávať, ale svoju povesť som nechcela naštrbiť,a tak som znova prišla na poslednú chvíľu. Pár minút po ôsmej som sa nenápadne zamiešala do obecenstva v triede ignorujúc moje meškanie. Našťastie som mala skvelé načasovanie vtrhnutia do triedy a stihla aj riaditeľkin príhovor v školskom rozhlase. ,,Čaute!" Koketne som žmurkla na Lesslie a Kaylie, moje kočky, sediace hneď za mnou. Milo sa usmiali a v očiach mali to ich bláznivé šibalstvo. Mali sme si čo porozprávať, nevideli sme sa totiž celú večnosť. ,,Ahoj." Prisadla som si ku Christianovi na svoje miesto, ale na milé gestá k privítaniu nebol priestor. Triedna prísne napochodovala a s jej príchodom stíchli aj tie najväčšie klebety v triede. S Christianom sme to spolu ťahali už tretí rok, preto som pochopila jeho pevné zovretie mojej dlane pod lavicou. Chýbal mi. Letné prázdniny boli na môj vkus príliš klišé, nič zaujímavé. Strávili sme spolu zopár dní, ktoré sme si naozaj užili a bola som skutočne šťastná. Avšak, mrzelo ma, že sme spolu nezažili viac. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa do školy tak tešila. Áno, naozaj tešila! Verila som, že nekonečné dva mesiace si vynahradíme pred školou, v škole, po škole a všetko bude opäť ako po starom. Vedel aká som bola sklamaná, keď sme spolu trávili minimum času. Jednoducho som s ním veľmi rada trávila svoj voľný čas. Hovorili sme si ,,soulmates" alebo inak, spriaznené duše. Prepojenie na mentálnej úrovni sme dokonale dopĺňali rovnakým zmyslom pre humor. Nepotrebovala som drahé darčeky ani perfektné rande každývečer. Stačila mi len chvíľa z jeho dňa. Viac som nechcela. ,,Prajem vám všetkým plno síl a úspechov v novom školskom roku! Verím, že bude jedným z najúspešnejších." Hlas našej milej pani riaditeľky sprevádzal uši trhajúci šramot v rozhlase. Ako inak, pokazený. Ten sa chudák opravy už zrejme nikdy nedožije. Slnko pražilo priamo do našej triedy, čo nás všetkých znervózňovalo a horúčava nás otravovala. Po posledných augustových dňoch, kedy udierali tie najväčšie teplá v našom meste, bola škola ako kotol s vriacou vodou a my všetci sme sa v nej išli doslova uvariť! Dievčatá si ovievali make-upy, aby sa náhodou nerozliali, niektorí chalani bez povšimnutia vystavovali spotené mapy na tričkách. Nič sa nezmenilo. Všetko ostalo po starom. Naša podivná trieda tu bola opäť v plnej svojej kráse. Radosť na nás pozerať. ,,Ko-ne-čne!" Len čo triedna dopovedala posledné, všetci sme sa zborovo postavili z miest a namierili si to na chodbu. Úprimne, nikto nepočúval úvodné slová, aj keď boli zrejme vopred pekne pripravené a plné povzbudivých nabádaní. Mali sme si toho toľko čo povedať, až sme všetci príhovory odignorovali. ,,Poďme rýchlo preč, prosím." Kaylie vyzerala znechutene a to sme v škole boli sotva polhodinu. Spolužiaci sa rozpŕchli každý svojím smerom, len naša banda ostala v zhluku postávaťpred školou. ,,Rada by som s vami išla, ale už som dohodnutá s Christianom. Zajtra sa určite vidíme." Naše tradičné dámske rande, ktoré sme zvykli mávať na začiatku roka som zrušila. Christian mi sľúbil, že sa konečne uvidíme. Nevideli sme sa viac než dva týždne, čo činí štrnásť dni bez osobného kontaktu, len správy. Hrozné! Na jednej strane ma mrzelo zrušené stretko s dievčatami, mali sme si čo povedať, no na strane druhej, s Christianom sme spolu neboli celú večnosť. Strašne mi chýbal. ,,Tak ahojte! Vidíme sa zajtra...ráno." Dodala som nespokojne. Kaylie a Lesslie ma poriadne vyobjímali a pobrali sa svojou cestou. Predpokladala som, že zbehnú na kávu bezo mňa. Škola sa pomaly vyľudňovala, odchádzali aj poslední študenti, učitelia, len Christian nie. Prešľapovala som z nohy na nohu dobrých desať minút, kedy sa po mojom nie najpríjemnejšom telefonáte doteperil vonku. ,,Prepáč, úplne som zabudol. Ja... vieš, dohodol som sa s chalanmi. Mali sme skúšať a..." Vyzeral, že ho celá situácia úprimne mrzela. ,,Nemusíš sa ospravedlňovať, v poriadku. Len som si chcela niekam vyjsť po dlhej dobe, ale nevadí." Vadilo. A ešte ako. Nedokázala som sa naňho hnevať, aj keď som mala slzy na krajíčku. ,,Nejdeš späť?" Vo dverách vykukla strapatá hlava spolužiaka Juliana. ,,Počkaj," ohriakol ho Christian, ,,Nalani, dnes asi ostanem s Julianom, prepáč." Obočie zvraštil do smutného tvaru, čo vo mne vzbudzovalo pocit viny. ,,Jasné, rozumiem. Nevadí, tak zajtra." ,,Ľúbim ťa." Christian vzal moju tvár do svojich dlaní, pohladil ma, vlepil mi na pery jemný bozk a odišiel. Moja citlivá povaha spôsobovala chvenie vo vnútri. Také to chvenie, tesne pred tým, než sa človek rozplače. V krku som cítila hrču, ktorá mi nedovoľovala prehovoriť. Radšej som sa dala na odchod. Nemala som chuť utekať za Kaylie a Lessie, už len kvôli mojej zronenej nálade. To, ako trápne som sa cítila ani netreba spomínať. Chcela som byť rýchlo doma, zahrabať sa pod deku a poplakať si. Prečo si vždy taká horúca hlava, obviňovala som sa. Cesta autobusom ma dostávala ešte do užších. Vedľa si prisadlo mladšie dievča z nášho sídliska, ktorému sa ústa nezastavili a mne bolo do plaču čoraz viac. Nervovo vypätá som sedela na sedadle a odpočítavala sekundy do mojej zastávky. Sľubujem, že stačila jedna jediná otázka, na ktorú odo mňa očakávala optimistickú odpoveď, a bola by som nadobro odrovnaná. Dýchaj Nalani, opakovala som si. ,,Tak ja už musím vystúpiť." Usmiala som sa na ňu a v duchu sa modlila, aby nevystúpila so mnou. Bola jedno milunké dievča, ale chcela som byť jednoducho sama. Len čo som vyšla z autobusu spustila som tichý plač. Bolo mi nanič. Už po niekoľkýkrát som na úkor svojich plánov dostala košom. Christianovi zrejme ani len nezišlo na um, čo mi z času na čas spôsoboval. Ako najväčšie nešťastie na svete som otvorila dvere a so slzami v očiach prešla prázdny byt. Ostala som doma sama. Na(ne)šťastie. Osamote som sa vždy utápala v škaredých myšlienkach a plakala. Miliónkrát som oľutovala zrušené stretnutie s dievčatami. Tie by ma určite nenechali samú. Jedine pozitívum bolo, že až v takýchto chvíľach som si uvedomila, za čo Christianovi skutočne stojím. V podobnej situácií, akou bola táto, som sa ocitla už snáď po stýkrát. Zakaždým som sa samozrejme snažila pozhovárať, vyriešiť, čo ma trápi, no nikdy sa nič nezmenilo. Otrepané prepáč, nechcel som, mrzí ma to... A život išiel ďalej. K problémom som sa nesmela vracať, pretože som zbytočne hľadala zbytočnosti tam, kde ani neboli. Samozrejme, že boli. Pomaly sa zbierali, až raz vyústili do časovanej bomby, ktorá už nezvládla tolerovať nekonečnýnezáujem. Odjakživa som neznášala hádky. Vyhýbala som sa im na kilometre ďaleko a akékoľvek nezhody som radšej riešila priateľskou cestou, rozhovorom. V tom horšom prípade som len ticho tŕpla a dusila všetky negatívne emócie v sebe, namiesto vyrozprávania. Nechuť hádať sa, bola na jednu stranu mojou silnou a na druhú stranu tou najslabšou stránkou. Občas je tým najlepším riešením mlčať. Vo vzťahu je však komunikácia základom. Prvé dni v škole, boli presne také, ako si ich každý predstavuje. Voľnejšie plné flákania a klebetenia. Christian sa opäť vyvliekol z hádky a úprimne, už som na všetko po pár dňochskoro zabudla. Ľúbila som ho až príliš, aby som sa s ním hádala a nadávala mu. Zvyknutá na stereotyp vo vzťahu, kedy sme si harmonicky nažívali, smiali sa a rozprávali sa niekedy aj hodiny, som si nevedela predstaviť život na vojnovom poli. Presný prípad zabehnutých a dobre vyšmýkaných koľají. Dlho mi môj stereotyp, v ktorom som nebola najspokojnejšia, neprekážal. Realita po prvých dňoch v škole nebola až natoľko vábivá. Skoro sme zabudli, aké otravné je skoré vstávanie, dlhé hodiny a vyučovanie až do druhej poobedia. Prišlo mi ohromne vtipné, ako som sa ešte pred pár dňami nevedela dočkať školy. ,,Potrebujem štyri, prípadne päť dobrovoľníčok na školskú akciu, ktorá sa bude konaťo týždeň." Triednická hodina, na ktorú som opäť raz meškala bola koniec koncov celkom fajn začiatkom dňa. Len čo som dobehla do triedy, nahlásila som sa ako pomocníčka pri obsluhovaní ,,veľavážených" hostí na štyridsiatom výročí od založenia našej školy. Išlo o špeciálnu akciu, o ktorej rozprával celý učiteľský zbor už rok dopredu. V programe bolo veľa známych hostí, miestnych umelcov a podobných skvostov, ktoré ma vôbec nezaujímali. S Kaylie a Lesslie námišlo len o bufet, ku ktorému sa nám otvorila nebeská brána, len v rolách hostesiek alebo pomocníčok. Triedna si spokojne zapísala naše mená a ďalej pokračovala v hodine. Bola rada, že sme ju opäť raz nesklamali a budeme reprezentovať našu triedu. Na špeciálne akcie, akou bola aj táto slávnostná akadémia, sme sa vedeli poriadne vyfiknúť. V outfitoch sme chcene či nechcene pútali pozornosť aj niektorých mladších učiteľov. Školské akcie boli vlastné skvelé. Deň voľna nikdy nepadne nevhod, pravda. ,,Budem tam vystupovať aj ja." S hrdým pohľadom do mňa strčil Christian. ,,Tak to sa teším ešte o čosi viac!" V kapele hral ešte len chvíľu, ale ja som naňho bola už vtedypatrične hrdá a nevedela sa dočkať príležitosti, kedy ho budem môcť podporovať v javisku. Na gitare bol skvelý, vyžíval sa v hraní, a ako som mu vždy pripomínala, bol nesmierne talentovaný.