Three ways to love.(Sk)

Návštevy.

,, Ahoj. " niekto nazrel do mojej izby. ,, Môžem vojsť? " Spýtal sa. Bol to Tyson. Napísal mi za tie dva dni asi 10 smsiek. Chlapec sa snaží.

,, Môžeš, ale to neznamená, že sa s tebou budem baviť." Povedala som a ani som sa na neho nepozrela. Vošiel dnu a sadol si ku mne na stoličku. ,,Vážne ma to mrzí, čo sa stalo. Je to moja chyba." Ach. Tieto blbé rečičky už proste nemôžem vystáť. ,,Nie, môžem si za to ja. Nedávala som pozor..." Chvíľu sme sa na seba pozerali a potom som pokračovala. ,,A mohol by si mi prosím ťa láskavo vysvetliť , prečo si ma klamal? "

,, Len som nechcel, aby to pokazilo náš vzťah...Nechcel som ťa sklamať. Záleží mi na tebe." Bolo to od neho pekné. Ale aj tak. Niesom žiadna ľahká korisť. ,, Vieščo? Choď domov a premýšľaj nad tým, čo všetko predomnou tajíš. Nabudúce buď úprimnejší. Keď prídem domov, môžme sa porozprávať. Maj sa. "

Ja som ale krava. Normálne som ho vyhnala. Hneď ako odišiel, hrozne som sa rozplakala. Bolo mi to ľúto. Nechcela som byť taká odporná, ale inak to proste nešlo...

Poobede za mnou prišiel bratranec Noel s Leom a Chancom. Hneď ako som ich uvidela, normálne mi zasvietili oči. Všetci ma vyobjimali a dodali mi optimizmu. Noel vytiahol z batohu môj notebook. ,,Jee Noel, potešil si ma. Konečne sa tu nebudem nudiť." Zaškerila som sa. ,,Bol to jeho nápad." Ukázal na Lea. Usmial sa. ,,Ďakujem." Povedala som a dala som mu pusu na líce. Začervenal sa. Aké zlaté. Ako malý chlapec.

,, Takže vravíš , že si budeme znovu písať. " Pridal sa do rozhovoru Chance. ,, Hej, jasné. Ty si mi ešte nepovedal, ako sa to volajú tí tvoji súrodenci! " Nahodila som taký ten spytovačný pohľad. Noel zagulil očami. ,, Radšej buď ticho, boli by sme tu do rána." Ach chlapci, chlapci.

Zatiaľ čo sa chalani doťahovali, všimla som si, že Leo je nejaký nesvoj. ,,Čo je Leoo? Stalo sa ti niečo? " vľúdne som sa ho spýtala. Zatriasol hlavou a zasmial sa. ,,Nie len som sa nejak zapozeral a zamyslel. Dnes som proste mimo. " To som si všimla, nemiešal sa do ich "hádok".Tentokrát to neriešil-bolo mu to jedno. Celú dobu sme sa na seba škerili, ako nejakí blbci. Ale však čo ...

A potom... Potom sa zjavila tá odporná sestra a poslala ich preč. Zevraj potrebujem pokoj. Aaaaah... Cítim sa tu ako nejaký cvok. Pomoooc! Vyobjimali ma a odišli preč.

Na ďalší deň ráno.

Po pol hodine čítania si nudného a prehnaného bulváru, pri ktorom som mimochodom len krútila hlavou som sa rozhodla, že s tým musím seknúť. Rozmýšľala som, čo také by som mohla podniknúť... Tu v nemocnici toho zábavného a super je fakt málo.

Do izby vošla sestra. Nie tá, čo je na každého odporná, ale nejaká iná. Na rozdiel od tej prvej bola dosť mladá. Asi tak v mojom veku. ,,Všetko v poriadku? Nepotrebuješ niečo? " Spýtala sa s úsmevom na perách. ,,Hej jasné..." na chvíľu som sa odmlčala. ,,Prosím, tvoje prianie je mi rozkazom." Uprela zrak na moju lekársku správu. ,,Christie. Ja sa volám Samantha. " Znovu sa usmiala.

,,Vieš, cítim sa tu ako blázon. Som tu zavretá už skoro týždeň a ničí ma to. Potrebujem vypadnúť." Zamyslela sa. ,,Hmm... Keď ti dotečie infuzka, môžem ťa vziať dolu. Je tam zopár milých chalanov, čo sú tu tiež "ubytovaný"." Zaškerila sa a pokračovala. ,, Viac pre teba nemôžem urobiť. Mám službu. Ale poobede prídem pre teba a dostanem ťa odtiaľto . Súhlasíš? " Ooh Ďakujem Bože. Vykúpenie! ,, Súhlasím. Ešte , že ťa mám Sam." Zasmiali sme sa.

Povedala, že to vyzerá ešte tak na hodinku a môžem ísť dole na chodbu . Vytiahla som si teda notebook a surfovala som po nete. Logla som sa na Fb a uvidela som more upozornení a správ. Super poznať celý team! :D

Na správy sa mi proste nechcelo odpisovať. Kašlem na to.

Ten čas tak pomaly beží...