9. Prekvapenie

22 5 0
                                    

Dnes je nedeľa, deň kedy zvyknem ísť do reštaurácie a skontrolovať, či je všetko v poriadku a rovnako aj deň, ktorý som si vyhradil pre seba a kuchyňu. Teda pre seba a varenie. Raz vlastniť  vlastnú reštauráciu bol môj sen, kvôli tomuto sme sa sem s Lenou presťahovali a plánovali sme tu aj žiť, ale to už by som bol znovu pri myšlienkami pri nej. Jednoducho som sa horko-ťažko postavil z postele a pozrel von oknom. Na príjazdovej ceste bolo zaparkované moje čierne BMW, na ulici nebolo vidno ani živej duše a v celom dome bolo hromové ticho, obzrel som sa ešte raz po celej izbe akoby som niekoho hľadal, no nakoniec som lenivo odkráčal do kúpeľne kde som si dal studenú sprchu na prebratie. 

Zvuk telky vypĺňal ticho celého domu a ja som si pripravoval raňajky. Uvedomil som si, že v poslednej dobe som svoje stravovacie náviky dosť zanedbával. Príliš ma trápili myšlienky a zovretý žalúdok mi nedovolil jesť, to na čo som bol zvyknutý. Trochu si to odniesla aj moja postava, na ktorej som si dosť zakladal. Mal som rád šport, pohyb a zdravé jedlo a na to všetko som v poslednej dobe zabudol. Pripomenul mi to pupok, ktorého obrys som si všimol na bielom tričku, ktoré som mal práve oblečené. 

V ruke som držal šálku kávy a už asi desať minút sa pozeral na lekársky predpis, ktorý som si našiel v kabáte. Rozmýšľal som nad ňou, stále som sa snažil spomenúť si na to ako vyzerala. Vzal som do ruky mobil a vyhľadal si, ktorá lekáreň v našom meste má dnes pohotovosť. Ani sám neviem čo mi to napadlo ale rozhodol som sa, že recept jej vyberiem a odnesiem k nej domov, teda ak adresa, kde som ju včera odviezol je miestom kde býva. 

Pred odchodom z domu som sa ešte raz pozrel na seba v zrkadle, prečo mi tak záleží na tom aby som vyzeral dokonalo? 

Lekárnička v lekárni ma odbila s tým, že recept nieje písaný na moje meno tak som zaklamal, že je pre moju priateľku, nemyslím si, že mi uverila podľa toho ako sa tvárila ale lieky a krém mi nakoniec dala. Mal som šťastie, že som si pamätal cestu, pretože na adresu som zabudol. Dobre, že toto mesto nieje veľké a človek sa tu nestratí. Keď som však zaparkoval pred bytovkou na sídlisku, zmocnil sa ma zvláštny pocit. Nechcel som pôsobiť ako votrelec už vôbec nie ako niekto kto ju špehuje, verím tomu, že ak by som v aute strávil ešte ďalších päť minút, otočil by som sa a vrátil sa domov. Pozbieral som v sebe ešte kúsok odvahy a snažil sa dostať do budovy, mal som šťastie, že z vchodu, akurát niekto vychádzal a tak som nemusel zvoniť. Rýchlo som vybehol po schodoch a nervózne sa uistil, že sú to dvere, kde som ju včera odprevadil. 

"Bruno, poď sem ku mne, idem ti dať jesť." Začul som spoza dverí hlas, ktorý mi bol povedomí, to ma uistilo v tom, že som tu správne. Ale kto je Bruno? 

Zaklopal som na dvere, pretože som nikde nevidel zvonček. Zo stresu som pozeral všade dookola a čakal čo sa stane ďalej. Čo ak si o mne pomyslí, že som debil? Ešte stále mám šancu rýchlo zbehnúť po schodoch a zabudnúť na celú túto trapošinu.

"Veronika poď ďalej, vieš že nemusíš klopať." Fuh, tak toto som naozaj nečakal. Akože mám ísť ďalej? Alebo čo mám robiť? V ruke som držal taštičku s liekmi a dosť som zvažoval nad tým, že ju položím pred dvere a utečiem. Na toto som naozaj nemal nervy, takto som sa naposledy cítil, keď som mal pätnásť a chcel niekoho pozvať na rande. Zaklopal som ešte raz. Teda bez rozmyslenia to spravila moja ruka sama. 

"Ale dopekla, veď už idem." Začul som zvonček a zamňaučanie, následne sa otvorili dvere a v nich stála ona. Keď ma zbadala, dvere rýchlo zatvorila naspäť. 

POHĽAD Michaela 

Práve som sa chystala dať Brunovi jesť, keď mi Veronika zaklopala na dvere. Teda myslela som si, že to je ona, kým som nezačula aj druhé klopanie a to mi bolo jasné, že je to niekto koho nečakám. Alebo, žeby Lukáš?! Schmatla som Bruna z postele a išla otvoriť, čakala by som tam hocikoho ale tohto človeka určite nie. Dvere som síce otvorila len na pár sekúnd ale vedela som, že to bol on, ten chlap zo včera.  Zahanbene som sa na seba pozrela, mala som na sebe tepláky a vyťahané tričko a na rukách kocúra, ktorý žral kúsok klobásy. Myslela som si, že trápnejšie ako včera sa už cítiť nebudem, ale dnešok to znovu prekonal. 


Nejaký komentár by ma určite potešil :) Čo myslíte, ako to dopadne? 

You've reached the end of published parts.

⏰ Last updated: Apr 03, 2021 ⏰

Add this story to your Library to get notified about new parts!

Kým som si Ťa vybralaWhere stories live. Discover now