It's OK To Love Them Both

4.kapitola

„Klaus?" prehovorila slabo. No skôr ako som stihol čokoľvek urobiť jej pohľad zostal prázdny. Hľadela na mňa vyrovnane so slabým úsmevom na perách. Viac už nedýchala.

„Nie, nie, nie." priložil som jej zápästie k ústam, no neprisala sa. Zahryzol som si doň znova a znova. Naďalej som ho prikladal k jej perám.

Keď som jej položil hlavu na prsia, v hrdle mi navrela hrča. Nepočul som žiadny tlkot srdca. Sklonil som sa ku Caroline a vzdychol jej vzduch do pľúc. Začal som s oživovaním. „...dvadsaťosem, dvadsaťdeväť, tridsať." Znova. „...dvadsaťosem, dvadsaťdeväť, tridsať."

Nič sa však nedialo.

Toľko bolesti som si jakživ nedokázal predstaviť. Z hrdla sa mi vydral hlasný srdcervúci výkrik, podobný viac zvieraciemu ako ľudskému.

Opäť som na ňu pozrel: „Caroline." roztrasenými prstami som ju pohladil po bezduchej tvári. Napokon som ju objal rukami okolo pásu a tvár zaboril do jej hodvábnych červených šiat.

Stratil som celý môj svet.

Pohľad Caroline:
Vzdialený výkrik, pri ktorom tuhla krv v žilách. Výkrik plný žiaľu a bolesti. To všetko som počula. To všetko mi trhalo srdce na márne kúsky...

Náhle som otvorila oči. Pohľad som mala sprvu rozostrený, čo však po chvíli ustalo. Na bruchu som cítila tlak. Akonáhle som ta zablúdila očami, srdce mi poskočilo v hrudi. Klaus ma kŕčovito objímal rukami a hoci som mu nevidela do tváre, cítila som, že mám látku šiat premočenú od sĺz.

„Zašpinil si mi gauč od krvi." prehovorila som zachrípnuto, s jemným úsmevom na perách.
Aj napriek tomu, že bolo toľko iných vecí, ktoré by som mu bola povedala radšej, nespravila som to. Vedela som, že neznesie, aby som videla, aký je zraniteľný.

Klaus ku mne dychtivo zdvihol pohľad. V zaslzených očiach sa mu zrkadlilo mnoho emócií. Strach, úľava, radosť, láska...

Znenazdania si ma pritiahol do náruče: „Myslel som, že som ťa navždy stratil." povedal tak potichu, že by to ľudské ucho nemohlo počuť. A myslím si, že nechcel ani, aby som ho počula ja sama.

Privolila som. Nechala som ho, aby ma držal, tak dlho ako len bude chcieť. Nasávala som jeho vôňu, ktorá mi opantávala zmysli. Všetko mi to bolo také známe, také povedomé. Každý dotyk, každý nádych...

Po chvíli ma pomaly pustil a ja som mu to nevôľky dovolila.

Chcela som sa postaviť, no zatočila sa mi hlava. Klaus ma zachytil a posadil späť na sedačku. Ihneď si zahryzol do zápästia. „Pi. Potrebuješ to."

Na okamih som naozaj musela premáhať pokušenie ochutnať z jeho krvi. Opäť sa ponoriť do jeho emócií a myšlienok. Cítiť silu, ktorá mu koluje v žilách...
Ale nebolo by to správne. Teraz už nie.

„V chladničke by malo byť ešte zopár vreciek." povedala som po chvíli váhania, ktorá sa mi zdala byť večnosťou.

Klaus okamžite stiahol ruku. Tváril sa skľúčene, ale bez námietok poslúchol a priniesol dve vrecká krvi, s ktorými som sa ihneď vysporiadala.

Už som sa cítila omnoho lepšie.

Klaus medzitým vzal z kozuba oproti sedačke fotorámik. Krátko si ho zamračene prezeral a položil ho späť. Na fotke sme boli s Enzom na spoločnej dovolenke v Karibiku. Smiali sme sa, vyžarovalo z nej číre šťastie...