Srdce bojovníka ✔️

16. kapitola

Do postele som padla úplne zničená. Všetky slzy, ktoré som za svoj život potlačovala, sa akoby teraz konečne oslobodili.

Kvôli plaču a aj kvôli prebdenej predchádzajúcej noci som však rýchlo zaspala. Aj keď po prebudení som sa cítila ešte horšie, pretože sa mi celú noc snívalo s Latharnom. Toľko sa toho zmenilo od tej tragickej noci. Aj ja sama by som pochybovala o tom, že je to možné.

Ráno, ešte pred raňajkami, dobehol do mojej izby Niall. Ja som stále ležala v posteli skrútená do klbka.

„Videl som včera, že sa ti podarilo rozprávať s Declanom. Tak? Povedal ti niečo? Už sa rozhodol, či nám pomôže?"

Pokrútila som hlavou a posadila sa. Rukami som si objala nohy a pozrela sa na kráľa uvelebeného predo mnou na mojej posteli.

„Ale veď si s ním hovorila tak dlho. To vážne nepadlo ani jedno slovo o našom kráľovstve?"

„Nie, chcel hovoriť o mne."

Niallovi sa na tvári zračilo prekvapenie.

„Poznal moju mamu."

To ho prekvapilo ešte viac, a tak som mu prerozprávala náš rozhovor. Opakovala som si tie slová stále dookola, preto nebol problém, že by som niečo vynechala.

„Ale to je úžasné!" Niall nadšene vyskočil z postele.

„Úžasné by bolo, keby mi povedal všetko, čo skrýva, " zafrflala som.

„To áno, ale teraz nám stačí zistiť tú podstatnú informáciu o tvojej matke a to nám zabezpečí vstupenku pred kráľa. Je veľmi dôležité, aby sme konečne začali hovoriť o tom, čo potrebujeme. V izbe mám nejaké knihy o histórii nášho kráľovstva. Možno v nich niečo nájdeme."

„Fajn, počkaj ma." Prehodila som si na seba župan, ktorý mi ešte v prvú noc dala do izby slúžka a vybrala som sa do Niallovej komnaty. Prekvapilo ma, aký bordel v nej má. Ale on si to nevšímal a začal sa v ňom prehrabávať. Keď našiel knihu, ktorú hľadal, víťazoslávne ju zdvihol nad hlavu a podišiel ku mne.

Ja som si ukazovákmi masírovala spánky, pretože ma začala bolieť hlava od bzučania, ktoré sa mi znovu usadilo v hlave. Tentokrát to bolo tisíckrát nepríjemnejšie ako kedykoľvek pred tým.

Niall mi položil ruku na plece a ustarostene sa ma spýtal: „Si v poriadku?"

„Nie," pokrútila som hlavou, „ten otravný zvuk ma raz dostane do hrobu."

„Zvuk?"

„Áno, to hnusné vrnenie, alebo ako by som ti ho popísala. Prenasleduje ma celý čas a neviem ho dostať z hlavy, ale teraz je to prvýkrát také neznesiteľné."

Niall zdvihol hlavu a pozrel sa na svoju kráľovskú korunu, ktorú mal pohodenú na štôsoch papierov. Nahlas preglgol. „Aislynn, ako sa volala tvoja matka?"

„Čo sa deje Niall?"

„Odpovedz!" naliehal Niall.

„Arline."

Niallove oči sa rozšírili. „Stratená sestra."

„Čo? Aká sestra?" Bolesť v hlave neustupovala, ale naopak akoby silnela.

„Aislynn, myslím, že viem, kto bola tvoja mama," pozrel sa mi priamo do očí, „stratená sestra môjho otca. Staršia sestra môjho otca. Tie vibrácie počuje iba pravý následník trónu a ani ja, ani môj brat sme ich nikdy necítili."

Svet naokolo mňa sa rozpadol na malé kúsočky a ja som sa pokúšala jednotlivé diely poskladať do zmysluplného obrazca.

Moja mama pochádza z kráľovského rodu?

Vybehla som z izby a zamierila som si to do jedálne, priamo ku kráľovi Declanovi, ktorý raňajkoval s celou svojou rodinou. Práve, keď som do miestnosti vtrhla, veselo sa zabávali a spokojne rozoberali predošlý večer.

„Á, dobré ráno, Aislynn. Dúfam, že..." začal kráľ zo svojho miesta za vrchstolom, ale zarazil sa.

Napochodovala som priamo k nemu a naštvane sa rozkričala. „Povedzte mi, že to nie je pravda!"

„Ou ou, ty dračica, brzdi!" zasmial sa jeden z princov a vyskočil zo svojho miesta. Zrazu sa pokojná atmosféra v miestnosti zmenila na neznesiteľné napätie. Kráľ zo svojho miesta však neprehovoril. Nevyzeral byť zaskočený, iba nad niečím premýšľal.

Nevšímala som si znepokojené tváre prísediacich, ani približujúceho sa Kaidana. Sledovala som iba kráľovu tvár. Snažila som sa zachytiť aj jeho malé zaváhanie, ale stále mlčal.

„Hovorte!" Miestnosť zaplnil môj hlas.

„Takto s mojím otcom hovoriť nebudeš!" povedal Kaidan a chystal sa zdrapiť ma za ruku. Schmatla som prvý nôž, ktorý ležal na stole najbližšie. Nestihol sa ani nadýchnuť a už mu prešiel látkou na rukáve. Zostal tak prišpendlený o drevo stola. Pri stole sa ozval výkrik.

Kráľ všetkých umlčal a pohľadom sa snažil všetkých upokojiť.

„Choďte!" rozkázal nakoniec.

„Otec..." povedal jeho najstarší syn, ale ďalej nenamietal a všetkých vyprevadil z jedálne. Kaidan zo stola vytrhol nôž a hodil ho na zem. Zapichol sa tesne pred moje chodidlo, ale nehodlala som nijako reagovať. Zameriavala som sa iba na kráľa a to, že som pred ním stála iba v župane a určite aj pekne strapatá, som hodlala ignorovať.

„Posaď sa," ukázal na stoličku vedľa seba, po tom ako sa za Kaidanom zabuchli dvere.

„Nechcem sedieť! Chcem od vás počuť pravdu!"

Declan si vzdychol. „Nemyslel som si, že ťa to tak naštve!"

„Je mi úplne jedno, čo si myslíte a nemyslíte. Chcem už konečne vedieť odkiaľ poznáte moju matku, kto bola a kto som vlastne ja!"

„My sme sa mali brať. Ja a tvoja matka, následníčka trónu Macrthovcov."

„Prosím?" Pocítila som v nohách slabosť a posadila som sa na miesto, ktoré mi pred chvíľou ponúkal Declan. Ďalej som iba počúvala, čo mi hovoril a nedokázala som pochopiť, že je to príbeh tej istej ženy, ktorá ma vychovala v jednoduchej chalúpke uprostred ničoho.