Srdce bojovníka ✔️

7. kapitola

Príkaz felčiara znel jasne. Najbližšie dva týždne nemám vstávať z postele! Samozrejme, príkaz vychádzal z iniciatívy kráľa, nie felčiara, ale ten tupec ho poslúchol a prehlasoval to v každej chvíli, keď som ho porušila. A tých chvíľ teda nebolo málo.

Už po dvoch dňoch ničnerobenia v posteli, som sa neovládla a začala pochodovať po izbe. Keď sa v dverách objavil felčiar, myslela som, že ho chytá mŕtvica. Začalo to tým, že mu na popolavom čele vystúpili kropaje potu. Pri pokuse prehovoriť mu vôbec nebolo rozumieť a jedným plecom sa celou silou ovalil o dvere. O jeho zdravom úsudku sa nedalo uvažovať ani pred tým, keďže poslúchal príkazy nášho nadutého kráľa, ale myslím, že aj to bol jeden z prejavov. Radšej som sa ihneď šuchla naspäť pod perinu.

Felčiar sa otočil na päte a zdúchol. Už vidím ako sa zase ponosuje našej veľaváženej vrchnosti!

O presne sedem hodín a tri nádychy s dvomi výdychmi som sa znovu postavila z postele. Nech sa felčiar aj s tým svojím kráľom strčia do zadku! Obliekla som si jedny z pohodlných nohavíc, ktoré som teraz vlastnila a zastrčila si do nich svoju nočnú košeľu. Medzi kabátmi som sa nevedela rozhodnúť. Prevládalo vo mne nutkanie znovu sa obliecť do svojho starého hnedého kabáta, ktorý mi ako jediný pripomínal, ku komu som pred tým patrila. Nakoniec som si vybrala nemožný bledofialový kabát, ktorý patril k uniforme kráľovského vojska (O nohaviciach pomlčím. Do tých ma nikdy nikto nenavlečie. NIKDY! NIKTO!). Predsa len mi tá uniforma môže otvoriť ktorékoľvek dvere. Ak nie ktorékoľvek, tak aspoň určite viac ako v mojom starom kabáte.

Pravú ruku som prevliekla cez rukáv uniformy a ľavú časť kabáta som si prevesila cez priviazanú ruku tak, aby som si mohla kabát zapnúť aspoň na jeden gombík cez prsia. Zase nepotrebujem svoju dôstojnosť udupať úplne!

Prekročila som prah svojich dverí a vydala sa do bludiska chodieb v hrade. Skoro každý centimeter kamenných stien pokrývali tie otrasné gobelíny. Myslím, že by si nimi kráľ zaslúžil pár úderov priamo do tej jeho nerozvážnej makovice. Možno by si konečne všimol, aké sú otrasné.

Dostala som sa až na chodbu, na ktorú ma posledne doviedol Ansgar. Čo znamenalo, že niektoré z dverí musia viesť do knižnice. Prezrela som si celú dĺžku chodby. Tých dverí tam bolo dvanásť! Dvanásť! To mám akože nazrieť do každých?

„No keď inak nedáte," zazubila som sa v duchu.

Nakukla som do prvých dverí a prekvapila ma rozľahlosť komnaty. Bola obrovská, ale všetko v nej bolo pozakrývané plachtami. Keď som strčila hlavu do ďalšej komnaty, dvere sa privreli so mnou medzi nimi.

„Čo do..." Odtisla som dvere a jemne si šúchajúc bolestivé miesto môjho pleca som pozrela na toho somára, čo ma privrel do dverí. Prirodzene, stál tam kráľ.

„Tak predsa si tomu chudákovi ušla?"

„Neprestrelila som si šípom nohy, ale plece. Asi ste si to neuvedomili, ale chodiť stále viem!" zaškúlila som na neho.

Kráľ prekrútil očami. Myslela som si, že sa mu už nikdy nevrátia na pôvodné miesto. „Mala by si toho chudáka šetriť a nie ho tak stresovať. Celý vyklepaný doletel do mojej pracovne a nemohol prehovoriť pol slova! Neviem, čo si mu urobila, ale myslel som si, že sa mi tam zrúti."

„Za to môžete vy! Neviem čím ste sa mu vyhrážali, ale tu máte výsledok."

Otvorila som ďalšie dvere, ale ani za nimi knižnica nebola.

„Smiem sa ťa spýtať, čo vlastne hľadáš?" povedal kráľ pobavene.

„Knižnicu," povedala som prosto. Kráľ sa presunul na koniec chodby a ukazovák namieril na dvere oproti nemu. Na posledné dvere!

„Ja sprostá, prečo som nezačala od konca? Vďaka, výsosť," povedala som svojím typicky posmešným tónom.

„Niall."

Prekvapene som sa pozrela na kráľa.

„Niall, hovor mi Niall. Tá výsosť a veličenstvo sa mi už pekne sprotivili. Keď to povieš, vyznie to, ako by som bol už senilný!"

„Ako si praješ, Niall. Pri pohľade na teba, však všetkým musí byť jasné, že si len teraz vyrástol z plienok! A si si vedomý toho, že keď sa to dopočuje Duncan, dostane infarkt?"

Kráľ sa zasmial a spolu sme vošli do knižnice. Bola nádherná a dosť povedomá. Vbehla som do siedmeho radu a tretej uličky, kde by sa mala nachádzať moja najobľúbenejšia kniha. Chcela som si overiť pradávnu legendu. A áno! Ona tam bola! To je úžasné!

S piskotom som vbehla priamo do Niallovej náruče.

„Čo to robíš?"

„Bola tam! Ona tam bola!" Odstúpila som od neho.

„Čože?"

„Ale, vaša výsosť, vy nepoznáte legendu vašej knižnice?" spýtala som sa neveriacky.

„Prestaň s tou výsosťou! A o akej legende tu trepeš?"

„Ono to vlastne nie je legenda, ale doteraz som si myslela, že to je len mýtus. Sama som tomu až tak neverila."

„Dostaneme sa aj k pointe?"

„Ide o to, že ľudia v celom kráľovstve hovoria len o jednom. Knižnica v meste, kde som pred tým pracovala, je rovnaká ako tu hore na hrade. A je to pravda! Dokonca aj knihy sú rovnako zoradené!"

„Tebe tak málo stačí ku šťastiu," zasmial sa Niall, „ale máš pravdu, je to zaujímavé!"

„Vôbec ťa to nenadchlo," pokrútila som hlavou. „Ani nevieš koľkokrát som si predstavovala, že sa prechádzam rovnakými uličkami knižnice ako náš kráľ, a ako listujem v rovnakých knihách!"

„Takže ty si si predstavovala ako sa spolu prechádzaš s kráľom?" Zaiskrilo mu v očiach.

Pohoršene som sa na neho pozrela. Knihu v pravej ruke som chytila pevnejšia a tresla som mu ňou po hlave! Niall na mňa šokovane pozrel.

„Toto si neurobila!" A urobila! Znovu. Znovu. A znovu.

Niall mi vytrhol knihu z ruky a ukázal na dvere.

„Toto miesto je odteraz pre teba zakázané!" povedal, ale videla som ako mu cuká kútikom úst.

„Tak to sa ešte uvidí!" Vytrhla som mu knihu z rúk a odobrala som sa na odchod. Schádzala som točitým schodiskom aj s kráľom v pätách. Samozrejme, nedá si povedať!

„Prepáč, nemyslel som to tak." Ešte, aby áno!

„To sa teraz so mnou nebudeš rozprávať?"

„Prepáčte, ale vy ste kráľ, to nemáte iné veci na práci? Napríklad venovať sa poddaným?"

„Práve teraz musím vyriešiť najdôležitejšiu vec. Musím si udobriť svojho najschopnejšieho vojaka, inak mi tu vyklíči vzbura. Alebo ešte horšie! Moja prekrásna hlava skončí oddelená od zvyšku môjho tela." To som už nevydržala a vybuchla do hlasného smiechu. Chytila som Nialla pod pazuchu a spoločne sme zišli schodisko.

Dostali sme sa do jednej z časti hradu, kde prebieha tréning vojakov. Zastala som a uprene sa dívala na práve prebiehajúci zápas.

„Kedy už začneme s naším tréningom?" spýtal sa Niall a pohodil svojou blonďatou hrivou.

„Môžeme aj hneď," zazubila som sa na neho.

„To v žiadnom prípade, tú ruku ešte nemáš dobre zahojenú!"

„Neminul si sa náhodou povolaniu? Nechcel si byť felčiarom? Ale ber to pozitívne, aspoň budeme rovnocennými súpermi, keď budem bojovať iba s jednou rukou!" Žmurkla som na neho.