Srdce bojovníka ✔️

6. kapitola

„Hlasnejšie by sa dupať nedalo?" povedala som rozospatým hlasom.

„V bezvedomí si omnoho spoločenskejšia, ak by si chcela vedieť!" počula som kráľov približujúci sa hlas. Zanedlho sa znížil matrac na posteli, na ktorej som ležala a s veľkou námahou som otvorila oči, ktoré som sa snažila udržať aj naďalej otvorené.

„Ako ti je, Aislynn?" spýtal sa ma kráľ, ktorý si na mojej posteli stihol spraviť pohodlie.

„Tak ako sa s prepichnutým plecom len dá!" odpovedala som a snažila sa oprieť o čelo postele. Pokúšala som sa nájsť si pohodlie, ale s kráľom sediacim oproti mne sa mi to vôbec nedarilo. Jeho ustarostený pohľad sa zmenil na potmehúdsky úškrn.

„Som rád, že napriek tomu zraneniu sa tvojmu podrezanému jazyku nič nestalo."

Pozrela som sa na neho, ale na jeho priblblú a dvojzmyselnú poznámku som nehodlala odpovedať.

„Kvôli čomu ste tu, veličenstvo?"

„Mala si pravdu s tým útokom v lese," povedal skľúčene a mne sa prvýkrát podarilo vidieť nášho kráľa v úzkosti.

„Na to sme ja a moje prestrelené plece prišli aj bez vás!" Nehodlala som mu to nijako uľahčiť.

Vystrúhal na mňa nepeknú grimasu, ale pokračoval ďalej. „Vôbec neviem, čo budem robiť!"

„O čo vlastne v tom lese išlo? Prečo sa chcel kráľ Raigan stretnúť?"

„Vyhráža sa," povedal bez zbytočných rečí.

„Čože? A vy ste sa do toho lesa trepali aj napriek tomu, že ste vedeli o čo mu ide? Takže som vám vlastne krk zachraňovala zbytočne."

Kráľ len pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. „Priznal sa, až keď si doniesla tú uniformu. Vtedy sa ukázal v pravom svetle. Podľa všetkého mu ide len o to, aby mi vyfúkol kráľovstvo. Pôvodne prišli so zámienkou, že chcú obnoviť spojenectvo, ktoré mali uzatvorené aj s mojím otcom, ale Raignanovi ide iba o korunu a rozmach jeho kráľovstva."

„To mu hádam nedovolíte, veličenstvo?" spýtala som sa a uvedomila si ako mi na tomto prekliatom kráľovstve v skutočnosti záleží.

„Rozhodne nie bez boja, ale, dopekla, ako? Čo mám robiť? Bojovať? Nemáme dostatok vojakov!"

„Už len takýto nafúkaný pajác nám tu bol treba!" Pokrútila som hlavou, čo som hneď oľutovala a opatrne som sa dotkla svojho ramena.

„Nemáš nejaký plán aj na túto situáciu?" povedal zronene.

„Potrebujem si najskôr ovlažiť hrdlo," povedala som a hneď na to sa otvorili dvere a do izby vošla slúžka aj s podnosom, kde mala pripravený pohár s vodou. Kráľ sa nechápavo pozrel najskôr na slúžku, na mňa a napokon svoj zrak zdvihol k stropu a s rukami vystretými k nebesiam prehlásil: „A ja potrebujem neporaziteľnú armádu!"

„Ale, vaša výsosť, nie ste trochu náročný?" povedala som uštipačne a odpila si z pohára.

Kráľ počkal, kým slúžka za sebou nezatvorila dvere a nezostali sme opäť sami. „Si schopnejšia ako väčšina mojej armády a ako jediná aj premýšľaš pred tým, než bezhlavo zaútočíš! Potrebujem, aby si niečo vymyslela! Ak mi nepomôžeš ty, tak ja už vážne neviem! Sakra, ja musím chrániť toto kráľovstvo, ale či som o to vôbec niekedy stál sa ma nikto nepýtal!"

„Veličenstvo,...?" Pozrela som na neho prekvapene, no kráľ len mávol rukou. Očividne všetko rád rieši len mávnutím ruky. Toto je mi KRÁĽ!

„A ako tá ruka?" zahovoril kráľ a znovu sa začal prechádzať po mojej izbe.

„No, bolí to!" zazubila som sa na neho. Neviem akú inú odpoveď čakal.

Kráľ prikývol, ale nezastal. „Zavolali sme najlepšieho felčiara z nášho kráľovstva. Býva na Vysočine. Myslím, že odviedol naozaj dobrú prácu a povedal, že o pár týždňov budeš môcť znovu pokračovať v tréningu."

„Ďakujem," povedala som a myslela som to skutočne úprimne.

„Ja som len chcel," začal kráľ, „nechcela by si so mnou potom trénovať, keď sa doliečiš úplne? Mal by som si vedieť ochrániť kožu aj sám, no nie?"

„Nebojíte sa, že vám tú vašu peknú hlavu odfaklím, vaša výsosť?" Zasmiala som sa a kráľ sa pridal ku mne.

„Hovorí niekto, kto mi už druhýkrát zachránil život."

„Možno to chcem spraviť vlastnými rukami," zazubila som sa na neho a kráľ vybuchol do ešte väčšieho smiechu.

„Myslím, že pre začiatok stačí, že si to myslí Duncan. Chudák, určite nemôže ani oka zažmúriť, keď vie, že spíš pod rovnakou strechou. Je presvedčený o tom, že chceš zmasakrovať všetkých na tomto hrade, počnúc mnou a končiac ním. Ale má to aj jednu výhodu. Budeš chodiť stále po mojom boku, a tak sa vyrieši aspoň jeden problém. Konečne mi dá pokoj!"

„No keď myslíte, veličenstvo?" povedala som. Premohla ma však únava a zošuchla som sa späť pod perinu. Otočila som sa ku kráľovi a snažila sa vnímať to, čo hovorí. No nevládala som. Kráľ si všimol, ako mi začali klesať viečka.

„Dobre, nechám ťa odpočívať, ale naozaj by mi pomohlo, ak by ti niečo napadlo," povedal kráľ a odišiel z izby a zostala som úplne sama. Toto bude ešte riadny boj! A pre kráľovu korunu. Celkom by ma zaujímalo, čo si pre mňa osud ešte prichystal! A s týmito myšlienkami som sa oddala oslobodzujúcemu spánku.