15. kapitola

104 12 0
                                    

Kaidan sa nás pokúšal dostať cez dav. Nie som si istá, či sa snažil byť nenápadný, ale ak áno veľmi sa mu to nedarilo. Všetky oči sa upierali priamo na nás.

Kráčal tak rýchlo, že som za ním vôbec nestíhala. A keď k tomu vezmem do úvahy tieto úzke šaty a jeho krok dvakrát dlhší ako môj, nemala som žiadnu šancu udržať sa v jeho blízkosti. Doslova ma vliekol za sebou.

Vydýchla som si, až keď sme sa dostali pred kráľa Declana. Sedel vo svojej pracovni, ktorá vynikala tmavým drevom. Prekvapivo ani na stole ani nikde okolo nebol žiadny neporiadok. Všetko v tejto pracovni vyzeralo, že má svoje miesto.

„Už sme tu, otec." Bolo to prvýkrát, čo Kaidan teraz prehovoril a mne na tele naskočili zimomriavky. Až príliš som si uvedomovala jeho blízkosť.

Kráľ zdvihol hlavu od papiera, ktorému doteraz venoval svoju pozornosť a zameral sa na nás.

„Tak ako? Bavili ste sa?" Uškrnul sa a prešiel pohľadom z Kaidana na mňa.

Nervózne som sa pomrvila a založila si ruky na prsia. Dúfala som, že aspoň tak skryjem svoju nevyrovnanosť, ale schladili ma až Kaidanove slová a tón akými ich vyštekol.

„Spravil som, čo si odo mňa žiadal. Ak už nič nepotrebuješ, odchádzam!"

Kráľ sa zamračil na svojho syna, ale už si ho viac nevšímal. Pohľadom sa upriamil na mňa.

„Tak môžeme už konečne hovoriť o tom, prečo sme sem aj s naším kráľom Niallom prišli?" prehovorila som ako prvá, keď sa za Kaidanom zavreli dvere.

„Nie sme tu preto, aby sme sa rozprávali o tom vašom kráľovstve."

To mi vyrazilo dych. Spustila som ruky pozdĺž tela a dlane zovrela do pästí.

„Tak prečo som tu? Myslela som, že vás zaujíma náš návrh o pomoci, ktorú od vás potrebujeme."

„Ten tvoj kráľ mi to už napísal v liste, máme dosť času pohovoriť si o tom. Mňa ale teraz zaujímaš ty!"

Dych sa mi zasekol v hrdle. „Ja?"

„Tak veľmi sa podobáš na svoju matku," povedal Declan a mňa jeho slová úplne odrovnali. Nevedomky som uvoľnila päste a pokúšala sa znovu nadobudnúť istotu a ukľudniť nepravidelný tlkot môjho srdca.

„Vy ste poznali moju mamu?"

„Ako sa zdá, viem o minulosti tvojej rodiny viac ako ty. Nikdy si sa nezaujímala o to, kým tvoja matka bola?"

„Ako to myslíte?" povedala som bez dychu.

„Myslím, že v celom tvojom živote si sa nikdy nespýtala tú najdôležitejšiu otázku."

„To je aká?"

Dychtivo som čakala na odpoveď, no tá neprichádzala.

„Si dosť inteligentná, myslím, že onedlho to zistíš. Ale tak veľmi sa na ňu podobáš. Až na vlasy. Ona ich nemala takéto ohnivé, ale..."

„...blond," dokončila som zaňho. Prikývol a pristúpil ku mne. Zodvihol ruku a v momente, keď ma chcel pohladiť po líci, som odstúpila a ruky som si založila na prsiach.

„Tak na čo som tu? Ja potrebujem odpovede a vy ich poznáte, ale nechcete nič povedať!"

„Potreboval som sa s tebou konečne porozprávať osamote, aj keď sa mi to Kaidan snažil všemožne vyhovoriť."

„Ja potrebujem odpovede a vy ich poznáte, ale nechcete nič povedať! Čo to tu na mňa hráte?"

„Daj tomu chvíľu čas, všetko k tebe príde v ten pravý moment."

„Ja ale čas nemám. Musíme sa ponáhľať domov a zachrániť naše kráľovstvo! Iba tu zbytočne márnime čas!"

Zadržiavala som slzy vo svojich očiach a vybehla som z kráľovej komnaty. Nenávidím toho človeka! Nalákal ma do svojej blízkosti, a potom sa ma pokúsil úplne zvnútra zničiť. Čo je toto za človeka, že sa takto dokáže ku mne správať? Všetci títo ľudia sú len obyčajní burani.

Pretláčala som sa cez dav tancujúcich ľudí, ktorí sa ešte zabávali na plese a vybehla som rovnakou chodbou, akou ma sem dostalo to malé chlapča zo stajní.

Stajne!

Tam ma nechajú všetci na pokoji!

Dealen zodvihla svoje predné nohy do vzduchu a hlasno zaerdžala hneď ako ma zbadala.

„Aj ja ťa rada vidím." Potľapkala som ju po chrbte. A vtedy na mňa znovu doľahlo všetko, čo sa za tento večer stalo. Srdce ma bolelo od kráľových tajomstiev, ktoré som túžila poznať a pred očami sa mi zjavovala Kaidanova tvár.

Došľaka! Po tvári mi začali stekať horúce slzy a hlava mi išla od bolesti vybuchnúť.

Nepremýšľala som. Iba som naskočila na chrbát svojej kobylky. Nebolo to prvýkrát, čo som sa rozhodla jazdiť bez sedla, ibaže vtedy som inú možnosť nemala. Teraz som vedela, že aj Dealen potrebuje slobodu.

Šaty sa mi nebezpečne vyrolovali vyššie ako by bolo prípustné a jedna moja noha zostala úplne odhalená. Ale kašľať to! Vybehli sme hlavnou bránou od všetkého čo najďalej. Nechcela som sa priblížiť ani k mužom mojej armády, preto som zabočila na opačnú stranu a tryskom sme vbehli do zasneženého lesa.

Vlasy sa mi uvoľnili z účesu a teraz viali za mnou a sem-tam mi skončili aj v tvári. Nevšímala som si to. Bolo mi úplne jedno ako vyzerám, na ples som sa už aj tak nehodlala vrátiť.

Začali sme spomaľovať, predsa len som sa v neznámom lese nechcela stratiť. Do pľúc som nasala mrazivý vzduch a zahľadela som sa na obrovské vločky, ktoré sa k zemi znášali ako jemné pierka. Bolo to prekrásne a oslobodzujúce. Cítila som sa omnoho... ľahšia a dokonca mi prestalo trešťať v hlave.

Kaď sa mi na vlasy prichytilo už príliš veľa snehových vločiek a cítila som, ako ma trasie od mrazu, otočila som Dealen a vrátili sme sa do hradu. Tryskom sme znovu vbehli do stajni. Do cesty mi však nečakane vstúpila postava a než som ja stihla nejako zareagovať, Dealen sa vzopäla na zadné a mne nezostávalo nič iné, len sa narýchlo chytiť jej hrdla a čiernej hrivy.

Netrvalo dlho a Dealen sa ukľudnila. Bola som rada, že som sa po celý čas udržala na jej chrbte. Stále sediac na kobylke som si premerala nášho votrelca.

Kaidan stál s vyplašeným pohľadom pred nami. „Si v poriadku?" No hneď ako položil otázku premeral si ma od hlavy až cez moje nadvihnuté šaty k chodidlám. Napriek tomu, že som doteraz vonku mrzla, začalo sa mi telom rozlievať teplo.

Zhlboka som sa nadýchala, ale nedovolila som mu dostať sa mi znovu pod kožu.

„Čo tu chceš?" vybehla som na neho dosť ostrým tónom.

Jeho pohľad sa po mojich slovách zmenil. Rysy tváre mu stuhli a tmavé oči mu ešte viac potemneli.

„Toto je môj domov, takže by som sa to mal pýtať ja teba."

„Daj mi pokoj! Vypadni! Zmizni!" zvrieskla som na neho a on poslúchol. Konečne som zostala sama! Znovu s očami plnými sĺz!

Srdce bojovníka  ✔️Wo Geschichten leben. Entdecke jetzt