Srdce bojovníka ✔️

8. kapitola

Ani po troch týždňoch nebolo moje plece v stopercentnom stave. Ale potrebovala som už začať s fyzickou aktivitou. Pretože čítanie kníh a pohľad na múry hradu už vo mne vyvolávali stiesnenosť. Ak by som v tom musela pokračovať naďalej, prejavila by sa vo mne klaustrofóbia. Vážne mi veľa k tomu nechýba!

Stála som v tréningovej hale, aj keď už bola pokročilá večerná hodina. Niall má toho cez deň veľa, takže nám ostáva trénovať len takto neskoro v noci. Stále sa pokúša vymyslieť niečo proti kráľovi Raiganovi.

Precvičovala som si pár výpadov, keď konečne doletel kráľ.

„Prepáč, že idem tak neskoro, ale dnešok bol strašný. Všetci na mňa tlačia, ale ja neviem, čo budem robiť!" Vysypal zo seba namiesto pozdravu. Zhodil zo seba plášť a vybral si jeden z mečov.

„Ešte stále neviete, čo budete robiť s Raiganom? Ešte stále sa vyhráža?" spýtala som sa.

„Teraz sa odmlčal, ale určite niečo chystá! Len neviem čo a ani kedy." vzdychol si Niall a postavil sa oproti mne.

„Rozmýšľala som."

Niall na mňa pochybovačne pozrel.

„Ako si myslel, že sa ťa nikto nepýtal, či stojíš o toto kráľovstvo? Alebo niečo v podobnom zmysle."

„Tak ty si ma počula," vzdychol si a zaútočil. Dva kroky vzad a musela som vykryť jeho útok. „Ja som nemal byť následník trónu."

Prekvapil ma svojimi slovami, ale aj silou úderu, ktorý som musela znovu vykryť. Krok, krok, úder. Zdvihla som meč nad hlavu a snažila sa zaútočiť zvrchu.

„Nemal?"

„Nie, môj starší brat mal prebrať korunu aj kráľovstvo."

Úspešne odrazil moju ofenzívu a ja som sa musela znovu postaviť do obranného postavenia. Všimol si však môj výraz a pokračoval v rozprávaní.

„Od malička sme vyrastali v tom, že brat preberie korunu, ale vždy bol veľmi chorľavý a slabý. Napriek tomu som mal vždy veľkú voľnosť, ale pred pár rokmi umrel, a tak ma postavili pred hotovú vec. Sníval som o úplne iných veciach, ale otcovi to bolo jedno. A keď umrel aj on, všetko išlo z kopca a musel som korunu prijať. Iné východisko nebolo." Jeho údery boli každý slovom ostrejšie a prudšie. „Predpokladám, že nikto z vonku o nás nič netušil." Neveselo sa zasmial.

„Veruže nie. Nikto nevedel, čo sa tu na hrade deje. Vedeli sme, že nám vládne kráľ a jeho následníctvo je zabezpečené, ale inak sme nevedeli vôbec nič."

Niall prikývol a znovu vyrazil do útoku. Čím ďalej bolo ťažšie odolávať jeho sile. „A tvoje detstvo?"

„Nič! Čo by s ním bolo." Odrazila som jeho výpad a udrela som plnou silou. Ale Niall sa nedal a čakal, kým mu niečo nepoviem.

„Vyrastala som s otcom a s matkou, neďaleko toho miesta, kde si sa stretol s kráľom Raiganom. Teraz tam už tá chalupa nestojí. Boli sme šťastní, mala som krásne detstvo. Otec ma naučil bojovať dýkami aj mečom a mamička ma naučila čítať a písať. Boli skvelí rodičia. Jedného dňa, išiel otec do mesta. Prepadli ho a zabili. Matka sa zo žiaľu nikdy nespamätala a nakrátko umrela aj ona. A ja som sa musela postarať hlavne sama o seba."

„A ostatní príbuzní?"

„Nie je nikto o kom by som vedela."

„Preto si sa pridala ku Kabátnikom?" spýtal sa.

„Z kadiaľ o nich vieš?"

„Po prvé si hlavnou osobou na tomto hrade, o nikom sa tu toľko nerozpráva ako o tebe. Po druhé si asi zabudla, že som kráľ, takže všetky zvesti sa mi dostanú do uší." Zazubil sa.

„Po pár rokoch samoty som narazila na Latharna, chcela som ho okradnúť," zasmiala som sa tej spomienke, „vtedy som ešte nevedela, kto to je. A keď si uvedomil, že som ho okradla, už som sa ho nezbavila. Prijali ma medzi seba a ja som mala konečne pocit, že niekam patrím."

„A dozviem sa aj to, prečo ste vyhodili moju loď do vzduchu?"

Zamrzla som a pevne uchopila meč do ruky. „To sme neboli my. Chceli sme len ukradnúť trochu jedla. Lodi sa nemalo nič stať. Netuším, čo sa pokazilo a prečo sa objavil ten požiar." Začala som zvyšovať hlas a sila mojich úderov bola zakaždým väčšia.

„K tomu sa už nevieme dopátrať a mrzí ma to, naozaj si v ten deň stratila viac ako ja."

Prikývla som a prešla ku krčahu s vodou.

„Čo sa vlastne stalo? Prečo ste nakoniec nezorganizovali korunováciu?"

„Korunovácia bola, ale oficiálne vyhlásenie ľudu sa odložilo, máme teraz iné problémy a zábava sa musí odložiť."

„Znovu ste ľudí vynechali?" povedala som a kráľ sa na mňa prekvapene pozrel.

„Ako znovu?"

„Znovu! Vieš prečo sme chceli ukradnúť to jedlo, ktoré bolo určené na korunováciu? Chceli sme ho dať chudobným a tým, čo nemajú toľko šťastia ako my."

„Čože? Bohužiaľ, moje postavenie ma zaväzuje..."

„Dočerta, Niall! Možno máš určité privilégiá, ale ako kráľ máš aj záväzky voči svojmu ľudu. Nebuď ako tvoj otec, ktorý vládol so zatvorenými očami, staň sa kráľom, na ktorého budú všetci v tvojom kráľovstve pyšní!"

Pozrel sa na mňa, ale videla som, že nemá, čo povedať. Doteraz o podobných veciach vôbec nepremýšľal, ale ja som chudobu, ktorá v kráľovstve vládne videla. Nič nie je horšie, ako vidieť umierať celé rodiny kvôli hladu.

Tie rodiny trpia! A iba kráľ to dokáže zastaviť! Preto som neváhala a ešte tú noc som ho vzala do mesta. Až po uši ozbrojený sme nenápadne vyšli z hradu a ukázala som mu najhoršie, najbolestivejšie a najchudobnejšie miesta, ktoré sa v kráľovstve nachádzajú a až potom som uvidela v Niallových očiach odhodlanie. Našiel nový zmysel, pre ktorý prijal korunu. Toto bolo nakopnutie, ktoré potreboval a verím, že už nikdy nezapochybuje o osude, ktorý mu korunu posadil na hlavu.