tie letné dni

•III•

kapitola tretia

sedíme v taxíku, kde po celý čas vládne hrobové ticho. čo by som v prípade Chelsea teda nečakala. vôbec sa tam necítim dobre a asi prvý raz v histórii chcem, aby Chelsea rozprávala.

keď po nejakom čase (netuším ako dlho sme tam boli, to by ste chceli veľa) vychádzame z nemocnice, moja ruka už je v sádre.

Chelsea má v rukách obidva naše skejty (nie som si istá, či ten jej sa vôbec dá nazvať skejtom...). svoj som si chcela zobrať sama, no neustále namietala. asi ste si už všimli, že to neznáme dievča, ktoré mi práve rozbilo leto, už volám menom. druhý raz sme sa zoznámili v čakárni pred ambulanciou.

"ako sa vlastne voláš?" opýtala sa.

"som Cornelia." odlepila som pohľad od svojich nôh, kývajúcich sa hore-dole pod oranžovou plastovou stoličkou, a pozrela sa na ňu. "a ty?" mierne som nadvihla ľavý kútik úst.
no stále bez záujmu.

"ja sa volám Chelsea." odpovedala. "vážne, prepáč mi prosím čo sa stalo..." povedala už po... prestala som to počítať. vlastne, počítať som to nikdy nezačala. každopádne, neustále to opakovala. stále sa ospravedlňovala. celkom obdivujem. túto vlastnosť ja totiž nemám. vôbec. sotva sa ľudom ospravedlním, keď je to naozaj treba, nie to ešte aj keď netreba. viem, asi by to tak nemalo byť.

no z nejakého, mne neznámeho dôvodu, som jej to večné ospravedlňovanie a slová 'to bude v poriadku' nemala za zlé. a tak som povedala: "to je v pohode Chelsea. vážne. nemôžeš za to. ak si to neurobila naschvál, nemôžeš za to. viem predsa, že si to nechcela urobiť." ako si tým môžem byť taká istá?! neviem. vesmír má plno záhad.

neodpovedala. rukou si prehrabla vlasy.

a tak som svoj pohľad znovu uprela na tú sivú dlážku.

Chelsea má na hlave hotové tornádo tmavohnedých kučeravých vlasov. odstávajú síce na všetky strany, no vôbec nevyzerajú neupravene.
jej pokožka je oproti vlasom len o niekoľko odtieňov svetlejšia. nejakých predkov má určite z Afriky.
a oči ako horká čokoláda, ktoré sú také tmavé, až vyzerajú, akoby ani nemali dúhovky (určite dobré v prípade, že by sa zhúlila).

ten hnev za zničené leto, ktorý som cítila v taxíku a po celú dobu predtým, už nebol taký silný. no to ešte neznamená, že tu už vôbec nebol.

nebudem môcť skejtovať. cítila som sa strašne. "cítim sa strašne." nechcela som to povedať nahlas... ale to už teraz nezmením.

"to aj ja." prečo by sa mala ona cítiť strašne?! pomyslela som si. a prečo by nemala? veď ju ani nepoznám.

neodpovedala som. a tak Chelsea zmenila tému: "hmm... nepoznám ťa." ona vie čítať myšlienky? prečo ma nikto nevaroval skôr?

na tvári sa mi objavil výraz, akoby práve povedala, že Zem je trojuholník. "oukej. ani ja teba...?"

trochu sa pousmiala. "nie, nemyslela som to takto. len proste... väčšinu skejterov z tohto mesta poznám."

keby som mohla, mikla by som plecami. teda, už som aj chcela, ale v poslednej chvíli som si uvedomila, že pre moju ruku to asi nebude veľmi dobrý nápad. "tak ja patrím medzi tú menšinu, ktorú nepoznáš."

"už nepatríš." povedala s úsmevom. "bola si tu niekedy v skejtparku?"

pokrutila som hlavou. "v tejto štvri nie." prstami pravej ruky si odhrniem vlasy z tváre.

"aha jasné. tak by si niekedy mohla prísť... som tam takmer každý deň."

a takto naša konverzácia pokračovala ďalej (vlastne to už boli hlavne len Chelseaine monológy), až kým z dverí nevyšiel akýsi starší pán, ktorý mimochodom vyzeral úplne v poriadku (ale zjavne mu niečo bolo, keďže tu bol), a na rade som bola ja.