Kidnapped by a Millionaire ...

Untitled Part 20

Prežila som svôj tretí deň po Daniellovi. Ani to nebolo prežitie , skôr prežívanie. Bojovanie sama so sebou o každý nádych, ktoré moje telo už nechcelo prijať. Chcela som to vzdať no bolo to až príliž lákavé.Nemala som chuť žiť . Plakanie bolo mojím každodenným rituálom. Večer som nevedela zaspať , mala som zlú predtuchu a ked som neplakala tak som sa znova mysľou vracala k môjmu dokonalému mužovi a dňu ked sa to všetko pos*alo.

Po tom ako som sa dopočula o tom že Daniell je preč okamžite som chcela vyštartovať za ním , no niečia ruka ma zastavila otočila som sa aby som tomu idiotovi ktorý sa ma dotkol uštedrila ranu. Ale ked som videla kto to je okamžite som sa ukľudnila , no potom nasledovala panika. Bol to Eliseo Pallegrinni- verný priateľ môjho netvora. 

-Eliseo , on je...on odišiel a ja neviem kde je , potrebujem ísť za ním ...ja ch-chcem..

Bľabotala som nezmysli , a vyzerala som akoby som utiekla so sanatoria. Vlastne som sa tak aj cítila , Slzy mi tiekli prúdom a snažila som sa vnímať Eliseove slová.

-Alison , prosím ťa ukľudni sa , ja viem že si rozrušená ale všetko sa obráti na dobrú cestu, idem mu zavolať a potom ti okamžite dám vedieť musí vychladnúť a rovnako ako ty . Neviem čo sa medzi vami dvomi stalo , ani mi do toho  nič nie je , ale takéhoto nahnevaného som ho už dávno nevidel.

Eliseo mi venoval jeden ustarostený pohľad a potom vytiahol svoj mobil z vrecka. Zamumlala som nepočutiteľné " Ďakujem " a snažila sa upokojiť.  Zrazu pri mne zastal muž stredného veku mal na sebe šoférsku uniformu no inak vyzeral ako vojak . Bol mohutný a vôbec sa nepodobal na klasického šoféra, tváril sa veľmi rozpačito .

-Slečna McConnerrová, potrebujem aby ste okamžite nastúpila do vozidla a opustila zámok.

čože ?! To snád nemyslí vážne , nie to určite , ja s ním nikam nejdem musím zachrániť môjho netvora !

-čože ?! Prepáčte nechápem vás , musím počkať na Daniella...

-Môj pán mi to nariadil, prosím slečna podťe somnou.

Tak toto ma vážne naštvalo.

-Nie ! Nikam nejdem , ak ma chce Daniell vyhodiť nech to urobí sám !

Zakričala som a pár odchádzajúcich ľudí po mne zazrelo, no ich som si vôbec nevšímala . Ani to ma nezaujímalo že som kročala rovno do jeho tváre , potrebovala som na niekom vyvršiť moju zlosť, ľutujem že to bol ten šofér. Trpezlivo a s neutrálnou tvárou ma požiadol znovu, to ma naštvalo viac.

-Na to vám seriem, Daniell ma potrebuje a mne na ňom záleží.

Myslím že mu už došli nervy. Prehodil si ma cez plece ako to robieval Daniell a ľahučko ma strčil do auta. V zlosti som mu ešte napľula do tváre a odula som sa ako malé dieťa. Hostia sa na nás pozerali ako na podarené divadielko. On si to elegantne zotrel a ignoroval ma. Naštartoval a potichu akoby sa bál že mu vyškriabem oči -čo som pravdepodobne v tej chvíli aj urobila, sa ku mne prihovoril.

-Ja vás cháppem slečna, ale musíte sa ukľudniť a zabudnúť na všetko...

Ani nevie aké ťažké to bude. Chcela som bojovať a vyskočiť z auta , vynadať šoférovi, hocičo ....no vedela som že to nebola vôbec jeho chyba , ale môjho netvora, moju lásku ktorú už možno nikdy v živote neuvidím.. Naposledy som hodila pohľad ku zámku. Niektorým sa páčil pre jeho výhodnú polohu alebo turistickú lokalitu , ale pre mňa to bolo miesto kde sa to všetko začalo, a pravdepodobne aj skončí... Ako sa zámok vzdaľoval nevydržala som to a prepukla v neskutočne neutíšiteľný plač. Po asi pol hodine-čo sa zdalo ako hodiny, ked som už nemala čo plakať ako tak som sa ako tak ukľudnila. Nakoniec som sa rozhodla odpustiť tomu obriemu šoférovi.Vôbec to nebola jeho chyba, to môj netvor ma od seba odstrčil. Potichúčky som sa k nemu prihovorila.

-Ja ...ospravedlňujem sa že som tak reagovala , ja som nechcela ale viete.....naozaj sa ospravedlňujem. 

Nevedla som čo iné povedať. Môj hlas som skoro nespoznala , bol chrapľavý a nízky kvôli plaču.

-To je v poriadku, ale ako som povedal slečna musíte na všetko zabudnúť , môj pán mi povedal aby som vás vyložil pri letisku , poletíte späť do Ameriky a najlepšie bude ak na toto všetko zabudnete. 

Povedal potichu a profesionálnym tonom. Ako sa na toto dá zabudnúť ? Na zámok na ktorom sa Netvor zaľúbil do svojej Krásky , a nakoniec ju nechal ísť , kvôli sprostému nedorozumeniu. Ani neviete ako ľutujem tú chvílu ked som mu to chcela vysvetliť a ako ľutujem že som mu do tváre rovno nevikričala že ho milujem, že s ním chcem stráviť celú večnosť a pokiaľ sa večnosť neminie...

Trasľavo som prikývla a zreteľne bolo počuť ako sa moje srdce zlomilo na kúsky a nikto ho už nikdy nedá do kopy , bola som zranená a vôbec to nebol ten prípad ked si udriete koleno , nie . Bolo to stokrát horšie , bolelo to akoby vás zaživa stiahli z kože a zároveň vám vytrhli srdce priamo z tela.Zotrela si malú neposlušnú slzu ktorá si našla cestu spomedzi moje uslzené oči.

-A čo moje kufre ?

Vôbec mi na tom nezáležalo, nezáležalo mi už na ničom......

Netuším ako som sa dostala z auta do lietadla a z lietadla až do Seatllu a napokon do môjho bytu. Pred očami som mala zahmlené. Tri dni som nedokázala nič dostať do môjho žalúdka , dokonca ani jednu po*ratú vodu. bola som naštvaná na seba , na celý svet, vesmír . Ano, vlastne som obvinila aj celý vesmír. Nemala som chuť rozprávať sa ani s Jo , ale napokon som jej poslala odkaz a ona mi okamžite zavolala späť. Pravdaže som jej nepovedala pravdu, vyhovorila som sa na to že som musela ísť okamžite do Seatlla lebo mi ochorela mamka. Neverila mi , no zároveň sa nepýtalato som oceňovala pretože by som to nezvládla...

. Dokonca som sa snažila vyhľadať hocičo akokoľvek by som sa vedela skontaktovať s Daniellom , no svoje súkromie si dobre chránil. A teraz som tu vo svojom byte , utápam sa vo svojom smútku a ani netuším že presne o päť minút mi niekto zavolá a zničí aj ten kúsok ľudskosti vo mne .....