The Undercover Nerd (Slovak translation)

Kapitola tridsiata šiesta

London's POV

Slzy sa mi kotúľali po tvári. Spodná pera sa mi triasla a ja som vedela, že som sa znovu všetkému vystavila, ale v tej chvíli to nebolo také dôležité. Marcel- myslím, Harry... bol niekto, koho som si v mojom živote nikdy vedľa seba nepredstavovala. Okrem toho mi klamal. Celý ten čas mi klamal. Zamilovala som sa do nemotorného šprta, nie do bohatej superstar.

Utrela som si slzy z mojej vlhkej tváre a poslednýkrát sa mu zahľadela do očí. Do tých nádherných zelených očí. Do tých, ktoré mi klamali. Potom som pokrútila hlavou a čo najrýchlejšie sa otočila, aby som mohla vybehnúť z klubu. Znovu som počula ako dav zalapal po dychu a ako sa dievčatá snažili zadržať Harryho, aby s ním flirtovali. Nikdy som nečakala, že sa stane táto situácia.

Ako som mohla byť taká hlúpa? Ako som si to nemohla všimnúť? Marcel bol prevlek, postava, rola, ktorá neexistovala. Bol fiktívny. Bol príbehom, ktorý mi nikto nikdy nepovedal. Ako mohol? Ako?

Vybehla som do noci, zúfalo dúfajúc, že nájdem svoj dom. Len som bežala smerom, ktorým sme ja a Eleanor predtým prišli.
Eleanor. Bola som taká hlúpa. Dokopala by som sa, ak by som už teraz nemala veľké bolesti. Nebola som len na hrane mojich nervov, tiež som bola sama, znovu. Znovu som nikoho nemala. Marcel bol jediný človek, ktorému som mohla veriť, ktorého som milovala a ktorý ma počúval, keď som k nemu hovorila, pokým z toho nevzišlo, že Marcel neexistuje.

Nepoznala som Harryho. Nevedela som, kto bol, okrem toho, že mal kopu peňazí a že bol v skupine. Bol osobou v utajení ... alebo možno ani nie?

Moje myšlienky mi je*ali myseľ. Prepáčte.

Po pár sekundách behu som počula kroky, ktoré ma nasledovali. Toto boli konkrétne kroky a ja som okamžite vedela, kto to bol. Snažila som sa bežať rýchlejšie, ale ja som nikdy nebola najrýchlejšia, takže ma Harry rýchlo dobehol.

"London, prosím, prosím počkaj," ťažko dýchajúc ma chytil za rameno, aby ma otočil.

Jedným pohybom som sa mu pozrela do jeho začervenaných očí. Z krajov sa mu liali slzy, ktoré rýchlo utrel rukávom jeho saka. Vyzeral smutne a zranene. Presne tak ako som sa cítila aj ja.

"Čo? Ch-chceš mi ešte o niečom klamať?" zahľadela som sa naňho. "Tak si poslúž."

Pokrútil hlavou a pozrel sa na mňa. Jeho čerstvé kučery mu rámovali jeho peknú tvár, ktorá už viac nebola zahalená veľkými okuliarmi. Musím priznať, že jeho tvár bola dosť nádherná. Bol úplne okúzlujúci.

Zrazu sa jeho ruka natiahla po tú moju, ale tentokrát som ju neodtiahla. Neviem, či dôvodom bolo moje ohúrenie alebo to, že som sa s ním nechcela hádať. Hoci mi klamal, nevedela som sa naňho hnevať. Aspoň nie tak veľmi, aby som ho už viac nepočúvala.

Jeho dlhé prsty sa obmotali okolo mojich, zatiaľ čo zahrievali moje studené ruky.

"Počuj ... si prvé dievča, ktoré ma milovalo preto, kto som. Nechcel som ti to povedať, pretože som sa bál, že sa stane toto. Že odmietneš Harryho, pretože si sa zamilovala do Marcelovho vzhľadu. Ale keď sa nad tým zamyslíš, bolo by to ako keby si sa zamilovala iba do člena chlapčenskej skupiny a nie do skutočnej osoby, ktorá je za tým všetkým. Stále som to ja, ale bez teba by som nebol ničím. Ukázala si mi ako znovu milovať, London, prosím, neurob tú istú chybu ako som urobil ja..." Pri týchto jemne vyslovených slovách ma bolelo srdce.

"A-akú chybu si urobil?" mračiac som sa spýtala.

"Klamal som osobe, ktorú milujem. A ak mi povieš, že ma nemiluješ, neuverím ti."

Jeho slová boli dosť hlasné na to, aby ste ich počuli a dosť jasné na to, aby ste im rozumeli... a mal pravdu.

Milovala som ho. Ako som si vždy sľubovala, že som sa do Marcela zamilovala kvôli jeho osobnosti, nie jeho vzhľadu. A ak táto osobnosť v skutočnosti patrila Harrymu, tak som sa zamilovala do Harryho. Nejakým spôsobom som mu rozumela, možno by som dokonca reagovala rovnako ako on. Kto vie...

"A-ale ja sa bojím," hľadiac dolu som priznala. "A toto je príliš veľa informácii na jeden večer...večer, ktorý som vlastne chcela osláviť."

Cítila som ako Harryho ruka upevnila stisk na mojej, vypustil vzduch zo svojich pľúc, ktorý v sebe zjavne držal dlhú dobu.

"Bál som sa toho, pretože som vedel, že budeš..." Jeho hlava sa znovu znížila. "Nechcem, aby si vstúpila do niečoho, čo nechceš-"

"Nie." prerušila som jeho preslov.

"Čo nie?"

"Bojím sa, a-ale skúsim to!" stále som bola neistá a ťažko som vedela ako odpovedať.

Chcela som to skúsiť, ale mala som nekončiaci strach ako dlhý zoznam, ktorý nikdy neskončí, pridávajúc nové obavy každý deň.

Ako budú fanúšikovia reagovať?

Ako sa vyrovnám s tou pozornosťou?

Bude so mnou tlač robiť rozhovor?

Budú rešpektovať, akceptovať a podporovať náš vzťah?

Budú si ľudia robiť srandu z mojich ženských kriviek?

Budem dosť dobrá pre paparazzov?

Budú ma chalani mať radi?

Bude naša láska trvať večne?

...

alebo nás sláva rozdelí?

"Nie, London. Nechcem, aby si sa rozhodla, keď si si tým neistá. Čo hovoríš na to, že oslávime tvoj vysokoškolský titul a potom mi môžeš povedať svoju odpoveď, skôr, či neskôr." Jemne sa usmial, hoci to bol skôr smutný úsmev.

"Skôr, či neskôr?" podvihla som obočie.

"Áno, chcem, aby si si tým bola stopercentne istá."

Prikývla som. Znovu mal pravdu.

Naklonil sa dopredu a dal mi nežnú pusu na líčko, čím odstránil pár slaných sĺz, predtým ako si dal okolo mňa ruku, vodiac ma späť do klubu.

Ale musím priznať... Nevedela som naňho prestať hľadieť.
Bol nádherný.

A aby som bola úprimná, prečo to neskúsiť? Čo by sa ešte mohlo pokaziť?

Ale zrazu som si musela spomenúť na môj príliš dlhý zoznam a vedela som, že som to začala zlým spôsobom.

Môj strach zrazu predbiehal lásku, ktorú som k nemu chovala...

_________________

-L xx.