The Undercover Nerd (Slovak translation)

Kapitola tridsiata prvá

  Harry's POV

  Konečne sa to skončilo. Rozlúčili sme sa s našimi profesormi angličtiny a matiky a opustili budovu univerzity. S London sme dnes chceli ísť do mesta kúpiť jej šaty a mne oblek. Včera na našom rande som ju celý čas presviedčal, že jej tie šaty kúpim. Jej rodičom to bolo aj tak jedno a ja som jej chcel dať špeciálny darček.

  Spolu sme šli mojím Range Roverom do centra Londýna a zaparkovali na parkovisku, ktoré bolo zadarmo, hneď na ulici vedľa Oxford Street. Schmatol som Londoninu ruku a viedol ju cez Starbucks Coffe, kde sme si rýchlo kúpili pitie. 

  Kráčal som, popíjajúc môj mangovo-marakujový smoothie s London, ktorá mala čerešňový čaj. Kráčali sme po Oxford Street okolo mnoho obchodov. London trápila jemná nádchá, a tak zvolila teplý nápoj, hoci v ten deň bolo veľmi horúco. Obyčajne by som len tak nekráčal po Londýne bez toho, aby za mnou utekali fotografi a fanúšikovia, kričiaci moje meno. Bolo to fajn, znovu sa bezstarostne prechádzať.

  "Už sa cítiš lepšie?" 

  "Marcel, toto už je asi po piatykrát, čo sa ma to pýtaš," London sa zachichotala a znovu si chlipla z jej červeného nápoja.

  "Len sa o teba bojím," priznal som, spevňujúc stisk okolo jej ruky.

  Znovu som bol obdarovaný jedným z jej úsmevov. "Áno, tuším, že do soboty budem v poriadku."

  Sobota. Tak dlho som to tajomstvo chránil a teraz už iba dva dni pokým konečne poviem London, že som nebol ten, kto si myslela, že som. Iba pri pomyslení na to moje srdce začalo biť. Na druhej strane sa konečne zbavím tej sračky, ktorá ma ťaží na ramenách. Klamstvá skončia a ona bude konečne vedieť pravdu.

  Uškŕňajúc som ju zobral do prvého obchodu, Gucci. Úplne som zabudol, že London nebola zvyknutá na tento typ obchodu, nieto aby do nich vkročila. Spomenul som si na ten večer, keď mi povedala, že neznáša povrchné celebrity. Pravdepodobne tým myslela aj ich výber oblečenia.

  "Musíme tam ísť?" zastonala, nahadzujúc znechutenú grimasu. 

  "No, sú to promócie, takže musíš byť dobre oblečená."

  "Ale pekné šaty môžem dostať kúpiť napríklad v topshope."

  "Ale ja chcem, aby si sa cítila špeciálne..."

  "Marcel, to, že by som na sebe mala extrémne drahé šaty neznamená, že sa budem cítiť 'špeciálne'. Tvoja ruka mi úplne stačí." usmiala sa na mňa, skoro ma trhajúc preč od pozláteného vchodu späť k ďalším obchodom.

  Jedna vec bola istá, London nikdy nebude jednou z tých kočiek, ktoré by sa rozprávali o poslednej taške od Chanel. Ale mne sa to nejako páčilo. Bola odlišná od dievčat, s ktorými som chodil predtým ako som ju stretol.

  ***

  "No... majú aj inú veľkosť?" London zašepkala spoza závesu skúšobnej kabínky.

  Následujúce slová, ktoré som povedal ma boleli.

  "Nie, zlato, toto je jediná veľkosť, ktorá ostala."

  "Oh..." počul som ju zamrmlať a potom nasledovalo ticho.

  London by sa nemala trápiť. Nájdeme iné šaty. To, že tie, čo tak veľmi chcela jej nesedeli, neznamenalo, že nenájdeme ďalšie. V Topshope bolo stovky šiat, ktoré boli v jej veľkosti. To, že tieto boli príliš malé, neznamenalo koniec sveta. Moje premýšľanie sa vyparilo, keď som počul vzlyk. Zamračil som sa a chcel sa uistiť, že som to len neprepočul, predtým ako som počul ďalší.

  Snažil som sa pozrieť cez záves, keď som zbadal London v zrkadle. Zakryla si tvár rukami, zatiaľ čo jej šaty ležali v lone, ako keby ich veľmi opatrne poskladala, aby sa nezničili.

  "Zlato? Plačeš?" zašepkal som, aby som na nás neprivolal pozornosť, pretože som vedel, že to bola posledná vec, ktorú v tejto chvíli chcela.

  "Prosím, Marcel, o-odíď..." prosila, zbesilo sa snažiac utrieť si slzy.

  Vkročil som do kabínky, zastierajúc záves, aby sme boli sami v uzavretom priestore. Pomaly som si pred ňu čupol a zobral jej ruky do svojich. Jej krvou podliate oči s fádnou modrou sa na mňa smutne pozreli a hľadieť na ne v tomto stave bolo ťažké. Snažil som sa tiež nerozplakať. Áno, viem, že to neznie ako keby to hovoril muž, ale srať na to.

  "Čo sa deje, zlato?" posunul som si okuliare na nose, aby mi nepadli. Stále boli príliš veľké. 

  "Nezmestím sa do žiadnych vecí... som príliš tučná."

  "Čo? Robíš si srandu? London, zlato, si všetko, ale určite za nič na svete nie si tučná. Máš sexy krivky a ja ich milujem tak veľmi ako milujem tvoje modré oči a úsmev za milión dolárov!" Naozaj som povedal sexy? 

  Na jej perách sa objavil slabý úškrn, ako sa jemňe zachichotala.

  "Úsmev za milión dolárov?" podvihla obočie, hryzúc si peru.

  Prikývol som, úplne rozptýlený tým, čo robila. Skoro som upadol do tranzu.

  "Myslím, že ani trošičku nevyzerám ako všetky modelky, ktoré majú úžasné telo..."

  "Nehovor tak. Ak by si stála vedľa jednej z tých príliš tenkých dievčat, uprednostnil by som teba. Oni sú len kostry pokryté kožou a to je všetko."

  "Naozaj?" našpúlila pery, no vedel som, že to neurobila náročky. 

  "Áno," súhlasil som a dal jej pusu na stále našpúlené pery. "Milujem ťa, takú aká si. Však sa na seba pozri, zamilovala si sa do úplného šprta." mrkol som na ňu, predtým ako vybuchla do smiechu.

  "Áno a ja by som nikdy neuprednostnila žiadneho sexy chalana pred tebou!"

  Matka Božia. Čo som vôbec urobil?

***

  Po hodinách kráčania Londýnom sme nenašli žiadne šaty a boli na ceste k London. Sľúbil som jej prekvapenie na ďalší deň a uistil ju, že stále bude mať vhodné šaty. Keď jej veľkosť sedela, Londonine očakávania šaty nespĺňali. Znie to šialene, ale London sa nepáčili žiadne šaty. Avšak aspoň mi povedala viac a viac o jej vkuse, keď si sťažovala na veci, ktoré som jej ukazoval. Teraz som vedel, ktoré šaty jej kúpim.

  "Prosím poď dnu, tuším, že moji rodičia ešte nie sú doma a ja nechcem byť sama, keď môžem byť s tebou..." jej slová zrýchlili tlkot môjho srdca oproti mojej už vybuchujúcej hrudi.

  "Dobre, ale len na hodinu, zlato."

  Dychtivo prikývla, otvárajúc predné dvere. Keď sme vkročili dnu, voňalo to tam ako mäso a syčiaci tuk na panvici. London sa zamračila a zabuchla za nami dvere. Zrazu sme počuli hlas.

  "Scarlet? Si doma?" Naozaj jej povedala Scarlet? Myslel som si, že chce, aby ju volali iba London...

  "Ugh, áno, mami, od kedy ťa to zaujíma?" London odpovedala.

  "Nehovor tak s tvojou matkou," hlboký, mužský hlas sa do toho vmiešal. Predpokladal som, že to bol jej otec. 

  Moje predpoklady sa potvrdili, keď jej rodičia vošli na chodbu a Londonina nazlostená nálada sa zmenila na falošnú radosť.

  London naozaj neklamala, keď povedala, že jej rodičia boli falošní.