Hana bola ten typ ľudí, ktorí sa usmievajú, keď prší. Ktorí si predstavujú, keď počujú tóny hudby. Ktorí si stále želajú, keď uvidia na hodinkách 11 : 11. Ktorí veria na zázraky a ktorí vidia veci srdcom a nie len to, čo je očiam viditeľné. Jej predstavivosť vždy pracovala na plné obrátky a jej oči boli pozorné, jej ústa mlčali, kým jej myseľ kričala. She was a Wallflower. * * * Aomine nikdy veci neriešil. Nemal rád komplikácie. Cítil, že mu niečo chýba, no bol príliš unavený to hľadať. Ľudia ho obdivovali. Jeho schopnosti boli výnimočné, jeho talent obrovský. Stalo sa z neho eso, ale za akú cenu? Keď niečo, čo milujeme nás prestane robiť šťastných... Nie je to ľahké, nikto nikdy nepovedal, že to bude ľahké. "Jediný, kto ma dokáže poraziť, som ja sám." He was an Ace. Jediné, po čom Hana po nástupe na novú strednú školu túžila, bolo prežiť v poriadku všetky semestre. Nepozorovaná, zbytočne na seba nepútať pozornosť a prežiť na strednej bez akejkoľvek drámy. Chcela len svoj pokoj a kľud a našla ho vo svojich knihách a príbehoch. Ale potom, stretla jeho. Cítila sa vďaka nemu hlúpo. Cítila sa bláznivo. Ale prvý raz vo svojom živote sa konečne cítila živá. Netušila, že čo ju prijmelo sa do neho zaľúbiť. Nikdy nebol jej typ a ani ona jeho. Ale stalo sa to i napriek všetkým logickým vysvetleniam. Nikto z nich nevedel ako a ani prečo. Možno sa protiklady skutočne priťahujú...