Ráno ma zobudilo zavibrovanie mobilu.
Rýchlo som ho vzala do ruky, aby nezobudil Taeho. Prišla mi správa od Jimina.
„Ach, super.." povzdychla som si a chcene-nechcene som vstala z vyhriatej postele. Prezliekla som sa, umyla a utekala dolu.
„Prepáč že mi to toľko trvalo."
„Veď prešlo len desať minút." usmial sa Jimin.
„Vážne??"
„Hej." ukázal mi čas na svojom mobile.
„Páni. Som fakt rýchla!"
„Asi si sa ma nevedela dočkať." zasmial sa.
„A kde chceš vlastne ísť??" spýtala som sa.
„Povedal som ti že uvidíš." žmurkol na mňa a chytil ma za ruku. „Poď." vzali sme si bundy z vešiaka, obuli sa a odišli do auta.
Celú cestu som dobiedzala a vypytovala sa kam to ideme, ale on je strašne tvrdohlavý a nič mi nepovedal! Cestovali sme asi polhodinku, kým sme dorazili do... LUNAPARKU!!
Celá nadšená som sa pozrela na Jimina. Presne vedel čo chcem povedať a tak len prikývol a doširoka sa usmial. Doslova som vyskočila z auta a utekala dnu. V lunaparku som naposledy bola ako malá, ešte s rodičmi.
„Čakaj na mňa!" kričal za mnou keď zaplatil.
„Pozri!" začala som ukazovať všade naokolo. „Môžeme tam ísť??" začala som ho prosíkať.
„Ukľudni sa. Pôjdeme všade." smial sa na mne.
„Jupíí!" zvískla som a začala ho ťahať za sebou.
Škoda, že tu nie sú aj ostatní chalani. Určite by sa im tu páčilo.
„Nemali by sme ostatným dať vedieť kde sme?" vybrala som svoj mobil a chystala sa zavolať Jinovi.
„Nie!" Jimin doslova vykríkol. Nechápavo som sa na neho pozrela. „Ja už som im napísal." nervózne sa usmial.
Dnes sa správa naozaj zvláštne..
„Aha pozri sa tam!" zmenil tému a ťahal teraz on mňa.
S Jiminom sme naozaj boli všade. Užívali sme si to, len ma trošku hnevalo že sa furt zabával s mobilom. Mala som chuť mu ho niekam zahodiť! Nechápem čo do neho vkuse šťukal..
Kým sme všetko prešli, bolo už poobede a pomaly sa stmievalo. Z toľkého behania mi teda poriadne vyhladlo!
„Neskočíme sa niekam najesť?" spýtala som sa ho.
„Jasné, viem aj presne kam." usmial sa a mávol rukou aby som ho nasledovala.
Opustili sme brány lunaparku a opäť niekam cestovali autom. V bruchu mi už škŕkalo ostošesť, na čom sa Jimin zabával.
„Ešte vydrž! Za chvíľku tam budeme."
„To si hovoril aj pred dvadsiatimi minútami.."
Zasmial sa na tom a dupol na plyn.
„Keď už mi nechceš povedať za koľko tam budeme, povieš mi aspoň kde to ideme?"
„Nie." pokrútil hlavou pričom sa usmieval.
„Čo to dnes s tebou je?" zamračila som sa. „Samé tajnosti.. To nemám rada."
„Uvidíš, že sa ti to bude páčiť! Alebo mi snáď neveríš?"
„Úprimne..." nezatvárila som sa presvedčivo.
„Hej!!" buchol ma.
„Prestaň lebo havarujeme!"
„Neveríš mojim schopnostiam v šoférovaní?"
„Úprimne.." začala som sa smiať.
Povzdychol si. „Toto si zapamätám."
✨🌈✨
„Nejde sa tadiaľto náhodou k nášmu dormu?" spýtala som sa ho.
„Áno."
„Hmm.. Neviem o tom, že by niekde pri našom dorme bola nejaká reštika."
„Ani nie je."
„Počkať." pozrela som sa na neho. „Takže sa ideme najesť domov?"
Neodpovedal, len ďalej šoféroval. Zamračila som sa a znova sledovala cestu. Neviem čo to s ním dnes je, ale už ma to štve. Prečo mi nič nechce povedať?
Konečne sme dorazili. Jimin zaparkoval auto v garáži. Vystúpili sme a ja som sa hneď chcela rozbehnúť do chladničky, ale Jimin ma stopol.
„Ešte ma počkaj!" zase niečo šťukal do mobilu.
„Čo tam stále robíš?" povedala som otrávene.
„Huh? Nič." vyzeral nervózne. Zamračila som sa na neho.
„Na čo tu vlastne čakáme?"
„Ehm.. Ešte mám niečo v aute." otvoril dvere a nahol sa do auta.
Prestupovala som tam z jednej nohy na druhú.
„Rýchlo lebo už umriem od hladu Jimin!!"
„Hneď to bude!"
Povzdychla som si a chytila sa za brucho.
„Okej! Môžeme ísť." usmial sa a zamkol auto.
„No konečne!" rozbehla som sa do bytu.
✨🌈✨
„Hej všetci, už sme doma!" zakričala som keď som vošla dnu. Na moje prekvapenie bolo všade ticho ale hlavne tma. Skúsila som zapáliť, ale nič sa nestalo. „Kde sú všetci?" otočila som sa a hľadala za sebou Jimina, ale nebol tam. „Čo sa to sakra deje?!.. Jimin?"
Spravila som niekoľko krokov dopredu a vtom na mňa spoza sedačky niekto vyskočil! Vykríkla som od zľaknutia a až potom zbadala že človek ktorý na mňa vyskočil, bol Jungkook. Usmieval sa od ucha k uchu a ukázal aby som sa otočila. Zrazu sa z kuchyne vynorila žiara. Boli to sviečky. Sviečky, ktoré zdobili tortu. Moju tortu! Veď ja mám dnes narodeniny! Totálne som na to zabudla!!
Tortu niesol usmievajúci sa Jimin. Za ním pochodovali ostatní chalani ktorý spievali. Ani som si to neuvedomila, a po lícach sa mi kotúľali slzy šťastia.
„PREKVAPENIE MIN-JI!!" zvolal Jimin keď podišiel aj s tortou ku mne.
„Neplač.." utrel mi slzy z tváre Namjoon a venoval mi úsmev.
„Želaj si niečo!" popohnal ma Taehyung. Nahla som sa nad tortu, zaželala si niečo a sfúkla všetky sviečky.
Keď som tak urobila, v izbe sa rozsvietili svetlá a až teraz som mala možnosť uvidieť tú krásnu výzdobu všade dookola. Takže preto ma Jimin celý deň zabával.. Aby to tu všetko stihli prichystať. To je také milé!
Všetci mi začali na tvár roztierať šľahačku z torty. Samozrejme, si to užívali.. Jimin ju potom položil na stôl a Yoongi mi podal servítku aby som sa utrela.
Pozrela som sa na chalanov a venovala im široký úsmev.
„Veľmi pekne vám ďakujem!! Ste úžasní!!" vyobjímala som ich. „Ale toto mi už viackrát nerobte! Skoro som zinfarktovala keď na mňa Jungkook vyskočil!!"
„To vlastne ani nebolo v pláne. Však?!" Jin udrel Jungkooka po hlave.
„Prepáč mi Min-Ji." usmial sa na mňa Jungkook.
„Tak už poďme jesť!" zvolal Jimin a podal mi nôž aby som rozkrájala tortu.
Bola vynikajúca!! Vyplatilo sa čakať!
„Tak a teraz darčeky!" povedal Hoseok nadšene a ukázal na darčeky položené pri pohovke.
„Načo ste si robili starosti?" pokrútila som hlavou.
„Nediskutuj o tom a pozri sa čo sme ti kúpili." povedal Yoongi rázne a tak som ho poslúchla.
Keď som uvidela koľko tých darčekov mi kúpili a ešte aj aké drahé, skoro som odpadla! Mala som chuť ich zabiť za to, že na mňa vyhodili zbytočne toľko peňazí. Ale keď som videla aký sú šťastní, nechcela som to pokaziť. Väčšina darčekov bolo oblečenie, potom kozmetika, elektronika a od Jungkooka samozrejme aj nejaké hry.
„Tak čo? Si spokojná?" opýtal sa ma Namjoon.
„Samozrejme! Ďakujem vám. Vôbec ste si so mnou nemusel robiť starosti!"
„Ale aké starosti.. Veď je to len zopár darčekov, torta a výzdoba." zasmial sa Jin.
„Mne to ako zopár nepríde! Veď keď sa tak zamyslím, toľko darov v jeden deň som v živote nedostala!" zasmiala som sa.
„Varovali sme ťa, keď si sem prišla!" povedal Jimin. „A toto je len začiatok! Zvykaj si!" usmial sa.
„A teraz nasleduje najlepšia časť.. PÁÁRTYYY AŽ DO RÁNA!!" vykríkol Jungkook a zapol hudbu naplno.
KONIEC 20. ČASTI