„O čom sa chceš rozprávať?" opýtala som sa ho aj keď som veľmi dobre vedela o čom..
„Trikrát hádaj..." hodil na mňa ten jeho kyslý výraz.
„Ach, a nemôže to počkať do rána? Už som dosť unavená a ty určite tiež." snažila som sa z toho vykľučkovať.
„Nie. Porozprávame sa teraz." povedal prísnym tónom.
„A to sa akože chceš rozprávať tu na chodbe?"
„Oh, to je pravda.. Poď!" otočil sa a začal kráčať.
„Počkaj! Kam to ideme?" opýtala som sa ho popri tom ako som za ním cupkala.
„Do mojej izby." odvetil a ďalej pokračoval v chôdzi.
Do jeho izby? Hmm, tam som ešte nebola. Som zvedavá ako to tam vyzerá!
Jeho izba vyzerala presne tak ako som si ju prestavovala. Jednoduchá, útulná, skromná. Taká, ako je aj on.
Yoongi sa hneď posadil na posteľ a kývol na mňa aby som za sebou zavrela dvere. Hneď ako som tak urobila, začal:
„Premýšľal som." pozrel sa na mňa.
„A?? Načo si prišiel?" opýtala som sa ho nedočkavo.
„Svoj dlh voči mne splatíš vtedy, keď to budem potrebovať. Na teraz máš pokoj."
„Huh?? Vážne?.. Robíš si srandu?" vydýchla som si.
„Ja si nikdy nerobím srandu." povzdychol si. „Si voľná. Ale keď ťa niekedy o niečo požiadam, o hocičo, neodmietneš. Rozumieš?"
„Um, jasné.. Ale aj tak, je mi ľúto že som ti zjedla ten jogurt. Ja.. keď som ho tam zbadala, neodolala som. Jahodový je totižto môj najobľúbenejší! Ale už sa to viac nebude opakovať sľubujem!!"
„To je už jedno. Toto som už počul mnohokrát."
„Vážne? Od koho?"
„No predsa od Taehyunga alebo od Jungkooka. Veď práve kvôli tým dvom sme tu zaviedli tie menovky. Pretože oni sú schopní zjesť všetko čo im vojde do cesty."
Zasmiala som sa pri predstave ako oni dvaja vyžierajú chladničku.
„Yoongi? Tiež som premýšľala a zajtra ti kúpim celé balenie jahodových jogurtov. Čo povieš?" usmiala som sa na neho.
Vyzeral prekvapene. Fakt veľmi prekvapene..
„Práve som ti povedal že od teba nič nechcem, tak prečo mi chceš kúpiť jogurty?"
„Pretože by ma inak žralo svedomie. A čo sa týka dlhu, toho sa to nijak nedotkne. Stále bude platiť že ak ma o niečo požiadaš, spravím to bez zaváhania. Takže sa nemusíš ničoho obávať."
„Žartuješ?"
„Ja nikdy nežartujem!" usmiala som sa a žmurkla na neho. „Dobrú noc!" zamávala som mu a konečne išla do kúpeľne.
✨🌈✨
„Kde si bola včera večer tak dlho?" opýtal sa ma ráno Taehyung.
„V kúpeľni."
„Tak dlho?" pozrel sa na mňa neveriacky.
„Áno. A možno som predtým ešte zašla k Yoongimu..."
„Čože si?? K nemu??"
„Psst! Nekrič tak! Chcel sa so mnou porozprávať o tom dlhu."
„A ako to dopadlo? K čomu ťa prinútil?" zaškeril sa.
„K ničomu. Povedal že keď niekedy bude niečo potrebovať, nesmiem ho odmietnuť. Inak sme si kvit."
Tá grimasa ktorú mal ešte pred chvíľou na tvári, sa vytratila. Namiesto nej sa tam objavil prekvapený výraz. Povedala by som že až nahnevaný.
„Huh??! Čože?? Tak to je nefér!!! Včera som sa s ním tiež rozprával a vieš čo mi povedal? Že vraj mu musím celý víkend robiť sluhu!!"
„Fakt?? Hahahah!"
„To nie je smiešne! Prečo teba nechal tak? Toto sa ešte nikdy nikomu nestalo! Vždy od každého niečo vyžmýkal." zamračil sa.
„Hmm, tak to je divné.. Žeby mal pre mňa slabinu?" zasmiala som sa.
„Zrejme je to tak." povedal vážne.
„Ale prosím ťa! Ja som si robila len srandu.. Veď počkaj o čo ma to požiada! Určite len čaká na niečo hrozné a potom si to pekne vychutná! Haha!...
Ak chceš, môžem ti pomôcť pri sluhovaní." usmiala som sa.
„Huh?? Prečo by si to robila?" zrazu sa zatváril nahnevane.
„Prečo nie?"
„Pretože mi stačí, že s tebou musím tráviť čas tu, nieto ešte aj mimo izby.. A okrem toho to zvládnem sám. Nie je to ani prvý a ani poslednýkrát čo sa mi toto deje."
„Áno, Yoongi mi niečo také spomínal.." vzduchu som sa zasmiala.
Jeho výraz však už nebol taký ako predtým. Nevyzeral že by sa chcel smiať. Znova sa na mňa díval tak ako v prvý deň. Dokonca s ešte väčšou zlosťou.
Chápem že ho muselo nahnevať že ma Yoongi nechal tak a z neho si spravil sluhu, ale preto som mu ponúkla svoju pomoc.
No on ma odmietol pretože je príliš hrdý. Za to ja predsa nemôžem!..
✨🌈✨
Yoongi to slúženie myslel naozaj vážne! Chudák Taehyung okolo neho lieta od rána. Najviac ma ale prekvapilo, že ostatní si to vôbec nevšimli. A ak aj hej, tak to brali úplne normálne. Ako bežnú vec! Asi sa toto naozaj deje dosť často..
„Min-Ji, ideš aj dnes do štúdia?" opýtal sa ma Jimin.
„Chcela by som. Ideš tiež?"
„Áno mám tam namierené. Jungkook tam vraj išiel hneď po raňajkách."
„Ešte stále ho to neprešlo.. Mali by sme sa s ním porozprávať! Viem že sa nerád zveruje, ale nie je dobré keď to všetko drží v sebe."
„Tiež si myslím. Včera cez deň som sa ho všemožne snažil rozveseliť, ale neúspešne. Ani so mnou nešiel hrať videohry! A to ešte ráno tvrdil že pôjde. Veď si pri tom bola.."
„Keď ho tam dnes uvidíme, porozprávame sa s ním."
„Platí! Ak mu nepomôžeme my, pomôže mu už len Namjoon.."
✨🌈✨
V štúdiu sme naozaj našli Jungkooka ako cvičí tanečné choreografie. Nevyzeral nadšene keď nás zbadal. Pozdravili sme sa mu a on len tak tak odzdravil. Kým Jimin vyberal hudbu, podišla som k Jungkookovi bližšie.
„Čo si všetko si si už stihol prejsť?" pousmiala som sa na neho.
„To je jedno.." odvrátil sa odo mňa a odišiel do rohu miestnosti kde je na stole položená voda a uteráky.
Ach, toto bude asi ťažšie ako som si myslela.
„Tak čo začneme?" opýtal sa ma Jimin a zapol hudbu.
Skúšali sme asi tak hodinku (Jungkook sa k nám pridal, ale za celý čas nepovedal ani ň..), keď nám všetkým zavibrovali mobily. Do skupinového chatu nám prišla správa, že ostatní sú na ceste za nami.
„Super!" potešil sa Jimin. „Um, Jungkookie! Môžeme sa a tebou porozprávať?"
Jungkook vyzeral prekvapene, ale nemilo..
„O čom?"
„O posledných dňoch." začal Jimin.
„Máme o teba obavy.." pridala som sa.
„Huh?? Prečo?"
„Správaš sa divne. Si taký sklesnutý, to sa k tebe vôbec nehodí."
„Stalo sa niečo?" opýtala som sa ho.
„Nie. Nič sa nestalo." mierne na mňa zazrel.
„Som úplne v pohode. Nemusíte si so mnou robiť starosti." povedal a jeho pohľad sa zmäkšil pri pohľade na Jimina.
Takže sa hnevá len na mňa? Ach, nechápem ho. Keby sa na mňa aj hneval, za čo by to bolo? Neviem o tom, že by som mu nejak ublížila..
Zrazu sme začuli buchot a otvorenie dverí. To už boli ostatní tu a tak sme sa tvárili, akoby sa pred chvíľou nič nestalo.
Všimla som si že Taehyung sa na mňa stále díva tak ako ráno. Takže ho to ešte neprešlo. Chcela som ísť za ním, ale nakoniec som si to rozmyslela.
Asi to teraz nebude najlepší nápad..
Začali sme so skúšaním. Najskôr sme začali s DNA. Tú choreografiu už celkom ovládam takže som nemala žiadne obavy.
Všetko išlo bezproblémovo, až kým som nebola vedľa Taehyunga. Akonáhle sa to stalo, začal mi robiť napriek a strkať do mňa. Preto som to kazila.
Dobre. Prvýkrát aj druhýkrát som to ešte tolerovala, ale keď som na tretíkrát kvôli nemu spadla na zem, už som toho mala dosť.
Namjoon a Jin mi pomohli vstať a potom nám všetkým dal Namjoon prestávku.
Všetci sa vybrali k stolu s vodou. Keď som si aj ja chcela vziať jednu fľašu, nevyfúkol mi ju nikto iný ako Taehyung. Na stole už žiadne ďalšie neostali a tak som si aspoň vzala uterák, ktorý som si prehodila cez krk a išla som si sadnúť a trocha sa vydýchať.
Sadla som si na zem a oprela sa o studenú stenu. Skrčila som si nohy a zavrela obe oči.
V tú chvíľu som toho už mala dosť. Všetkého. Cítila som ako sa mi v očiach pomaly zbiehajú slzy, ktoré som však nepustila ďalej.
V tú chvíľu som chcela byť niekde preč. Sama.
Prečo keď už som si myslela že som s Taehyungom v pohode, muselo sa to takto pokaziť?! Prečo sme sa ešte včera spolu smiali a dnes ma tu strká na zem akoby som bola len nejaká handra? Prečo sa na mňa Jungkook hnevá? PREČO??!
„Necheš sa napiť?"
Zrazu som pred sebou začula Jiminov hlas.
Otvorila som oči a rýchlo si ich pretrela aby si nevšimol slzy ktoré sa v nich hromadili.
„Všimol som si že už žiadna neostala a tak som ti nechal polovicu z mojej fľašky." usmial sa na mňa.
„Vďaka, ale kľudne to vypi." tiež som sa na neho usmiala. (Alebo sa o to aspoň pokúsila..)
„Ja už nechcem a ty si nič nepila. To nie je dobré! Potrebuješ piť inak budeš dehydratovaná!" prísne na mňa pozrel.
Viac som nepodporovala a vzala si od neho fľašku s vodou. Naozaj som bola dosť smädná. Jimin si sadol vedľa mňa a oprel sa o stenu rovnako ako ja.
„Ach, aká je studená! To je super."
„To teda je." prikývla som.
Na chvíľu medzi nami zavládlo ticho. Ale nebolo to také to trápne ticho. Bolo to ticho ktoré hovorilo "viem ako sa cítiš".
Obaja sme tam len tak sedeli a dívali sa pred seba, kým ostatní blbli pred zrkadlom. Obaja sme boli zahĺbení vo svojich myšlienkach.
„Neboj sa." povedal odrazu.
„Hmm?" začudovala som sa a pozrela sa na neho.
„Keď pôjdeme znova cvičiť, už dám na Taehyunga bacha. Nedovolím mu aby ťa zas strčil." povedal Jimin a aj naďalej sa díval pred seba.
Chvíľu som bola ticho a len ho sledovala. Potom som si položila hlavu na jeho rameno. Nečakal to pretože ním trocha myklo, ale hneď potom si oprel svoju hlavu o moju.
„Ďakujem ti Jimin." pošepla som.
Jimin a Namjoon sú akýsimi mojimi anjelmi strážnymi. Vždy keď to najviac potrebujem zjavia sa pri mne a pomôžu mi. Som naozaj šťastná že ich mám..
KONIEC 9. ČASTI