„Počuješ ma?“ ozval sa nejaký hlas a ja som si neuvedomila, že som zaspala.
„Mhhm,“ zahundrala som a otvorila oči. Svetlo bolo niečím tlmené, keď som zaostrila, zistila som, že to je hlava toho mafiána. „Aha,“ povedala som.
Do tváre sa mi uškrnul najväčším úškrnom. „Som rád, že ma rada vidíš,“ poznamenal a ukázal napravo. Oči mi padli tým smerom a zistila som, že tam stojí vozík na koliečkách s podnosom navrchu. Hlasno mi zaškvŕkalo v žalúdku, bola som poriadne hladná. „Obed, alebo ak chceš, raňajky,“ znova sa uškrnul a ja som spozornela.
„Obed?“ nechápala som pokiaľ neprikývol. To znamenalo, že už je sobota doobeda! A cítim sa strašne mizerne...
„Tak sa proste najedz,“ ukázal na jedlo, dal preč vrchnák a ukázal všelijaké jednoduché jedlá, nie práve najchutnejšie, ale zato zdravé. No ako to povedať... radšej som sa stravovala nezdravo a chutnejšie.
„To mám jesť?“ nechápavo som ukázala na ten odpad a pokrčila nosom.
„Potrebuješ živiny a niečo, čo by ťa posilnilo, takže áno, to musíš zjesť,“ zdôraznil slovo ‚musíš‘. Znova som pokrčila nosom a natiahla sa po jedinú ako-tak vypadajúcu vec, jogurt. Trošku som sa nadvihla na posteli a posadila sa. Čakala som, že sa postaví a odíde, ale on si sadol dorohu do kresla.
„To kreslo tam predtým nebolo,“ premýšľala som nahlas.
Zasmial sa. „Nie, nebolo, nechal som ho priniesť. Pre mňa, aby som na teba dával pozor,“ žmurkol na mňa. Konečne to nebol ten otravný odporný nahnevaný bastard, ale aj tak bol stále nesympatický, nebol to práve typ muža, ktorého by si chcela priviesť domov predstaviť svojej mame a otcovi ako svojho chlapca. Nehodil sa ani len na predstavenie ako doučovateľa, aj keď som bola presvedčená, že bol múdry.
„To je super správa,“ odfrkla som si. „A poviete mi prečo mi tykáte, keď nepoznáte ani moje meno?“ bastard, dodala som v duchu. Liezol mi na nervy. Nemala som liezť do toho parku, napadlo ma. Radšej som sa mala opiť na študentskej párty a zostať na žive, s veľkou bolesťou hlavy, ale lepšie ako so zašitým bokom, boľavým krkom, chrbticou a znova hlavou.
Usmial sa. „Som Harry, teší ma,“ povedal.
„Mňa nie,“ neodpustila som si narážku s predstieraným presladeným úsmevom na mojej tvári.
Zasmial sa na mne. „Una, ak chceš, aby sme vychádzali, snaž sa aspoň, aby si nebola taká odporná, prosím,“ povedal mi a ja som otvorila ústa, až som sa bola rada, že som ešte nejedla ten jogurt, lebo by mi pravdepodobne teraz zabehol, alebo by som ho vypľula na zem, prinajlepšom na Harryho.
„Odkiaľ viete moje meno?“
„Tykaj mi,“ uvoľnene zmenil polohu v kresle a sledoval ma zelenými očami.
„Neodpovedali ste mi.“
„Myslím si, že nemusím, nie si až taká sprostá, že by si neuhádla, prečo asi viem tvoje meno,“ povedal a postavil sa z kresla. Prešiel k môjmu nočnému stolíku a vybral z neho moju malú kabelku. Otvorila som znova ústa. „Stačí?“
„Č-čoa-ako?“ nedávalo mi to všetko zmysel. „Héj, a to ste ako mysleli, že nie som až taká sprostá?!“ došlo mi a on sa na mňa uškrnul.
„Tykanie,“ upozornil ma prísne a pokračoval v jeho výsmešnom tóne. „Keby si bola múdra, tak by si neliezla tam, kde si nemala, mala si pokračovať rýchlo ďalej, alebo sa vrátiť, nie ísť bližšie a... počkaj si... pod lampu,“ zakončil a pozrel na mňa pohľadom ako na retarda. Tak preto sa mi zdalo, že tam bolo nejako veľa svetla, pomyslela som si.
„Tak pardón, ale ja sa nestretávam s mafiánmi, takže ako by som asi tak mohla vedieť, že ako sa správať? A tú lampu som si nevšimla,“ zadudrala som. „Bola som k tomu ešte zvedavá, to sa ku mne hodí,“ zakončila som a strčila si do úst lyžicu s jogurtom.
„Tú lampu si si mohla všimnúť,“ zažartoval. Uškrnul som sa na neho a pokračovala v jedení bez toho, aby som nejako pokračovala v tejto bezcieľnej konverzácií. „Rozprával som sa s doktorom...“
„Doktorom?“ Pri tom som ho stopla uprostred vety. Nebol práve najšťastnejší, že som ho prerušila, ale odpovedal mi.
„Áno, doktor, máme doktora.“ Prehovoril podráždene a pokračoval ďalej. „Takže som sa rozprával s doktorom, že ak by to bolo možné tak by v nedeľu dal preč stehy, a v pondelok môžeš odísť.“
„Pondelok?“
„Hej,“ znova bol podráždený a masíroval si rukou miesto medzi očami.
„Takže tu musím stráviť ešte skoro dva dni,“ neverila som tomu. „A vy ma normálne pustíte?“ neverila som znova.
„Panebože, je pre teba ťažké mi tykať?“ čertil sa, ale nadýchol sa a vydýchol. „Ak nebudeš robiť hlúposti, pustím ťa.“
„Akú máte,“ odkašľala som si a opravila sa, „akú máš istotu, že nepôjdem na políciu.“
„Pretože nebudeš určite chcieť, aby sa niečo stalo tvojej mame,“ povedal mi odmerane a bez zmeny v postoji sa mi vyhrážal. Vyrazilo mi dych ako sa ku mne správal. Akoby som bola menejcennejšia ako nejaký hnoj, proste na spodku rebríčka dôležitých vecí. Ešte aj pod náhradnou pečeňou, keby to náhodou prehnal s alkoholom... Zostala som úplne šokovaná. „Alebo tvojmu otcovi.“
Zúžila som oči. „Keď ho nájdeš, môžeš ho za mňa niečím bodnúť,“ bojovne som nadvihla hlavu a zahľadela sa na neho. „Ale ty to určite vieš,“ prepichla som ho pohľadom. Neodpovedal, pohľad mi opätoval, ale vedela som, že to je tak. Znechutene som hodila nedojedený jogurt na stôl. „Už som dojedla, dovidenia,“ prevalila som sa na druhý bok, ten zdravý a zavrela oči. Nemala som v pláne spať, ale čo nevie, to mu neublíži, len aby vypadol. Počula som kroky ktoré smerovali k stolu, ale namiesto toho, aby ich odniesol preč dverami som počula že ich iba neďaleko odtlačil. Kroky smerujúce opačnou stranou ako sú dvere zastali, až mi došlo, že si sadol do kresla. Neurobila som mu tú radosť a ani som sa nepohla. Prakticky som umierala hladom ale bola som príliš tvrdohlavá.
„Nebuď taká,“ povedal nahlas Harry asi po hodine a pol mlčania a predstierania, že spím. Neozývala som sa. „Viem, že nespíš,“ povedal napokon. Otvorila som oči a namierila ich rovno do tých jeho.
„Mne je jedno, čo si myslíte vy,“ naschvál som mu vykala, lebo som vedela, že ho to naštve. Nepoznala som ho dlho, ale vedelo ho to poriadne zbaviť zdravého rozumu.
„To akože sa snaží robiť naschvál?“ dožadoval sa odo mňa vysvetlenia. Jemne som pokrčila ramenami, že neviem, o čom to hovorí. Prepichol ma zelenými očami, ktoré teraz trošku stmavli. „Nechci ma naštvať,“ zavrčal. Naozaj to znelo akoby to zavrčal! Toto je už padnuté na hlavu. „Okamžite začni jesť, lebo ťa pôjdem sám nakŕmiť,“ vyhrážal sa mi, ale ja som nepohla ani očami ani rukou. Asi päť minút ma prepaľoval očami, keď sa postavil a rýchlo vybehol z izby. Víťazoslávne som sa usmiala, lebo som vyhrala. Posadila som sa na posteľ, lebo som stále nemyslela na spánok. Premýšľala som, ako sa vyhovorím, že nemám domáce úlohy do školy, alebo prečo som sa nenachystala na test.
Oči mi padli na podnos s jedlom. Uškrnula som sa a poobzerala, či tu nie je náhodou niekto iný, alebo či vonku nesliedi Harry a nečaká, kým sa upokojí a vstúpi dnu. Naštvala som ho, to bol môj plán. S pocitom víťazstva som prisunula potichu bližšie vozík a začala jesť. Zjedla som toho tak, aby som mala silu, aby som nebola hladná, ale aby si nevšimol toho, že som niečo zjedla. Ešte som si odpila z džúsu a rýchlo to všetko dala na svoje miesto. Ako na povel do dvoch minút sa vrátil Harry so širokým úsmevom, ktorý by som mu chcela zotrieť, veď sa tvári akoby on vyhral a pritom som ja víťaz!
„Potrebuješ ešte niečo?“ spýtal sa a vzal vozík s jedlom.
„Ehm,“ povedala som. „Kde je vécko?“ spýtala som sa. Nevedela som, či som sa červenala, ale rozhodne by som sa mala, lebo mi prišlo naozaj stupídne sa pýtať mafiána, že kde má vécko. Ako som si myslela, Harry sa uškrnul a kývol smerom k nemu. Vystrčil sa z dverí a na niekoho zavolal. Bol to celkom vysoký a pekný muž, pravdepodobne sa volal James, pretože to kričal Harry na chodbu. Čiernovlasý mladík na mňa hodil pohľad a aj napriek všetkému, že bol v tejto vojne na inej strane ako ja, usmiala som sa na neho, nemohla som si pomôcť. Trošku mu cuklo kútikom úst, ale neusmial sa, prirodzene, bolo by to čudné, keby sa na mňa, väzenkyňu, usmieval. Harryho by to popudilo, napadlo ma, neviem prečo. Možno by to proste znamenalo, ako sprisahanie proti nemu, taká malá socka ako ja a bola by vo výhode... to by sa jeho dominantnému charakteru vôbec nepáčilo.
Pozrela som sa na Harryho, ktorý sa na mňa zamračene pozeral. Uvedomila som si, že mi na perách ešte stále hrá úsmev, ale ten pominul v okamihu, kedy som sa na neho pozrela. James odišiel z dverí aj s vozíkom a naposledy sme si venovali pohľad, musela som bojovať s nutkaním sa na neho usmiať. „Poď,“ precedil pomedzi zuby Harry, podoprel ma a vyšli sme aj my z dverí. Vypadalo to skôr akoby ma niesol, ale chcel byť odo mňa na míle vzdialený. Však to som chcela aj ja, zbaviť sa ho. „Tu,“ povedal na druhé dvere naľavo po chodbe smerom odo mňa.
„Díky,“ zamumlala som a otvorila dvere. Zostal stáť na prahu a pozeral sa, ako som za sebou zatvorila dvere. Nedalo mi to a pre istotu som sa potichu zamkla. Prvé čo som urobila bolo, že som sa poobzerala, že či tu je nejaký únikový východ. Nevidela som ani jedno okno, nič, čím by som sa mohla dostať von. Povzdychla som si a zašla na toaletu. Nakoniec som si šla umyť ruky a pozrela som sa do zrkadla nad umývadlom. Celkom ma prekvapilo, že tu majú aj zrkadlo, keďže som predpokladala, že toto je pre väzňov a oni nemusia vypadať pekne. Umyla som si tvár a trošku si prečesala vlasy prstami Vôbec som nebola spokojná, lebo som nebola odlíčená, takže som vypadala strašne. Kruhy od špirály pod očami a unavené oči. Utrela som si tvár uterákom a trošku si zmazala mascaru pod okom, nie moc, bohužiaľ.
„Pohni,“ zahundral za dvermi Harry.
„Hej, idem, Bože,“ odpovedala som mu a naposledy sa snažila prstami trošku rozčesať to hniezdo na hlave. Keď už som tu bola, pozrela som si znova tú ranu. Možno som blúznila, ale zdalo sa mi to lepšie ako predtým, naozaj to možno bol len klam alebo moja vrúcna túžba.
„Poď von,“ povedal Harry, keď som odomykala. „Pôjdem dnu, ak nevyjdeš,“ povedal práve keď som otvorila dvere a takmer nimi do neho vrazila. Mohla som ich prudšie otvoriť, to by som ho možno aj trafila. „Koniec?“ spýtal sa.
„Kiežby,“ ironicky som sa uškrnula a vyrazila späť do mojej izby, keď mi chcel pomôcť, vyhla som sa mu. „Zvládnem to.“ Zastavila som ho rukou, keď sa znova pohol a moja ruka sa dotkla jeho hrude keď pristúpil ešte bližšie. Potlačila som nutkanie preštudovať svaly, ktorých som sa práve dotkla a radšej zostala s rukou tam kde je, pokiaľ neustúpi, on však zostal na mieste a pristúpil bližšie o ďalší krok. „Zvládnem, to, sama,“ povedala som mu po slovách a zadívala sa do jeho očí. Už neboli s čiernym odtieňom, ako keď sa naštve, boli jasnozelené, až sa mi zdalo, že nimi môže vidieť hlboko do duše. Keby len on mal nejakú dušu, prebleslo mi hlavou. Zložila som z neho ruku a odvrátila pohľad, tento krát vyhral on, vedela som to. Vyšla som opatrne dopredu, pomáhajúc si radšej stenou. Pomaly ďalej zájdeš, ako sa hovorí.
„Radšej sa budeš pomaly plaziť o stenu akoby si mala prijať moju pomoc?“ urazene povedal. Iba ak by to ‚urazene‘ nebolo znova iba predstieranie, u neho som nevedela, či to myslí vážne alebo je to jeho skutočná emócia.
„Ty si mi už pomohol dosť.“ To som zasa u seba nevedela, či to bolo sarkasticky. Nevyznala som sa v poslednej dobe v citoch iných a ani v tých svojich. Nedávno som sa usmievala na jednu z goríl, ktoré ma tu väznia proti mojej vôli!!
„Vďaka mne ti zašili ranu a mohli sme ti zašiť ranu iba vtedy ak by si žila a nežila by si, keby som nezabil toho, kto ťa chcel zabiť,“ ohradil sa chladným hlasom.
Musela som priznať, že má pravdu. „Zašiť ranu mi mohli aj v nemocnici,“ povedala som a následne náhle zastavila a otočila k nemu hlavu. „Ale ďakujem, za to zabitie muža,“ úprimne som povedala a otočila sa naspäť. Tesne predtým som postrehla prekvapenie v jeho očiach. Možno sa nestáva často, že sa mu ďakujú cudzie ženy, že niekoho zabil... hej, to bude tým.
O minútu aj niečo som si ľahla opatrne do postele, tam mi pomohol Harry aj napriek mojim negatívnym odpovediam. Aj tak som bola rada, že mi pomohol, lebo by to bolo dvakrát bolestivejšie, ale to som mu nepovedala. „Mala by si odpočívať.“ Povedal mi a zadíval sa na mňa. Prešiel očami moje telo. Automaticky som si po vytiahla vyššie prikrývku, aby ma čo najviac zakrývala.
„Nechce sa mi spať.“ Odvrátila som od neho pohľad, lebo ma znervózňovalo, ako si ma premeriaval.
„Ak chceš, môžeš si vziať svoj iPod,“ ponúkol mi. Rozjasnila sa mi tvár, keď som to počula. Prikývla som. Vyšiel von z izby. Zamračila som sa a pozrela do nočného stolíka. Moja kabelka tam už nebola. O chvíľku prišiel späť s mojím iPodom a slúchadkami. „Páči,“ podal mi ich. Kývla som mu, na viac som sa nezmohla, neviem prečo. Nechcela som mu ďakovať, prišlo mi to iné ako ďakovať niekomu inému, pretože on ma väznil, stále som si musela to opakovať, aby som na to nezabúdala.
Do uší som si dala slúchadlá a zapla iPod. Čochvíľa sa ozvali moje pesničky, mali pre mňa väčší účinok ako čokoľvek iné.