Chrixtin sa celý čas pozeral na mňa a usmiaval sa. „Takže, ty nespíš."
„Nie," posadila som sa a zasmiala. „Čo si sa nudil, že si prišiel radšej sem?"
„Iba som ťa prišiel pozrieť," nastavil dlaň smerom k ohnisku a bleskom ho zapálil. „Prečo si odišla? Užívaš si chvíľku bez nás?"
„Hej."
„Tak, to ťa nebudem rušiť," postavil sa.
„Nié, nechoď preč. Môžeš ostať. Keď som tu sama, mám divný pocit."
Usmial sa a späť sa usadil. Minútu sme mlčali. Chrixtin premýšľal a ja som sa začala nudiť. Napadlo ma, že by som mohla niečo vyskúšať. Sústredila som sa. O chvíľu sa mi rozžiarila ruka a do vzduchu sa roznieslo zlatisté svetlo, čo vytrhlo Chrixtina z jeho myšlienkového sveta.
„Prečo je teraz zlatá?"
„Energia v lese. To vďaka nej naša žiara mení farbu," vysvetlil a tiež to vyskúšal. Jeho žiara sa teraz sfarbila do fialova, no miestami modravela.
Ja som tú svoju namierila na oheň a poslala ju naň. Začal z nej horieť na zlato. Chrixtin to urobil tiež.
Po zlúčení našich energií sa oheň rozhorel červenkasto – ružovou farbou.
„Waw, tak niečo takéto som ešte nevidel," zasmial sa. „Naše schopnosti by do seba celkom zapadli."
„A to si myslel ako?" podozrievavo som naňho pozrela.
„Nóó... to je jedno," uškrnul sa.
Premerala som si ho a potom som sa zasmiala. „Dobre, radšej mi to nevysvetľuj." Napadlo mi niekoľko vecí, no radšej som si to nechala pre seba. Rovnako ako on.
Sledovala som ho, ako rozmýšľa a hľadí na ružovkastý plameň. Sivé dúchovky sa mu od neho leskli, vlasy mu jemne spadali na plecia... vyzeral nádherne.
Vlastne som ani nepochopila, prečo mi to tak zrazu napadlo. Jednoducho som si to myslela. Dajú sa takéto veci vôbec myslieť? Asi nie. Nájdem iný spôsob... skrátka to tak cítim... Nie! Nebudem teraz na to myslieť. Teraz nie je čas na všímanie si svojich citov, keď mi ide o život... možno sa už nevrátim. Ten Draghitos ma chce pre seba ako zbraň. Nepustí ma domov. On sa nado mnou nezľutuje.
Vôbec netuším, ako ja – dievča z New Yorku –za dva dni v tejto krajine došlo na takéto veci, zatiaľ čo pred dvoma dňami riešilo školu, kamarátky, vysvedčenie, manikúru a nákupy. Veci sa skrátka neskutočne rýchlo menia.
Obzrela som sa za ostatnými. Vestix vo vlkolačej podobe behal po lese, až kým ho Damis nezavolal, aby si radšej pospal. Teda – Damis s Eranom a spiacim Vetrixom. Tí dvaja sa dali do reči, až som sa čudovala. Damis a Eran kamaráti? Nejak mi to nesedelo. Nechcem preháňať, ale tuším si Eran Damisa celkom obľúbil. Spomenula som si na to, ako mu Damis oznámil, že nemôže loviť a začala som sa smiať.
Chrixtin na mňa nechápavo pozrel, tak som mu to všetko vyrozprávala. „No to ma podržte. Môj starší braček dvadsať rokov žije v Esterandii a nevie, že sú lesáci vegetariáni?" smial sa.
Aj jeho smiech znie dobre, niečo vo mne stále nemyselo na nič iné.
Všimla som si, že nás Eran počul a práve nás sledoval. „Ďakujem, že ma spomínate," ironicky poznamenal.
„Nemáš za čo," ozvali sme sa so smiechom späť. Evidentne sa na nás nehneval, lebo sa neskôr začal smiať s nami.
Damis len behal pohľadom z nás na Erana. „Netuším, koľko je hodín, ale mali by sme už ísť spať."
O minútku som sa už prehadzovala na tvrdej zemi a hľadala si vhodnú polohu, v ktorej by som si aj pospala. Chrixtin sa ma spýtal, či mi nie je zima, tak som mu podala moju pekelne horúcu ruku, nech sa uistí sám.
Ledva sa jej dotkol prstom, hneď ho od mojej ruky odtiahol. „Au, ty ale páliš."
Usmiala som sa naňho a zatvorila oči. Sústredila som sa na malé kúzlo.
Onedlho som zacítila, ako sa mi prúd energie vyvalil z dlane a otvorila som oči. Vo vzduchu visel nápis Dobrú noc. Chrixtin sa na mňa pozrel a keď videl, že to neviem odčarovať, poradil mi, aby som luskla prstami.
Na druhý deň ráno som vstala hneď prvá. Posadila som sa a úpretrela si oči. Prstami som sa snažila ako tak si učesať vlasy. Počas tejto činnosti som sa započúvala do ranného vtáčieho spevu, ktorý sa šíril lesom. Po dočesaní som si skontrolovala obsah tašky a keď som zistila, že je všetko v poriadku, ľahla som si opäť na zem a moje oči zablúdili k spiacemu Chrixtinovi.
Nechápem, ako to robí, že sa dokáže usmievať aj zo spánku. Asi sa mu sníva nejaký pekný sen.
Ozaj, túto noc sa mi nesnívali žiadne nočné mory. Zaujímavé. Draghitovi sa dnes asi moc nechcelo, prebehlo mi hlavou.
Spomienku na Draghita som zahnala preč a zadívala sa znovu na Chrixtina.
„Ja nespím," prehovoril a zasmial sa. „Nejak som ťa príliš zaujal, nemyslíš?"
Postavil sa sa a obrátila sa mu chrbtom, aby nevidel, že sa červenám. Aj tak podišiel ku mne a pozrel sa mi rovno do očí: „To nezakryješ. Ja som ťa videl." Prešiel popri mne a naschvál sa svojou rukou obtrel o tú moju. Mieril k ostatným. „Budíček. Pokračujeme ďalej."
Prvý otvoril oči Eran, ale v tom momente ich hneď zavrel.
Damis bol prvý, kto hneď po prebudení vyskočil na nohy a poupravoval si pokrčené oblečenie. „Dobre, takže teraz prejdeme cez seníciu? Pôjdem pozrieť, kediaľ je to najbližšie," oznámil a vyliezol na strom.
„Senícia je ten ostnatý porast, že?" spýtala som sa.
„Áno, presne tak," prikývol Chrixtin. „Senícia preto, lebo v blízkosti nej sa nikomu nezvyknú v noci snívať sny."
*Aha, takže už poznám odpoveď, prečo sa mi túto noc nočné mory nesnívali.*
Damis už dávno zliezol zo stromu, keď Vestix – už v ľudskej podobe – ešte vylihoval.
Eran už nespal. Sedel vedľa stromu, z ktorého Damis predchvíľou zoskočil a brúsil si meč.
„Vestix, ja som ti vravel, že máš v noci spať," pripomenul mu Damis opierajúci sa o strom vedľa Erana.
„Ale vysvetli to nočnému tvorovi," prehovoril ospalo. Potom otvoril oči a zdesene vyskočil na nohy. „Takže to sa mi nesnívalo? Fakt? N-n-naozaj sme už preč? Ja... myslel som si, že som doma."
„Tak to ťa musíme sklamať, pretože práve sa ideme presekávať cez toto," oznámil Chrixtin a ukázal na ceníciu. „A dobre vieš, čo nás čaká na druhej strane."
Vestix prikývol a ja som si na to odpovedala sama.
Trolovia.