O tri dni pustili Dominique z Nemocničného krídla. Prišla sa rozlúčiť so svojimi kamarátkami a aj sesternicami a bratrancami, lebo odchádzala do Lastúrového domčeka svojich rodičov, aby jej pomohli starať sa o Venetiu. Frank ju mohol každý deň po vyučovaní navštevovať až do konca školského roka. A cez víkendy mohol ostať celý čas pri nej a svojej dcérke.
„Budete mi chýbať," vravela Dominique svojim kamarátkam.
„Prídeš nás cez víkendy pozrieť do Rokvillu. Okrem toho už len tri mesiace a aj my skončíme školu," objala ju Andromeda.
„Aj my ťa prídeme pozrieť. A aj moju neterinku," objala ju Alice.
„Posielaj nám každý deň fotografie, Domi, áno," do tretice ju objala aj Lavender.
Dominique prikývla a potom sa vrátili do klubovne, kde Frank sedel v kresle, v náručí mu spala Venetia a okolo neho boli jeho traja priatelia. Vyzeralo to naozaj vtipne a komicky. Ale chlapci si zrejme neuvedomovali, koľko emócií a lásky v nich môže vyvolať drobný plod lásky Dominique a Franka.
„Už budem musieť ísť," Dominique podišla k Frankovi.
„Ešte nie," žiadal ju a kolísal Venetiu vo svojom náručí. „Nechcem, aby si odišla aj s malou."
„Zajtra za nami prídeš," sadla si Dominique na operadlo kresla. „To zvládneš, Frank." Pohladila ho po vlasoch a upravila ružovú dečku, v ktorej bola Venetia.
„Čo ak sa vám niečo stane? Kto na vás dá pozor?"
„Budú so mnou naši a aj tvoja mama príde," usmial sa na neho Dominique a pobozkala ho nežne na pery. „Všetko bude fajn. Zajtra za nami prídeš."
„Ach," Frank bol vážne nešťastný. Pobozkal dcérku na čelo a potom ju podal Dominique. „Dávajte si pozor, sľúb mi to, Domi!"
„Sľubujem ti to, Frank," prikývla a usmiala sa. „Ľúbime ťa, áno?"
„Aj ja vás, ani nevieš ako," Frank ju silno objal a znova pobozkal dcérku na čelo. „Idem vás odprevadiť."
A potom všetci traja odišli. James a Fred si trocha uťahovali z Franka, keď odišli, na čo ich schladil pohľad Alice.
„Neviem si predstaviť, že tu Dominique tri mesiace s nami nebude," povzdychla si Andromeda. „Viem, že ju budem vydať, ale predsa len, je to také čudné."
„Je," prikývla Alice. „Nuž ver mi, Andy, tieto tri mesiace nám ubehnú ako voda, pretože sa blížia MLOKy. Čas bude bežať tak, že sa ani nenazdáme."
„Veru."
„Poďme do knižnice, potrebujem odtiaľ niečo na domácu z Veštenia," požiadala Alice svoje dve priateľky.
„Nechápem, prečo stále na ten predmet chodíš," povedala Andromeda, ale prikývla na jeho požiadavku.
„Lebo ma to baví," žmurkla na ňu Alice. „Hoci radšej mám hodiny s Firenzem ako s Trelawneyovou," dodala.
***
Marec veľmi rýchlo vystriedal apríl. Alice stresovala, že nič nestíha a pridal sa k nej aj Fred. Na to im James povedal, že by mali viac času tráviť s knihami a nie jeden z druhým. Fred po ňom hodil učebnicu Elixírov a presne ho trafil do hlavy.
Andromeda sa zdržala v knižnici a ponáhľala sa ešte na neskoršiu večeru, aj keď vedela, že už je vážne veľmi neskoro. Vo Veľkej sieni bolo okrem nej ešte asi tak päť študentov. A za profesorským stolom sedel Simon Wood. Ona cítila jeho pohľad, ale neodvážila sa pozrieť sa jeho smerom. Snažila sa svoju porciu večere zjesť čo najskôr, aby sa mohla vytratiť a ísť si ešte prejsť poznámky z Herbológie.
Dojedla a dopila a potom vystala od stola. Vzala svoju tašku s učebnicami a zošitmi a vybrala sa von z Veľkej siene. Samozrejme, že za sebou začula kroky a potom ju niekto chytil za ruku. Otočil ju k sebe.
Vykríkla. „Pusti ma!"
„Chcem sa s tebou iba porozprávať," povedal jej Simon vážne. „Vyhýbaš sa mi."
„Áno," prikývla.
„Takže si si to nerozmyslela?" pýtal sa jej Simon a usmial sa na ňu.
„Nie, nerozmyslela, Simon. Ako som ti povedala naposledy, ty si môj profesor a ja som tvoja študentka. Taký je jediný vzťah medzi nami dvoma a tak to aj ostane," odvetila mu Andromeda, „a pusti ma!"
„Myslel som si to," zamračil sa Simon.
„Čo?"
„Páči sa ti Potter, však? Prečo? Len preto, lebo to je Potter?" pýtal sa jej.
„Nie!"
„Tak prečo?"
„Tebe sa nemusím zodpovedať, Simon," zamračila sa na neho tento raz ona. „To vôbec nie je tvoj problém a ja ti nemusím nič vysvetľovať. Už som ti povedala, že medzi nami nič nebude. Nikdy!"
„Nebuď taká, Andy," žmurkol na ňu Simon a pritiahol ju k sebe do náručia. Pokúšal sa ju nasilu pobozkať. Andromeda sa bránila, uhýbala tvárou, pokúšala sa ho kopnúť do nohy alebo ho pohrýzť, ale nedarilo sa jej to. Mal jednoducho viac sily.
Zrazu ho nikto odtisol od nej a ona počula výkrik. Všimla si Teddyho, ako chytil Simona pod krk a hodil ho zem.
„Čo si to dovoľuješ?!" kričal ako zmyslov zbavený. „Zbláznil si sa?! Je to moja sestra!" Teddy ho bil hlava-nehlava. V očiach mal zlosť a v tvári bol celý červený. Andromeda ho ešte nikdy v živote takého nevidela. Naháňal by jej za iných okolností strach.
„Teddy, dosť, zabiješ ho!" skríkla na neho.
On ju však dokonale ignoroval. Päsťou sa znova zahnal na zemi po Simonovi. „A to som si myslel, že si môj najlepší priateľ! Obťažoval si moju malú sestru! Moju sestričku! Zabijem ťa, ja ťa zabijem!"
„Teddy!" vykríkla Andromeda.
Zrazu okolo nej preletela fialová žiara. Teddyho odhodilo na jednu stranu vstupnej haly a Simona zase na druhú. Na schodoch stála riaditeľka McGonagallová a po jej boku školník Filch.
„Lupin, Wood a Lupinová! Okamžite so mnou do riaditeľne!" mračila sa a mierila na nich prútikom. „Okamžite!"
Simon bol ako prvý na nohách. Prešiel okolo Andromedy a ona si všimla, že má celú krvavú tvár, roztrhanú košeľu a kríva. Ponáhľal sa za riaditeľkou, akoby v nej videl záchranu pred ranami od Teddyho.
Teddy vstal zo zeme, oprášil si nohavice, stále bol červený od zlosti. Mračil sa. Podišiel k Andromede. „Si v poriadku?" spýtal sa jej.
„Áno, ja..."
„Poď," chytil ju za ruku.
„Teddy, to si nemal," šepla mu.
„Ticho, Drom!" ohriakol ju a kráčali spoločne do riaditeľne.
Keď tam všetci vošli, riaditeľka McGonagallová sa na nich stále mračila. Ukázala na stoličky, ktoré sa objavili pred jej stolom a Simon si sadol na tú najbližšiu pri dverách. Teddy a Andromeda si vybrali tie dve pri okne. Dve stoličky v strede ostali prázdne. O chvíľku sa však aj tak obsadili, keď do riaditeľne vošiel profesor Oliver Wood, ktorý vyučoval lietanie. Prekvapene hľadel na zostavu v riaditeľni, ale posadil sa, keď mu to Minerva McGonagallová prikázala. Posledná stolička bola určená pre Remusa Lupina, otca Andromedy a Teddyho.
„Táto škola nie je holubník, pán Lupin!" začala Minerva McGonagallová a zamračila sa na Teddyho. „Ako si to predstavujete, že sem len tak prídete a začnete bitku s profesorom Woodom mladším!"
„Veľmi jednoducho, pani riaditeľka!" Teddy vyskočil na nohy. „Obťažoval moju sestru. Ten parchant ju obchytkával a chcel ju pobozkať. Čo som tam mal len tak stáť a pozerať sa na to? Ona to nechcela! Zabijem ho, prisahám, že ho zabijem!"
„Po kom to ten tvoj syn má? Ty si sa nezvykol biť, Lupin," uškrnul sa obraz Severusa Snapa.
„Ticho, Severus! Sadnite si, Lupin!" prikázala mu riaditeľka a pery sa jej spojili do úzkej čiarky. „Je to pravda, slečna Lupinová?"
Andromeda potlačila slzy a prikývla.
„Wood, máte výpoveď!" otočila sa riaditeľka na Simona.
„Čože?"
„Obťažovali ste študentku, to je proti pravidlám tejto školy!"
„To ona si začala! Teddy klame, ona to chcela!" vykríkol Simon.
„To nie je pravda, nechcela som to, ja, som to nechcela," Andromeda sa zúfalo rozplakala. „Neklam, Simon, láskavo!"
„Andy, no tak, pokoj," objal ju otec. „Bude to v poriadku."
„Ocko, ja neklamem. On ma obťažoval, naozaj. Iba preto, lebo som ho odmietla. Ja s ním nechcem nič mať. Bojím sa ho. Ocko, prosím ťa, vezmi ma preč, vezmi ma domov. Nechcem tu byť, chcem ísť domov, ocko," plakala Andromeda. Remus ju silno objal a hladil po chrbte zatiaľ čo ona plakala. Potom jej podal vreckovku a snažil sa ju utíšiť.
„Wood, máte výpoveď a practe sa mi z očí!" prikázala Minerva McGonagallová tvrdo. „Máte pol hodiny na to, aby ste sa pobalili a opustili areál tejto školy. Už nikdy viac vás tu nechcem vidieť."
Simon jej venoval znechutený pohľad a rovnaký aj Teddymu a potom odišiel z riaditeľne.
„Minerva, šialene ma to mrzí," ospravedlnil sa Oliver Wood. „Ja naozaj neviem, čo s tým chlapcom je. Remus, mrzí ma to. Nikdy by som si nebol pomyslel, že môj syn sa bude takto správať."
„To nie je tvoja vina, Oliver," prijal jeho ospravedlnenie Remus.
„Večne spravodlivý, Lupin," poznamenal obraz Severusa Snapa.
„Ale áno je, je to môj syn. Veľmi sa za neho ospravedlňujem. Ešte nikdy som sa takto nehanbil. Je mi to vážne veľmi ľúto. Minerva, ak si to prajete, opustím školu aj ja," vravel Oliver Wood.
„Rozhodne nie," povedala mu Minerva McGonagallová. Tvár mala stále červenú a stále sa mračila. „Vy ste sa nijako neprevinili, Oliver. Chcem, aby ste tu ostali, ale dohliadli na to, že váš syn odíde z mojej školy."
„Samozrejme," prikývol profesor Wood a potom odišiel z riaditeľne.
Andromeda stále plakala v náručí svojho otca. Teddy sa mračil na obraz Severusa Snapa, ktorý ho sledoval.
„Pán Lupin," oslovila ho riaditeľka. „Neželám, aby sa toto niekedy opakovalo. Chápem, že ste bránili svoju sestru, ale problémy sa dajú riešiť aj inak, ako muklovskou bitkou. Je mi nesmierne ľúto, že už nechodíte do školy a ja vás nemám ako potrestať, ale varujem vás, ešte jeden podobný incident a neprekročíte viac prach tejto školy."
„Fajn," odsekol jej Teddy.
„Teddy, ten tón hlasu," napomenul ho Remus.
„Dobre," zamračil sa Teddy. „Ale uvedomujete si, čo sa mohlo stať, keby som nebol došiel. Mohol jej hocičo urobiť!"
„Došiel si, to je hlavne, nepredstavuj si veci, ktoré sa nestali," vravel mu jeho otec.
„Kto bude teraz učiť Transfiguráciu, Minerva?" spýtal sa obraz bývalého riaditeľa Albusa Dumbledora.
„Do konca roka ostávajú necelé tri mesiace. Ja budem učiť a potom cez leto niekoho nájdem," rozhodla sa riaditeľka.
„Veľa šťastia, Minerva, už by som nechcel učiť tie decká. Hlavne nie tie Potterové a Weasleyových," zachechtal sa obraz Severusa Snapa. „Naozaj, to je šialený nápad, Minerva. Začínam sa už teraz obávať o tvoje duševné zdravie."
„Ešte slovo, Severus, a povesím tvoj obraz na záchody Umrnčanej Myrtly!" ohriakla ho riaditeľka.
Severusovi Snapovi zmizol úškrn z tváre. Jej vyhrážku si zrejme zobral k srdcu a zdala sa mu vážna. Byť zavesený na záchodoch Umrnčanej Myrtly by pre neho zrejme bolo utrpenie. A tak sa radšej vzdialil a zmizol zo svojho obrazu.
Teddy sa zachechtal. Andromeda si konečne všimla, že sa zmenil výraz jeho tváre. Ich otec nespúšťal zrak z Minervy McGonagallovej.
„Dobre, môžete odísť," povedala napokon a všetkých troch prepustila z riaditeľne.
„Si v poriadku, Andy?" pýtal sa jej starostlivo otec, keď zišli dole po točitých schodoch a ocitli sa na chodbe.
„Áno, nehovorte to mame," žiadala ich.
„Prečo nie?"
„Pretože už si raz myslela, že mi Simon niečo urobil a dorútila sa do školy, aby ho zabila. Teraz, keď zistí, že sa mi pokúsil niečo urobiť, tak ho pôjde naozaj zabiť a ja nechcem, aby šla do Azkabanu!" zúfala.
„Ako to že si mama niečo také myslela?" spýtal sa Teddy, ktorý tomu celému nerozumel.
„Pretože sa to stalo na vianočnom plese. To Simon je ten, s kým ma James videl bozkávať sa. Vtedy sa mi Simon ešte páčil a on ma pobozkal. Mne sa to však nepáčilo, ihneď som mu povedala, že to takto nemôže byť," vravela mu Andromeda. „Po prázdninách som mu povedala, že medzi nami nikdy nič nebude. Myslela som si, že to pochopil."
„A že najlepší priateľ," odvrkol Teddy nahnevane.
„Prepáčte, že som vám to zatajila," ospravedlnila sa Andromeda.
„To nič, Andy, hlavne, že si v poriadku," pohladil ju otec po vlasoch. „Čo tu vlastne robíš, Teddy?" pýtal sa ho.
„Došiel som po Franka," vravel mu Teddy. „Odchádzame na pár dní do Francúzska. Starkí Vic a Domi sa už tešia na Fairy a Venetiu. Frank pôjde s nami. Podujal som sa na to, že pre neho skončím a ako dobre som urobil!" stále sa mu na tvári značil hnev.
„Teddy, sľúb mi niečo," postavila sa pred neho Andromeda. „Sľúb mi, že to už necháš tak. Nebudeš vyhľadávať Simona. Nechcem, aby sa ti niečo stalo, aby ti nejako ublížil. Prosím ťa, mysli na Vic a Fairy. A nechaj to tak. Sľúb mi to."
Teddy najprv pokrútil hlavou a uhol pohľadom. Napokon sa však po pár sekundách znova pozrel do očí svojej mladšej sestry a prikývol. „Dobre, snáď odíde niekam ďaleko. Ty si v bezpečí tu."
„Áno," prikývla. „Ďakujem za všetko," silno ho objala.
„Zbláznil by som sa, kebyže sa ti niečo stane," objímal ju Teddy.
„Nestane, lebo môj brat je hrdina," pobozkala ho na obe líca. „A okrem toho je najlepší na svete."
Teddy ju pustil zo svojho náručia a usmial sa na ňu. „Tak poď odprevadím ťa do klubovne a vezmem odtiaľ Franka. Oci, uvidíme sa a fakt ma to mrzí, ale ruku na srdce, akoby si zareagoval ty?"
„Rovnako. Možno ešte horšie," priznal Remus. „Pozdrav od nás rodičov Fleur a celú rodinu vo Francúzsku," odvetil mu otec. „A dávajte si pozor."
„Dobre, oci," Teddy sa s ním rozlúčil objatím a potom sa spoločne s Andromedou pobrali do Chrabromilskej klubovne. Preliezli obrazom a James bol prvý, kto ich zbadal.
„Dámy a páni, náš drahý Teddy Lupin je tu!" vykríkol.
„Teddy je už ženatý, James, aj tak by ťa nechcel, nemusíš ho velebiť ako Merlina," uškrnula sa na neho Alice a štuchla ho do rebier.
„Sklapni!" odsekol jej James a šiel sa privítať s Teddym. „Ahojky, Teddy."
„Ďakujem za uvítanie a uvedenie, James," usmial sa na neho Teddy.
„Čo máš s perou?" spýtal sa ho James. „Ty si sa bil?"
„Trocha," odvetil mu Teddy. „Zavolajte Franka, že som po neho prišiel."
Matthew sa pobral do chlapčenských izieb, aby zavolal Franka, ktorý sa stále balil na výlet do Francúzska so svojou novou rodinou. James hľadel stále na Teddyho a premeriaval si jeho tvár. Potom sa pozrel na Andromedu a tá iba mykla plecami.
„S kým si sa bil, Teddy?"
„So Simonom," odvetil mu Teddy.
„Prečo?"
„Pre nič," odsekla Andromeda Jamesovi. „To je jedno. Nie je to tvoja vec."
„On ti niečo urobil?" spýtal sa James narovinu. „Do pekla, Drom, hovor!"
„Nestaraj sa do toho!"
„Teddy, čo sa stalo?" nevzdal sa James.
„Obťažoval ju," povedal napokon predsa len Teddy. „Chcel ju pobozkať na silu a neviem čo ešte urobiť, keby som nebol prišiel."
„Čože?" zvýskla Alice.
„Dal si mu dobre cez držku, Teddy?" pýtal sa Fred.
„Celkom dosť," spokojne odvetil Teddy a pomydlil si dlane.
James nespúšťal pohľad z Andromedy. Akoby mu ani nedochádzalo, čo Teddy povedal. Stál s otvorenými ústami, potom ich zavrel a do tváre mu stúpala zlosť. „Kde je Wood?"
„Asi už na ceste domov. Minerva ho vyhodila zo školy," povedal Teddy.
„Skutočne?" pýtala sa Alice.
„Vymýšľal by som si to?"
„Sorry, Teddy, to je proste sila! Fakt sila! Počkať a kto nás teraz bude učiť?" pýtala sa Alice.
„Minerva," odpovedal jej Teddy.
Dole do klubovne dobehol Frank s ruksakom na chrbte. „Už som tu. Čo sa deje? Prečo sa tak tvárite?"
„Poviem ti to cestou, poď, už aj tak meškáme a Vic ma zabije," súril ho Teddy. Rýchlo pobozkal Andromedu na líce, zamával ostatným a spoločne s Frankom odišli. Alice objala Andromedu, keď videla, že ledva stojí na nohách.
„Si v pohode, Andy?"
„Bolo mi už aj lepšie," odvetila smutne.
„Hej," zastavil ich James, keď sa chceli vybrať do spálne. „Drom, ja..."
„Áno, James?"
„Poď," chytil ju za ruku a ťahal ju von z chrabromilskej klubovne tak rýchlo, že ani nestihla protestovať, alebo nejako zareagovať. James ju držal za ruku a ťahal ju po chodbách. Napokon zastali pred jednou prázdnou triedou. Andromeda videla, že sa už zotmelo. James bol bledý ako stena. Otočil sa k nej a pozrel sa jej do očí.
„Čo to stváraš, James?"
„Vtedy na vianočnom plese, aj vtedy sa na teba vrhol a obťažoval ťa?" spýtal sa jej James.
„Nie," pokrútila hlavou. „Tým bozkom ma vtedy prekvapil, ale neobťažoval ma. Teraz to bolo iné, chcel ma pobozkať na silu a bol na mňa hrubý, nechcel ma pustiť a ja som sa bránila, ale nešlo to. Chcela som ho kopnúť, alebo pohrýzť, ale nešlo to," po tvári jej tiekli slzy.
„Pokojne, Drom," James ju objal. „Už sa to nikdy viac nestane. Nedopustíme to."
„Keby nebol došiel Teddy..."
„Teddy došiel," stopol ju, akoby nechcel počuť o tom, čo sa mohlo stať, keby nebol došiel.
„Strašne som sa bála," priznala sa mu.
„Je to prašivý bastard. Keď sa mi dostane pod ruky, tak ho zmlátim aj ja!" vravel James vážne a mračil sa. „Nikto na teba viac nesiahne, Drom, nedovolím to."
„Skutočne?" spýtala sa ho.
„Sľubujem ti to, bábika," šepol James a pozrel sa jej do očí.
Andromeda sa pozrela do tých jeho tmavých. Bola v nich neha a nie zlosť. Stále sa triasla, ale teraz si nebola istá či to je strachom, alebo preto, že ju pevne drží vo svojom náručí, tak ochranársky a preto, lebo mu na nej záleží. Tak veľmi túžila potom, aby ju teraz pobozkal. Chcela cítiť jeho prítomnosť, chcela, aby ju silno objal, aby nemusela viac nikdy cítiť strach a chcela jeho bozky, aby sa cítila milovaná. Aj keď jej povedal, že ju už dávno neľúbi. Chcela si to aspoň myslieť.
James však na ňu hľadel bez slov. Potom jej jednou rukou odhrnul tmavé vlasy z tváre a prešiel po líci, aby jej zotrel slzy. „Už neplač, dobre?"
„James," oslovila ho. Na chvíľku uvažovala, že ho požiada o to, aby ju nepúšťal zo svojho náručia a aby ju pobozkal, ale potom to samozrejme zavrhla svojej hlave. Jeho pery sa však k nej nepribližovali a ona sa začínala cítiť ešte horšie, ako doteraz.
„Sľubujem, že ti už nikdy neublíži," zopakoval jej James. „Už ho nikdy neuvidíš. Je to proste parchant, nebudeme na neho myslieť. Už sa upokoj, prestaň sa toľko triasť, no tak," pousmial sa.
„Pobozkaj ma!" vyhŕkla zo seba. Iba si to pomyslela, nechcela to povedať nahlas.
James sa na ňu pozrel. Očividne ho to zaskočilo, ale potom sa usmial. „Čože? Mám ťa pobozkať? Si si istá? Minule si totižto hovorila, aby som to už nikdy viac neurobil. Tak teraz neviem, či sa nemám báť, hm?"
„Chcem, aby si ma pobozkal," šepla pri jeho perách.
„Tak teda dobre, Drom," žmurkol na ňu. Zovrel ju vo svojom náručí a ona okamžite stratila rovnováhu. Našťastie ju držal, inak by bola spadla. Zatvorila oči a o chvíľku pocítila jeho pery na tých svojich.
Tento raz to bolo iné. James ju bozkával naozaj veľmi nežne. Nie vášnivo, to ani teraz nepotrebovala, potrebovala nežný bozk, plný lásky a nehy. Akoby to dokonale chápal. Jeho pery bola znova také sladké a ona sa konečne upokojila v jeho náručí. Vedela, že je to skutočné. Bola do neho zamilovaná. O tom už nebolo žiadnych pochýb.
Pozn. autorky:
Nikdy nenahnevajte Teddyho Lupina :D haha, čo poviete na kapitolu? Túto kapitolu mám fakt dosť rada, konečne poriadna akcia :D