,,Takže, koľko vás je?" spýta sa riaditeľ.
Pohľadom nás spočíta.
,,Fúha....dvanásť. No tak po troch ideme na lanovku. Dobre?"
Hneď sa všetci strčíme do radu pri ostatných ľudí. Pravdaže je pri mne hneď Alexa. Pridá sa k nám jedno dievča, asi z Rišovej školy.
Zoznámime sa. No nedávam tomu veľmi veľký význam. Započula som jej meno, asi Laura....veď, to je jedno.
Za desať minút sme už hore a spolu sa tam stretneme.
Teraz sa dohadujeme akým svahom pôjdeme dole. Buď Bachledkou, na Jazersko, Čiernou zjazdovkou (veľmi, veľmi strmé), alebo na jeden svah, kde sú čudné vleky....také kotvy. No tam sa bojím ísť na tom vleku, vôbec vyskúšať ho.
Tak na Jazersko.....neviem prečo no začínam sa báť.
Pozriem sa na Alexu, no nevidím jej do tváre, pretože má lyžiarske okuliare...
Spustíme sa za ostatnými na svah a ideme na to...
Lyžujem, pomaly zatočím do jednej strany a do druhej...
Bože, prosím, ak zostanem živá, tak sa ti bar ako odvďačím....Len nech som živá...
Toto si opakujem. Prejdem na rovinku, to je akoby taká malá oddychovka idem pomaly a nejaký debil okolo mňa preletí. Len ma tak obšuchne. Nebol to žiaden z našich.
Alexa je dole podo mnou, a keď sa za ňou pozriem, nevšimnem si, že sa z lesa vyrútia lyžiari. Idú priamo na mňa a len tak tak sa im vyhýbam.
Jeminé!!!!!......Dominé!!!!....
Uf...asi je to za mn....
Nedomyslím si tú myšlienku, preto lebo práve vtedy skončím na zemi.
Niekto do mňa vrazil.
Lyžujem tak, že dajme tomu sedím, až skončím voľako v jarku, jedna lyža je odpojená a druhú mám vo voľakom divnom uhle.
Ani sa nechcem pozrieť, na toho, kto to spôsobil. Skončil kúsok nado mnou.
Pomaly sa začnem dvíhať.
No, nejde to.
,,Ách...au." poviem.
Lyžu si nakoniec odpojím. Postavím sa a zistím, že som si udrela nohu. Urobím krok a zvalím sa naspäť do snehu.
,,Čo som to urobil..." započujem.
Obrátim sa a nájdem tam postavu, ktorá sa ku mne blíži.
Zvalí sa pri mňa dosnehu.
,,Bože....bolí ťa niečo?!" spýta sa ma.
Podľa hlasu zistím, že je to chalan.
,,Nie...no...vlastne áno. Buchla som si nohu. Som trochu otrasená, no...." nenechá ma dohovoriť.
,,Ach...prepáč. Ja....ja neviem. Voľako som to v tom lese nezvládol. Ja....bože...vážne nemáš nič zlomené?!"
Cítim z jeho hlasu strach. Strach. Strach o mňa? Alebo strach z toho, čo chalana za toto čaká?
Položím mu ruku na rameno. Utíši sa a pozrie na mňa. Škoda, že má okuliare...
,,Nie som mŕtva, nevidíš? Ešte žijem." poviem.
Na to sa medzi nami uvoľní napätie. Podvihnem kútiky úst a aj on. Spolu sa rozosmejeme.
Prehliadnem si ho.
Asi je v mojich rokoch, spod čiapky mu vytŕčajú takej farby vlasy, ako mám ja.
Zodvihne sa a zachvíľu mám pri sebe obidve lyže. Podvihnem sa, rozkývem si nohu, zapneme sa do lyží.
,,Ako sa voláš?" spýtam sa ho. Sama sa začudujem nad svojou otázkou.
,,Bude čas. No ak to chceš tak veľmi vedieť.....Aj keď sme sa stretli len tak na svahu. Čo myslíš?" spýta sa ma a viem, že sa úškrňa a že mu oči iskria.
,,A čo ti ja viem? Len som zvedavá." poviem.
To je koniec nášho 'super' rozhovoru.... a pomaly spolu zlyžujeme dole pri lanovku.
Obidvaja vieme, že sme na seba po celý čas házdali okom.
Dávali sme na seba pozor a mňa to príjemne upokojilo.....
Už len vedieť, či to bolo náhodné stertnutie.
Ale veď, v živote nie je nič náhodné...
...
Keď sme prišli úplne dole pri lanovku čakali tam na mňa.
Ako som videla, Alexa aj Rišo si vydýchli. Erik ma ešte stále asi nevidel, pretože sa čudoval čomu ostatný tak horlivo venujú pozornosť.
,,Kde si bola?" spýta sa ma Rišo.
,,Prepáč, no z lesa sa vyrútili lyžiari a jeden ma zotol." hneď odpovedám.
,,Aj teba? Aj mňa. Len mňa asi trochu nižšie ako teba. Nevidela som ťa." začuduje sa Alexa.
,,Neviem prečo, no asi chcem ísť do skupiny ku zástupkini." poviem a Lex mi hneď prisvedčí.
Hneď na to ideme za riaditeľom a povieme mu to.
,,Dobre dievčatá, keď sa na to necítite. Práve sú hore, vyjdeme lanovkou, ony vás tam počkajú."
Sadli sme s Rišom, Erikom a Alexou na lanovku a vezieme sa hore...
Kde je ten chalan?
Je to cudzinec, či z Rišovej školy?
Z našej určite nie, spoznala by som ho.
O tomto sa ešte s Alexou porozprávame.
Teraz si užívam cestu lanovkou, opretá o Riša a bojaca sa o svoje palice, aby mi nespadli hlboko podomňa...
...
Práve sme vošli do izby.
Rýchlo s Alexou zo seba dáme dole oteplovačky, bundy a všetko ostatné. Rýchlo na seba hodím slabo ružuvé tepláky, šedé tričko, nahodím papuče/krosky a ideme na obed...
Postavíme sa do radu na druhé, pomalu postupujeme až dostaneme do ruky niečo na tanieri.
Vypadá to ako zemiaky, volaká biela grcka a v tom niečo hodené.
No poviem vám, nevaria tu dobre.
Ideme pri chalanov, už zdaleka vidím, že tam sedí aj Filip.....Ešte toľko vecí nie je vyriešených....
,,No čo, ako?" spýtame sa chalanov.
,,Fajn." odpovie Rišo.,,Kto ťa to tam hore na svahu zrámoval?"
,,A čo ti ja viem...Možno voľaký cudzinec. Ale viem, že bol milý." zagestikulujem pri tom rukou.
,,To mi teda pomhlo." povie Rišo.
V tom sa do nášho rozhovoru vopchá Filip:
,,Hmm...nie. Je od nás."
Celkovo mu nepochopím a asi uvidí môj nechápavý pohľad tak dodá:
,,Ja som bol v tej skupine chalanov, čo lyžovali v lese. Ja som zrámoval Alexu....A ešte raz sorry."
Alexe zabehne a hneď na to povie:
,,Aj si mi bol povedomý. Vôbec som si neuvedomovala, že si to bol ty!"
,,No tak vidíš." povie jej Filip.,,A ty Sophie, opíš mi toho super logika, čo do teba vrazil."
Začnem si na dotyčného spomínať.
,,Viem, že mal čiernu čiapku a spod nej mu vykúkali blonďavé vlasy, asi také aké moje....." nedokončím.
Filipov pohľad je zrazu niekde inde.
,,Á....to....nie, taký s nami nebol." takto záhadne povie a už ďalej nepokračuje.
Potichu prežúvame až ticho preruší Erik:
,,Inak, vo štvrtok bude diskoška a stredu sa ideme kúpať..."
Hneď na to sa všetci prebudíme a začneme sa vzrušene rozprávať.
S Alexou už aj vieme čo si oblečieme na párty, už len doladiť ostatné veci.
Pokiaľ ide o kúpanie...uvidí sa, či pôjdem....
Takže, neviem ako, no za volaké tri-štyri kapitolky by to malo končiť. Podľa toho, čo ma napadne....
Ďakujem za všetko, hádam sa vám príbeh páči. Ak byste niečo chceli, len mi napíšte...ja nehryziem😂.
Diki za komenty, voty.....
Vaša Ninušš!😉