Ja, Ty a On (Prebieha úprava mimo wattpadu, potom zverejním opravené :))

Päťdesiatadruhá kapitola

,,Takže, koľko vás je?" spýta sa riaditeľ.

Pohľadom nás spočíta.

,,Fúha....dvanásť. No tak po troch ideme na lanovku. Dobre?"

Hneď sa všetci strčíme do radu pri ostatných ľudí. Pravdaže je pri mne hneď Alexa. Pridá sa k nám jedno dievča, asi z Rišovej školy.

Zoznámime sa. No nedávam tomu veľmi veľký význam. Započula som jej meno, asi Laura....veď, to je jedno.

Za desať minút sme už hore a spolu sa tam stretneme.

Teraz sa dohadujeme akým svahom pôjdeme dole. Buď Bachledkou, na Jazersko, Čiernou zjazdovkou (veľmi, veľmi strmé), alebo na jeden svah, kde sú čudné vleky....také kotvy. No tam sa bojím ísť na tom vleku, vôbec vyskúšať ho.

Tak na Jazersko.....neviem prečo no začínam sa báť.
Pozriem sa na Alexu, no nevidím jej do tváre, pretože má lyžiarske okuliare...

Spustíme sa za ostatnými na svah a ideme na to...

Lyžujem, pomaly zatočím do jednej strany a do druhej...

Bože, prosím, ak zostanem živá, tak sa ti bar ako odvďačím....Len nech som živá...

Toto si opakujem. Prejdem na rovinku,  to je akoby taká malá oddychovka idem pomaly a nejaký debil okolo mňa preletí. Len ma tak obšuchne. Nebol to žiaden z našich.
Alexa je dole podo mnou, a keď sa za ňou pozriem, nevšimnem si, že sa z lesa vyrútia lyžiari. Idú priamo na mňa a len tak tak sa im vyhýbam.

Jeminé!!!!!......Dominé!!!!....

Uf...asi je to za mn....

Nedomyslím si tú myšlienku, preto lebo práve vtedy skončím na zemi.
Niekto do mňa vrazil.
Lyžujem tak, že dajme tomu sedím, až skončím voľako v jarku, jedna lyža je odpojená a druhú mám vo voľakom divnom uhle.

Ani sa nechcem pozrieť, na toho, kto to spôsobil. Skončil kúsok nado mnou.
Pomaly sa začnem dvíhať.
No, nejde to.

,,Ách...au." poviem.

Lyžu si nakoniec odpojím. Postavím sa a zistím, že som si udrela nohu. Urobím krok a zvalím sa naspäť do snehu.

,,Čo som to urobil..." započujem.

Obrátim sa a nájdem tam postavu, ktorá sa ku mne blíži.
Zvalí sa pri mňa dosnehu.

,,Bože....bolí ťa niečo?!" spýta sa ma.

Podľa hlasu zistím, že je to chalan.

,,Nie...no...vlastne áno. Buchla som si nohu. Som trochu otrasená, no...." nenechá ma dohovoriť.

,,Ach...prepáč. Ja....ja neviem. Voľako som to v tom lese nezvládol. Ja....bože...vážne nemáš nič zlomené?!"

Cítim z jeho hlasu strach. Strach. Strach o mňa? Alebo strach z toho, čo chalana za toto čaká?
Položím mu ruku na rameno. Utíši sa a pozrie na mňa. Škoda, že má okuliare...

,,Nie som mŕtva, nevidíš? Ešte žijem." poviem.

Na to sa medzi nami uvoľní napätie. Podvihnem kútiky úst a aj on. Spolu sa rozosmejeme.
Prehliadnem si ho.
Asi je v mojich rokoch, spod čiapky mu vytŕčajú takej farby vlasy, ako mám ja.

Zodvihne sa a zachvíľu mám pri sebe obidve lyže. Podvihnem sa, rozkývem si nohu, zapneme sa do lyží.

,,Ako sa voláš?" spýtam sa ho. Sama sa začudujem nad svojou otázkou.