Ja, Ty a On (Prebieha úprava mimo wattpadu, potom zverejním opravené :))

Päťdesiatadeviata kapitola

,,Ach...bože!" povie mama nešťastne.,,No, ako dlho to vieš?"

Cítim sa previnilo, no ja to beriem už jak hotovú vec, nepomyslela som na niečo takéto...

Len tak si to sem nakráča...Pff.

,,No mami, je to dosť komplikované." poviem.,,Nechcete začať vy?"

,,Ja ti neviem..." oco sa zapojí do rozhovoru. Tak sa na nich pozriem tak....vyhrážne. Ja tu vôbec nemusím byť.
Pravdu viem, tak čo.

Ale teraz poriadne trepem.

No dobre! Už mi asi načisto šibe.

,,Vieš, no, začalo sa to vtedy, keď sme chceli ďaľšie dieťa..." nenechám mamu dohovoriť.

,,Takže Anette je vaša...dcéra?" spýtam sa s ťažkým srdcom.

,,Zlatko, veď aj ty si naša dcéra, no ak sa pýtaš na to, či je Anette naša biologická dcéra,.... tak áno, je." povie a pohľad upiera niekde mimo mojich očí...no,za chvíľu sú jej oči znova zapichnuté v mojich.

A počúvam ďalej...

,,No a chceli sme teda ďaľšie bábätko, no voľako sa nám nedarilo a tak,..." dala si mama prestávku a povzdychla si. Asi viem, aké je pre ňu ťažké hovoriť mi to...,, a tak sme zašli do pôrodnice pozreli sa na bábätká, bábätká na adopciu. A tam si sa v jednej malej postielke metala a ručičkami rozhadzovala do všetkých strán. Mohla si byť na svete tak tri dni. Hneď si nám padla do oka. Tak sme počkali a neskôr...sme ťa adoptovali. No to sme ešte nevedeli, že máš...dvojičku. Brata."

,,A to je všetko?" spýtam sa mamy, keď zostane ticho.

,,Nie nie...no a, proste vtedy sme ešte nevedeli, že je na adopciu aj tvoj...brat. A proste, zobrali by sme vás oboch, no ako vidíš...." nedokončila.

,,A mami, prečo ste mi tak dlho nepovedali pravdu?" spýtam sa pri čom sa mi to strašne ťažko hovorí.

,,No...." začne mama, no myslím, že jej vetu dokončí ocino:
,,Asi preto, lebo sme boli najprv zbabelí, potom sme ti to aj chceli povedať v šestnástich, no kontaktovala nás vaša pravá mama." zadrhnú sa mu hlasivky.

Vyvalím na nich oči.
Mama sa rozpamätá a dokončí:

,,No a povedala, nech ti to nepovieme a tak...bola som strašne zmätená. Vieš, len tak volaká žena nás kontaktuje a ....ja neviem. Tak sme ti to nepovedali a počkali sme dva roky.
Lenže, vtedy keď si mala osemnásť si mala také obdobie...ešte k tomu tá tvoja malá kóma. Nechceli sme ťa ešte viac stresovať a .....až sme na to zabudli a nechali to tak. No nie že zabudli, ake skôr, že sme to len nechali tak." mame sa hrnú slzy po lícach. Ťažko sa jej rozpráva. Ešte zo seba vykoktá niečo v zmysle, ako som na to prišla.
Tak spustím...

,,Začalo sa to v ten deň, keď sme oslavovali moje narodky...."

,,Čože?! Tak dlho!?" spýta sa ma otec a s mamou na mňa vyvalia oči.

,,Nie. Vtedy som to ešte nevedela. Len....mi začal na facebooku písať anonym....a tak voľako sme si písali, snažila som sa zistiť kto je to. Pravdaže to bol Oliver, a tak...a na lyžiarskom sa to všetko zomlelo..." a pokračujem...

Keď dorozprávam zostane ticho.
Mučivé ticho.
Veľmi mučivé ticho.
Až......
Započujem hudbu. Z mojej izby.
Započujú to aj mama s otcom, pretože sa tiež pozrú smerom do mojej izby. Ako keby sme mohli vidieť cez steny a podlahu.
Pomaly vstanem.
Kráčam postupne z jedného schodíka na druhý....
Zastanem pred dverami do mojej izby.
Keď mama za mnou povie: