„Pomaly, hej?" pripomenul som jej, sotva si už išla sadnúť na posteľ. Videl som ten bolestivý výraz, ktorý jej tvár neopúšťal ani pri jednom kroku zo spŕch. Aj tam jej to trvalo výnimočne dlho, ale bral som, že zo seba chcela zmyť ten pocit, ako sa jej dotýkal. Mne sa doslova obracal žalúdok, sotva som na to pomyslel. Preto som nechcel, aby išla za ním sama. Ten muž je schopný všetkého a ako vidím, naozaj sa to potvrdilo.
„Je mi strašná zima," posťažovala sa, sotva si so zaťatými zubami sadla. Veril som jej, keďže ani mne nebolo teplo. Tu podľa mňa pojem teplo ani nepoznajú. Svoju bundu som jej dať nemohol, to by bolo proti pravidlám a ak by som ja vyšiel bez nej, asi by som mal problémy. Takže mi napadalo niečo iné.
„Hneď som späť. Niečo ti prinesiem." prikývla, ale aj som jej ešte pre istotu pomohol si ľahnúť. Nevyzeralo to, žeby dnes ešte veľa vecí zvládla bez pomoci. Oči sa jej ešte stále leskli od sĺz, čo som ale bral. Tak zreteľne bolo vidno, že je zo všetkého vystrašená. Mladé sedemnásťročné dievča, ktoré ani nevie, čo sa tu vlastne deje a o čom tento svet je. Nezaslúžila si, aby skončila takto. Carley nemal žiadne právo sa k nej takto správať. Nikoho predsa neohrozuje.
„Nechcem zostať sama. Čo ak..."
„Nie," zastavil som ju ešte skôr, akoby dopovedala. „Sem nepríde. A hlavne teda nie potom, čo sa stalo. Hlavne sa upokoj, pekne sa zakry, aby si neprechladla a ja som hneď späť."
„Zostaneš potom, kým nezaspím?" prikývol som a vzal deku z konca postele. Nerád, ale potom, čo som ju zakryl som naozaj odišiel. Dvere som zamkýnal s obavami, ale bral som to tak, že sa budem ponáhľať. Mal som vlastne namierené len k sebe, aby som jej doniesol sveter. Nech mi tu nezmrzne, ak sa to dá nejako vyriešiť.
Pridal som do kroku, aby som čo najrýchlejšie prešiel k sebe, aj keď...noc bola krásna. Obloha celá posiata hviezdami, prstenec Saturnu bolo ešte stále vidno, ale škoda, že fúkal dosť nepríjemný nárazový vietor. Možno to ma hnalo k ešte rýchlejšej chôdzi, len aby som bol čím skôr späť. Na jednej strane som nechcel hľadieť na Camilu ako plače a trpí, ale na tej druhej som si neželal nič viac, ako byť pri nej a utíšiť ju. Nejako zmierniť jej bolesť, aj keď veľká pomoc by som nebol.
V byte som len rýchlo zhrabol čierny sveter z vešiaku, ale ešte skôr, akoby som odišiel, som dal vrieť vodu na čaj. Ten jej pomôže ako sa zohriať, tak možno aj upokojiť. Ja neviem, čo je to so mnou posledné dni, ale jediná na čo myslím celý deň, je ona. Či je v poriadku, či jej niekto neublížil, alebo proste...tak celkovo. Ja si naozaj nerád pripúšťam, že som si k niekomu vytvoril city, ale teraz? Nedokázal by som to potlačiť, ani keby som sa ako snažil. A popravde...ani som sa nesnažil. Páčila sa mi tá myšlienka, keď som pred očami videl jedine ju.
„Priniesol som ti aj čaj. Čierny, s medom," povedal som, sotva sa za mnou zavreli dvere na cele. Nemusí každý kto pôjde okolo vidieť, že sme si tu založili taký menší debatný krúžok. Predsa len, by som tu nemal byť. Moje miesto je tam vonku na stoličke a nie na jej posteli, kam som klesol. Ona ma prvotne ignorovala, ale sotva som sa posadil uprela na mňa ešte stále uplakané oči. S ochotou však prijala teplý hrnček, ktorý som jej podal.
„Nemusel si."
„Ale chcel som." moc mi táto malá miestnosť nevyhovovala, ale čo som mal robiť? Ak by som ju tu nechal, podľa mňa by preplakala celú noc a takto si možno aspoň na pár hodín pospí. A ak aj nie, ja si určite oddýchnem. Vonku by som musel počúvať všetky tie hlúpe narážky, ktoré neznesiem. Nech mi dá proste každý pokoj a budem veľmi šťastný a dokonca ešte aj vďačný.
„Mrzí ma, že ťa stále takto otravujem a proste...Bože..." ani nemusela dohovoriť, lebo sa jej zas spustili slzy no ja som vedel, žeby sa len zbytočne ospravedlňovala. Nič by sme tým nedosiahli, len ona by sa cítila ešte horšie.
„Proste mlč, áno? Vypi čaj, potom sa oblečieš a pekne sa pokúsiš spať. To je teraz najlepšie, čo môžeš urobiť." neviem prečo, ale automaticky som k nej načiahol ruku a pohladil ju po líci. Prvotne sa odtiahla, ale to bola vlastne očakávaná reakcia. Hlavne po dnešku. Napokon som však aj tak dosiahol svoje a v momente, kedy som pocítil jej krásne jemnú pokožku, som sa musel vlastne pousmiať. Ešte aj takto s vyplakanými očami, celá strapatá a unavená pôsobila tak krásne. Akoby som sa díval na nejakého anjela. Na anjela, ktorý len tichučko znáša utrpenie tohto sveta.
„Pýtal sa ma, čo by v tej situácii asi urobil Matthew..." povedala po hodnej chvíli ticha a šálku, pravdepodobne už prázdnu položila na zem vedľa postele. „Vážne mi mysľou prebehlo, čo by asi tak robil, kebyže to celé vidí. V tom momente som sa hanbila najviac na svete, že som niekoho ako Carley nechala zájsť takto ďaleko."
„Nemala si sa ako brániť. Ak by si sa aj o niečo pokúsila, nedopadlo by to dobre. On by bol schopný nadrogovať ťa a zneužiť až potom. A v takom prípade naozaj neviem, čo by bolo horšie." možno zneli moje slová tvrdo, ale musela vedieť pravdu. Poznám toho chlapa predsa dlhšie ako ona, tak je moja povinnosť ju varovať pre ním. Mal som na to myslieť aj skôr, ale akosi mi to vyšumelo z hlavy. Nemyslel som si totiž, žeby bol niečoho takéhoto schopný.
„Ja len neviem čo bude ďalej. Ak sa to stalo raz, čo mu zabráni, aby to nezopakoval?"
„Zrejme nič. Má to tu celé pod palcom, takže kým nevypadneme, obaja sme v neustálom ohrození Camila. A hlavne teda ty." bolo mi ťažko, že som ju nevedel utíšiť, ale nechcel som jej dávať falošnú nádej. Ja sám dobre viem, že toho maniaka nič nezastaví. Je na najvyššej pozícii a my všetci len pešiaci v jeho hre.
„Mala som v tú noc zomrieť. Nič by sa potom už nebolo stalo."
„Ani smrť nie je riešenie. Vieš predsa ako sa hovorí, že smrťou bolesť neukončíš, len ju prenesieš na niekoho iného, nie?" prikývla a ja som k nej vystrel ruku so svetrom. Najprv na mňa hľadela dosť prekvapene, ale napokon si ho bez slov vzala a obliekla. Bol jej samozrejme veľký, ale trocha si vyhrnula rukávy, natiahla kapucňu na hlavu, aby pod ňu schovala strapaté vlasy a hneď zo vyzeralo lepšie.
„Ďakujem."
„Za málo." usmial som sa a prehrabol si vlasy ľavou rukou. „Ak ti už teda nič iné nechýba, ľahni si a skús spať. Bolo by zbytočné, ak by si sa nad týmto celým trápila."
„Tak si ľahni ku mne," odvetila potichu a naozaj sa posunula, aby mi urobila miesto. Posteľ vlastne nebola ani tak malá, takže by sme sa v pohode zmestili...len ja som váhal. Ak nás tak niekto nájde, mám vážny problém. Ešte by si Carley vzal do hlavy, že som rovnako zvrhlý ako on a chcem ju tiež znásilniť. No to by som ho už naozaj najradšej roztrhal v zuboch.
„Nemôžem. Mali by sme z toho obrovské problémy. Ale zostanem, kým nezaspíš."
„Prosím." keď na mňa uprela tie uplakané oči, nemohol som odolať. Aj po takom traumatickom zážitku natoľko túži, aby som zostal pri nej a ja to odmietam? Som normálny? A hlavne teda po tom, čo som si pripustil, že ju mám rád a stále na ňu myslím? Bože, ako môžem byť niekedy takýto strašne hlúpy? Život mi sám ponúka príležitosti, ani sa nemusím snažiť a ja ako debil ich stále odmietam. Nie som zjavne kompletný.
„Na chvíľu." napokon som sa podvolil a aj keď s otáľaním, ale ľahol som si k nej. Nie na chrbát, ale tvárou k nej, aby sme mali viac miesta, ale bolo to vlastne aj jedno. Ju som poriadne prikryl, aby neprechladla, ale ako som postrehol nebolo jej dobre. Dosť sa tam otáčala a ja neviem čo, kým si konečne našla nejakú polohu, kedy ju zjavne nič nebolelo. Aj to si musela kolená pritiahnuť k hrudi, podľa mňa tak, ako to len išlo. Mňa však prekvapilo, keď sa aj napriek dostatku miesta čelom len tak oprela o moju hruď. A síce som váhal, ale napokon som si cez ňu prehodil ruku a privinul si ju k sebe.
„Ešte ti je zima?"
„Áno," odvetila potichu a zasunula si pár pramienkov vlasov za ucho. „Ale mne je zima skoro stále."
„V takýchto podmienkach sa ani nečudujem." podľa mňa ak by aj šéfko musel spávať tu dole, nebolo by mu jedno, aká teplota tu je. Áno, sme kvázi vo väzení ako to on rád nazýva, ale aj tam by mala byť nejaká úroveň. A hlavne v našom storočí. Kde to akože sme? Sto rokov za opicami, či ako?
„Tak ako keď si mi hovorila, že v noc, keď si si porezala ruku si myslela na Matthewa...urob to aj teraz. Zavri oči a predstav si, že namiesto mňa tu leží on. A, že ste niekde úplne inde. Napríklad u neho doma. Ležíte spolu v krásne teplej posteli, on ťa objíma, kde tu ťa aj pobozká, len aby ti takto bez použitia slov povedal, ako veľa pre neho znamenáš a nakoľko ťa miluje. Predstav si, že naokolo vás sú porozkladané vonné sviečky, ktoré vedú priamo k posteli v takej malej cestičke." neviem prečo som to robil, ale prišlo mi, že ak ju niečím neupokojím, ona len tak nezaspí. A síce to neboli príjemné myšlienky...pre mňa teda...na ňu to zjavne zabralo. Prestala sa tam vedľa mňa stále vrtieť a konečne zostala len tak pokojne ležať.
„Pokračuj ešte. Je to príjemná predstava."
„Hej? Mám pokračovať? Tak skús ešte myslieť na to, čo tomuto krásnemu večeru predchádzalo. Mysli na to, že ste boli spolu celý deň. Na to, aký šťastný za tebou ráno prišiel a pobozkal ťa so slovami, ako veľmi si mu za tých pár hodín chýbala. Mysli na to, že ste celý deň robili niečo, čo máš rada. Na mieste, kde vás nikto nemohol otravovať. Boli ste len vy dvaja, napríklad aj vonku za plotom. Po zotmení ste pozorovali hviezdy, ležali v teplom piesku, držali sa za ruky a medzi tmavými mračnami hľadali súhvezdia."
„Páčil by sa mi taký večer s tebou," odpovedala potichu, až mi tým doslova vyrazila dych. Akoto, že so mnou? Prečo akože so mnou, keď tam vonku na ňu čaká Matthew? Prečo by chcela niečo takéto zažiť so mnou, ak ju ten chalan miluje?
„Prečo so mnou?"
„Lebo si mi pomohol viac, ako hocikto iný, za posledný mesiac." v šere, na mňa uprela oči, ktoré sa jej ešte stále leskli, no ja som sa ani tak nezmohol na nič iné, ako úsmev. Úsmev tak úprimný, až to udivovalo aj mňa samotného.
„Je to moja práca. Som tu len pre teba," odvetil som a pomaly, ale predsa z mojej strany dosť precítene, som jej vtisol bozk na čelo.
„Mám ťa rada," dostala zo seba tesne predtým, než sa konečne rozhostilo ticho.
Však aj ja ťa mám rád Camila. Keby si len vedela ako.