Stále niekam cestovali. Zvládla by som to doma sama. Nechcela som ísť k tete. Celé dva týždne strávených mimo domu. Aby toho nebolo málo, Ted mi bol na dosah. Býval na tom istom bloku. Potrebovala som sa dostať domov. Chcela som vedieť či mi už konečne prišiel list.
Sofia: Sobota?
Lacey: Zase späť?
Sofia :Načase nemyslíš?
Lacey: Hej...
Sofia: Vybavila som to s Tedom.
Pôjde aj on ak ti to nevadí..
Lacey: Prežijem.
Obyčajná chata. Podľa Sof by som mala ísť na vzduch. Teta tvrdila to samé a tak som sa nenechala nakecať. Tom by ale nebol nadšený. Bála som sa. Len asi nemôžem dva roky nikam nechodiť. To nejde. Zároveň bolo ťažké sa pri Tedovi tváriť normálne. Využíval situáciu že Tom bol preč.
"Povedal som ti akási dnes nádherná?"
"Nie lebo si teraz prišiel."
"Tak ti to hovorím."
Zdvihla som obočie.
"Tešíš sa Lace?"
"A na čo?"
"Tak všetci známi, dlho si ich nevidela."
"Aj tak tam stále niekto chýba."
"No aspoň nám za tie dva roky neotehotnieš."
"To nebolo vtipné...."
"Prepáč, nuž si myslím že by si nemala čakať."
"Ty nie si normálny..."
"Nie Lace... Možno si tam zasúva to nejakej kuchárky alebo sestričky. Aj na vojne sú ženy."
"Lenže on dokáže žiť bez toho. On nie je tebou..." a zabuchla som dvere na aute
Chata bola v klidku. Ako vždy. Nič extra. Vôbec mi to nechýbalo. Chýbal mi on. Nebola hodina kedy by som si na neho nespomenula. Nedokážem si ani len predstaviť ako ten rok a pol tu bez neho zvládnem. Nezvládnem asi.
Mala som ísť na obed k Tomovim rodičom. Niečo mi chceli povedať a vypadalo to naliehavo. Trošku som mala stres.
"Ahoj Lace.."
"Dobrý deň."
"Sadni si... Chcem ťa zoznámiť s pánom Hannesom."
"Teší ma..."
"Rád ťa spoznávam Lace.." prehovoril na mňa neznámi muž
"Myslím že to netreba naťahovať, Lace, toto je Tomov biologický otec."
Nečakala som to. Zarazilo ma to. Mala som chuť toho muža zabiť za to že svoje dieťa nedokázal vychovať, no na druhej strane mu poďakovať že niekoho tak úžasného priviedol na svet.
"Nečakal som že Tom nebude doma. Dlho som ho hľadal a detský domov mi nechcel dať adresu. Som rád že môžem vidieť aspoň teba."
"Prepáčte, je to dosť veľký šok na mňa."
"Počul som čo sa ti stalo a veľmi na to mrzí."
"To je v poriadku."
Tom. Každým pohybom. Mal jeho úsmev a oči. Neuveriteľné. Chvíľu som sa cítila akoby bol pri mne. Samozrejme som sa na neho nevrhla. Iba som ho akoby cítila. Bolo to zvláštne. Neznámy muž sa zrazu stal akoby súčasťou rodiny. Vyčítala som mu čo spravil pred 19 rokmi, no bol to správny chlap. Pochopila som že nemal na výber. Škoda že tu nie je Tom. Bol by šťastný.
Keď som odchádzala pre Tomovho otca prišla nejaká žena na aute. Pozrela som sa jej do očí. V momente sa mi akoby zatmelo pred očami. Mala som úplny výpadok. Premietol sa mi sen. V dvoch sekundách. Asi najdlhších v mojom živote. Presne ten s Tomom keď bol malý. Čo bola hlúposť, pretože vtedy sme sa ešte nepoznali. Tá žena nemohla byť Tomova matka. Tá bola mŕtva. Ale tie oči som poznala. Viac ako len z videnia. Tá žena mi bola povedomá. Zjavne to teraz bola priateľka Tomovho otca. No nie len to..