Prešli dva týždne od kedy som písala Tomovi a ešte sa neozval. Hádam zase len nejaky problém s poštou. Bolo to neskutočné vážila som 49 a konečne som mohla ísť domov. Zajtra mám odísť. Vraj to bolo spôsobené tým dieťaťom. Neboli to depresie čo mi nedovolili jesť. Bolo to to dieťa. Samozrejme prišli na to až teraz. Keby som mala depresie zotavovanie by mi trvalo dlho. Konečne som vypadala aspoň trochu ako človek. Stále som bola moc chudučká ale nie tak ako pred tým.
"Pripravená ísť domov?" usmial sa Ted ktorý po mňa prišiel
"To teda áno."
Pomohol mi do auta s vecami a zaviezol ma domov, keďže otec s Karin boli v práci.
"Pomôžem ti to odniesť domov?"
"Myslím že to zvládnem."
"Nie rád ti pomôžem."
Zobral mi ruksak a ešte jednu tašku z nemocnice. Odniesol mi ich až do izby. Poďakovala som mu za všetko a šla som ho odprevadiť k autu.
"Zvládneš to tu sama až do večera?"
"Ale áno, príde Sofia asi."
"Nepotrebuješ ešte niečo?"
"Nie, ďakujem Ted, nerob si starosti."
"Tak sa teda maj pekne, zavolaj keby niečo."
"Ďakujem. Zavolám."
"Lace?"
"Áno."
Vrátil sa späť od auta jemne mi rukou chytil krk a časť lícnej kosti pritiahol si ma k sebe a vášnivo ma pobozkal.
Udrela som ho.
"Čo robíš?"
"Prepáč, neodolal som."
"Nebudem sa ale tváriť že sa nič nedeje, nech sa to už neopakuje!"
"Prepáč, fakt prepáč. Neboj už nie."
Mala som zmiešané pocity. Skoro 4 mesiace ma nikto nepobozkal. Uvedomila som si, zase, že ten Tom tu veľmi chýba. Aj jeho adoptívnym rodičom. Keď ich už spomínam, volali ma v nedeľu na obed vraj to je dôležité tak som zvedavá. Nikdy pred tým ma nejak k sebe nevolali. Aj oni mi dosť pomohli keď som bola tehotná, najmä psychicky a odvtedy sme sa zblížili.
Bola som rada že som opäť doma. Konečne sa poriadne vyspať. Vyobjímať psa, normálne sa najesť a učiť sa do školy. Chýbalo mi to. No aj tak to čo mi najviac chýbalo sa stále nevrátilo, a tak skoro sa asi ani nevráti. Obliekla som si jeho mikinu. Stále voňala od neho. Cítila som sa akoby bol so mnou. Prišla ku mne Sofia takže sme si super pokecali a povedali čo je nové. Doniesla mi aj nejaké veci do školy, to bude toho doberania. "
"To ťa akože vážne pobozkal?"
"Smrteľne."
"Ako sa bozkáva?"
"Ty si pako! Bola to sekunda. Dobre možno 4. Potom som sa vytrhla a dala mu facku."
"Večná škoda že som to nevidela."
"To teda. Scéna ako z filmu!"
"Určite si to krásne dramaticky uhrala."
"Si píš!" (smiech)