Môj otec držal zbraň pri maminom spánku. Vošla som do obývačky s vystrašenou tvárou. On je psychopat!
,,Otec zlož tú zasratú zbraň s maminej hlavy" povedala som dosť prísne no snažila som sa nedať najavo svoje pocity vo vnútri. Moje pocity boli asi také že by som najradšej plakala, zobrala mu zbraň a zdrhla alebo ho kopla...ehm veď viete kde.
,,Elizabeth, zlatíčko choď do izby potrebujem sa tu s mamou porozprávať" povedal otec taktiež prísne.
,,Nikam nepôjdem. A rozprávať spôsobom že na ňu mieriš zbraň?"
,,El, mám v ruke zbraň myslíš že provokovanie je pre teba to najlepšie? "
,,Len si poslúž! Zabi svoju dcéru o ktorú si nejavil záujem, zabudol na jej 18-tku, prosím! Nestačí že mieriš na mamu?" kričala som asi najviac ako to išlo.
,,Elizabeth tvoja mama čaká dieťa s iným mužom! Je to kurva! " kričal otec.
Nemám rada svojich rodičov, ale predsa dali mi život. Prišla som k otcovi dosť blízko na to aby som ho mohla udrieť.
,,Si jej jediný preboha! Neurobila by to na to ju zas toľko poznám, miluje ťa!" keď som to dopovedala strelila som ocovi facku a vytrhla mu zbraň a pokračovala ,,a to máš za to že si mamu nazval kurvou" a letela mu ďalšia facka.
,,A teraz si sakra sadnite a povedzte mi čo sa tu stalo..... Inak za seba neručím" ako som to dopovedala obaja si sadli na gauč.
,,Tvoja mama čaká to dieťa s Fillom!" zakričal otec.
,,To je hlúposť! Sám dobre vieš že sme boli celý deň spolu!" zakričala mama na obranu.
,,Kľud okej?! Otec nebuď hlúpy. Akoby mohla keď ste celý deň boli spolu? Preplo ti alebo čo?" spýtala som sa otca.
,,Takto sa so mnou nerozprávaj lebo-" nenechala som ho dopovedať.
,,Lebo čo? Myslím že to ja som tá ktorá ma v ruke zbraň" povedala som a mrkla na otca.
,,Suka" povedal potichu otec no dosť hlasno na to aby som to počula ja.
Nikto ma nebude urážať. Strelila som mu do nohy. Na to som sa prudko postavila. Hnev vo mne rástol, pretože som celých 18 rokov nemohla dať najavo rodičom ako ich nenávidim.
,,Nikto ma nebude urážat a tobôž nie niekto kto ma nepozná! Vieš o mne akurát moje meno, vek a teraz aj narodenie! Piču o mne vieš takže nemáš právo ma nazývať sukou! Vieš vôbec aká je moja najobľúbenejšia farba? Alebo film, spevák? Hm... Tak vieš to?!" kričala som ako zmyslov zbavená.
,,Nie neviem" povedal otec a sklopil hlavu.
,,Novidíš... Tak potom nemáš právo ma nazývať sukou. Nemáš právo si hovoriť otec a starať sa do mňa, to si zapamátaj" povedala som a pozerala sa celý čas na otca. Myslím že keby pohľad zabíjal bolo by po ňom.
Teraz príde na rad mama.
,,A ty to vieš?" spýtala som sa a zdvihla obočie.
,,Nie neviem" povedala a taktiež sklonila hlavu.
,,A to si hovoríte rodičia?" spýtala som sa ale bola som úplne kľudná.
,,Vidím že vám stačilo spraviť decko, porodiť ma a tým to pre vás skončilo. Nič o mne neviete, no nie je to smutné?" spýtala som sa ale teraz mi to už skôr prišlo veľmi ľúto.
Hodila som zbraň ku otcovým nohám a otočila sa na päte. Keď som bola pri dverách z obývačky povedala som ešte ,,ani sa nepokúšajte nazývať sa rodičmi. A neoslovujte ma zlatíčko, srdiečko a podobne. Nie som pre vás nič len Elizabeth" a potom som sa vybrala von z domu. Sadla som si na schody a tvár dala do dlaní.
Prečo práve ja musím mať takýto život? Prečo proste nemám rodičov ktorí by mi dávali dostatok lásky po celé moje detstvo? Proste sa furt nájde niekto kto to šťastie nemá a teraz k tým ľuďom patrím aj ja. Nemám skutočnú rodinu. Je to ozaj smutné.
Momentálne v takýchto chvíľach väčšine napadne že sa zabije. Ale tým sa podľa mňa nič nevyrieši. Urobíte nepriateľom radosť a to nikto nechce, alebo sa mýlim? Ja cítim momentálne len to že s rodičmi neprehovorím. To bude pre nich dostatočne veľký trest.
Z mojich myšlienok ma vyrušil niekto kto si sadol ku mne. Podľa vône ktorá zaviala keď prišiel to je Jason.
,,Ako dlho?" spýtala som sa ho s zničeným hlasom.
,,Myslím že nerozumiem otázke El"
,,Myslím že ako dlho si mi klamal? Si v gangu s mojími rodičmi. Určite ťa najali aby si bol môj kamarát a tým pádom ma strážil" spýtala som sa a po líciach sa mi začali valiť tony sĺz.
,,Áno na začiatku, ale postupom času som ťa mal naozaj rád El" povedal Jason a vtiahol ma do jeho medvedieho objatia. Objatie som teraz potrebovala ale nie od ľudí ktorí mi klamali.
,,Jason ja ti teraz neverím. Videl si za tento týždeň čo sa všetko stalo? Všade okolo mňa sú a boli len klamstvá. Neviem komu veriť môžem a komu nie. Nemám nikoho" povedala som a viac sa sa rozvlykala.
,,Mne veriť môžeš. Nebudem ti už klamať El. No tak tššt" snažil sa ma ukľudniť.
,,Idem do izby Jason. Prepáč je toho na mňa teraz veľa" povedala som mu. Pri dverách mi ešte povedal ,, mimochodom pemný zásah do nohy. Tvôj otec teraz trpí bolesťou" viem nemala by som ale po tomto som sa musela uškrnúť.
V mojej izbe som si zapla pc a šla na fb. Písala mi Sam a aj Luke.
_Samantha_Dil: Ja viem že je už asi neskoro písať ti ospravedlnenia. Dosrala som to ja viem. Nasrala som sa na teba a ani neviem prečo. Žiarlila som že si sa mi neozývala a bola s Lukom. Nenájdeš si niekedy čas a neháš Luka doma? Skočili by sme do Starbucks :)
•_Eli_: Áno je neskoro. Keby si vedela ako som sa cítila keď si sa so mnou nerozprávala. Nič som ti nespravila Samantha. Keby si bola tá správna najlepšia kamarátka bola by si tu keď ťa najviac potrebujem. S lukom som sa rozišla...
Ďalej som už nemala náladu si s ňou písať. Ďalej Luke.
Luke_Davidson: El prepáč bol to skrat
Luke_Davidson: Odpusť mi. Nemôžem o teba prísť Ela
_Eli_: Už si o mňa prisiel Luke. Daj mi pokoj, nekontaktuj ma. Myslím že máš dosť štetiek na to aby ťa uspokojili ;)
Nemala som náladu a vypla fb. Dala som si sprchu a šla spať.
*******
Ráno ma zobudil budík. V kúpeľni som sa zľakla ako vyzerám. Potom to bol ranný rituál-hygiena. Obliekla som si čierne džíny, biele tričko s nápisom Don't talk to me čo je teraz výstižné a čierne vansky. Vlasy som si nehala rozpustené, sú rovné. Zobrala som si tašku a šla do kuchyne. Z ľadničky som si vybrala jogurt a sadla za stôl kde boli aj "rodičia".
,,El?" spýtal sa otec, chcel nadviazať konverzáciu.
Nič ignorovala som.
,,El prepáč, naozaj. Nehnevám sa ze si ma postrelila nevyčítaj si to" že vyčítať? To určite. Vybuchla som do smiechu. Pozeral na mne dosť čudne a mama tiež.
,,Okej nevyčítaš si to. Nemám šancu aby si prehovorila. Zober si zbraň so sebou. Schovaj si ju dobre?" spýtal sa otec. Okej zbraň si beriem aspoň môžem Lukovi odstreliť gule a hlavu.
Zbraň som si dala za opasok a dala som si tričko. Nevidno to lebo som si hodila aj mikinu.
*******
Sedím v triede a každý chalan na mňa pozerá. Čo sa sakra deje? Pristúpi k mojej lavici Luke.
,,El, no ták" povie a chce ma chytiť za ruku no tu skôr vytrhnem.
,,Čo si sakra nerozumel na tom že mi máš dať pokoj?" zavrčala som naňho.
,,Prosím posledná šanca. Nevidíš ako sa celá škola na teba pozerá? Si krásna a teraz keď si nezadaná ťa bude chcieť každý oprieť o stenu. Ochránim ťa" na to som sa ironicky zasmiala.
,,Žiadna šanca Luke rozumieš?! Ty ma hlavne ochráň pred tebou. Nemám záujem o tvoju ochranu viem sa o seba postarať aj sama. A teraz vypadni " zavrčala som a on hneď odišiel.
Mal pravdu že každý chalan na mňa pozerá.
,,Fakt nenápadné" povedala som po tichu dala si kapucňu a ľahla si na lavicu.
*******
Celý deň v škole prebehol v pohode. Akurát sa chystám na cestu domov keď pri mne Samantha zastaví.
,,Nie Sam. Nič mi nehovor, nechcem to počuť" ona len prikývla a odišla.
Domov som prišla asi da 20 minút. Mama aj otec sedeli v kuchyni za stolom. Rozhodla som sa že sa s nimi budem rozprávať ale ako s kamarátmi.
,,Elizabeth môžeš na chvíľu?" spýtal sa ma otec.
Prišla som teda do kuchyne a oprela sa o kuchynskú linku.
,,No hlavne rýchlo" povedala som dosť nepríjemne.
,,Napadlo nás s mamou či by si sa nechcela pridať do nášho gangu. Ísť v našich šľapajách. Viem je to riskantné ale my ti veríme" povie otec a usmeje sa. Dlho som ten úsmev nevidela.
,,Nie ďakujem. Radšej by som si vytvorila svoj gang ako byť v tom vašom. Nechcem pokračovať vo vašich šľapajách pretože to by znamenalo že pre mňa niečo znamenáte vy. Ste pre mňa len ľudia ktorí mi dali život, strechu nad hlavou a prachy nič viac okej?" povedala som dosť nepríjemne. O chvíľu na to pri mne stál otec a zbraň držal na mojom spánku. Ha a že otec.
,,Josh nehan ju!" zakričala moja mama so slzami stekajúcich po jej líciach na môjho otca.
,,Elizabeth beriem že nás nenávidiš no stále sme tvoji rodičia a vyprosím si takéto chovanie. Do nášho gangu proste prídeš už dnes večer a budeš pracovať chápeš? " spýtal sa ma otec fakt nepríjemne.
,,Takže to je rozkaz áno?"
Otec prikývol.
,,Nikdy. Počuješ NIKDY! Nechcem zabíjať. Nechcem byť ako TY!" to už mi na líci pristála otcova ruka. Mal dosť silu a tak som spadla na zem. S nenávisťou v očiach som naňho pozrela.
,,Fakt pekné. Udrieť svoju dcéru. Dúfam že si na seba pyšný. Najprv držať zbraň pri maminej hlave teraz pri mojej a nakoniec facka? Čo bude ďalšie? Odbachneš ma ako nič!" zavrčala som naňho a pozrela sa do jeho očí kde sa teraz nachádzala ľútosť a smútok.
,,Prepáč"
,,Nestojím o tvoje ospravedlnenia. Si úbohý dúfam že si si toho vedomí" povedala som a zodvihla sa zo zeme.
,,Si moja dcéra! Mala by si ísť v mojich a maminych šľapajách! " zakričal na mňa otec.
Znova sa vo mne nahromadilo toľko hnevu že by som teraz na mieste najradšej niekoho zabila. Rozbehla som sa k otcovi chytila ho pod krkom a pritlačila ku stene. Neviem kde sa vo mne berie toľko sily.
,,Už nikdy mi nehovor čo mám a čo nemám robiť jasné?" zavrčala som mu tesne pred tvárou. Pustila som ho na zem a odišla do zeme.
Ľahla som si na posteľ. Rozmýšľala som či spravím gang proti mojim rodičom. Mám alebo nemám?
Taaakže má alebo nemá? :D