UNEDITED
Harry's P.O.V.
„Ďakujeme, vážime si toho, že tu môžeme ostať cez noc. Ale skoro ráno budeme musieť odísť," pripomenul som im znova a dúfal, že si to rozmyslia a oslobodia nás od toho ich slávneho nápadu. Niekedy som mal naozaj chuť zabiť Paula. A takéto myšlienky boli nebezpečné vzhľadom na moju profesiu a obsahu mojej palubnej dosky v aute.
„Nie, to je v poriadku. Bol to skvelý nápad," María sa rozplývala. „Aj tak väčšinou vstávame o siedmej, takže to bude ideálne," ubezpečovala nás. Z vlastnej skúsenosti som vedel, že jej vzhľad nehovoril o všetkom a neznamenalo, že keď sa naštvala, bola na rovnakom stupni zvrátenosti ako jej manžel. „Dobrú noc."
„Dobrú noc," vyčaril Paul diabolský úškrn a mal som sto chutí mu ho rozmlátiť. Vedel som, že Una nechcela ísť na tú prekliatu večeru a bála sa ich a teraz sme skončili cez noc v ich dome. Perfektné.
„Dobrú," povedali sme s Unou naraz a nechali ich, aby zatvorili dvere od našej izby.
„Pan-" Začala, no ja som jej položil prst na ústa a vytiahol z vrecka telefón. Môžu nás sledovať kamerami, alebo odpočúvať. Ukázal som jej displey a jej tvár sa zmenila na niečo vystrašenejšie akoby pred ňu spadol mamut. Odkašľal som si.
„To bude v poriadku," zašepkal som jej. „Idem sa prezliecť..." povedal som a kývol smerom ku kúpeľni.
Boli tak prezieraví. Dopredu vedeli, že ostaneme. Inak by som si nemohol vysvetliť to, že nám služobná doniesla oblečenie. Najradšej by som ich všetkých zabil. Prečo vlastne nie?
Hosťovská izba bola nádherná, to som musel uznať. A presne v tom štýle, ktorý som očakával: pompéznom. Veľká posteľ s baldachýnom a miliónmi malých a troma veľkými vankúšmi zaberala toľko miesta, že by sa do nej zmestila polovica futbalového týmu Anglicka. Na stene boli obrazy, skice, televízory a malé, takmer neviditeľné kamery, ktoré som však rozpoznal.
Už vošiel dnu, keď ma chytila za lakeť.
„Nenechávaj ma tu," zaprosila. „V tej izbe," povedala.
Uškrnul som sa a chytil ju za ruku. „Môžeš ísť so mnou," začervenala sa a ja som hovoril môjmu malému-veľkému Harrymu, nech sa pekne krásne upokojí. „Idem sa len prezliecť," upokojoval som ju. Vedel som, že sa cítila vystrašená, z celej tej situácie.
Z nenazdajky sa ku mne pritúlila a tvár pritisla k mojej hrudi. Bál som sa, aby nepočula moje hlasno tlčúce srdce, ktoré pumpovalo ako o život. Rukami som ju objal a jemne ju hladkal po chrbte.
Vypadala jednoducho úžasne. Vedel som, že vo všetkom bola dokonalá, o tom sa nebudeme baviť. No keď som zbadal tie šaty, predstavil som si, ako by ich mohla mať na sebe. A ako by si ich mohla dávať pomaly dole... Boli také biele a čisté ako bola ona. Jemné a vzrušujúce zároveň s tým tenkým kúskom látky, ktorý jej zakrýval hornú časť tela. Netúžil som po inom ako po zaborení svojich rúk do jej vlasov a pritlačiť ju náruživo bližšie. Nebolo by to správne. Bolo by to využívanie toho, že nemohla povedať nie, keď ju niekto pozoroval. Niekto, kto tušil pravdu.
„Môžem ísť teda s tebou?" zašepkala mi do hrude a ja som si povzdychol. Nebol som práve nadšený zo zdieľania tej istej izby so zatvorenými dverami, keď by som sa prezliekal. Fuuuu, nie. Nie je to dobrý nápad.
No aj tak som jednou rukou zašiel do jej vlasov, odopol sponu a oslobodil jej vlasy. Jemne som ich prečesal rukou, fascinovaný jej krásou a ladnosťou. A hebkosťou. A vôňou. Trošku som sa naklonil, aby som mohol lepšie vdýchnuť jej obľúbený citrusový šampón a vtiahol ju dnu. Zabuchol som za nami dvere stále v jej blízkosti a až po nejakej dobe sa odtlačil.
Obzrel som si priestrannú kamennú kúpeľňu so sprchou asi pre troch obéznych mužov, v ktorej som si hneď predstavil Unu, vaňou, v ktorej sa mi zjavila obklopená voňavými bublinkami a pultom, na ktorý som ju vysadil, aby na mňa počkala, kým som sa vrátil do spálne a vzal naše oblečenie na prespanie.
Keď už som zatvoril dvere a zdvihol k nej pohľad, bola v rovnakej pozícií ako predtým: rukami sa opierala o chladný mramor a v zrkadlách sa všade odrážala jej dokonalá postava. Hlavu mala sklonenú, do tváre jej padali vlasy a splývali jej temne po bielych skvostných šatách. Tie jej boli až po zem, a keď teraz sedela, trošku sa vyhrnuli a ukázali jej kotníky.
Položil som vedľa nej naše oblečenie a obzrel som sa. Dúfal som, že nikde neboli kamery a nikde som ich ani nevidel. Boli tu síce kvety, v ktorých mohli byť skryté, ale pochyboval som, že by bol Paul až taký precízny. Pustil som vodu a do umývadla začal stekať prúd vody. Chcel som, aby nás bolo počuť menej, ako by bez tohto manévra mohli.
Sklonil som sa a kľakol si na jedno koleno. Jemne som jej dal dole najskôr jednu a potom druhú topánku. Umieral som túžbou držať jej nádherné nohy po celú noc a takisto som odmietol potrebu bozkávať ju hore po píšťale, lýtku až hore k stehnám a vyššie. Len som položil topánky na pult a povzdychol si.
„Ak som ti dnes ešte nepovedal, ako nádherne vypadáš, mal by som to spraviť teraz," zašepkal som, aby som znížil príležitosti na odpočúvanie a pokojne počúval neustály prúd vody stekajúci do potrubia.
„Nepozerať," zasmial som sa a žmurkol do jej modrých očí, keď sa na mňa pozrela. Potom znova sklopila zrak, no narovnala sa. Možnosť, že by ma mohla vidieť polonahého, bola pre mňa vzrušujúca. A to, že sa možno aj chcela pozrieť, bolo niečo ako katapult, ktorý ma dokázal úplne premeniť.
Samozrejme, to boli iba moje predstavy, skutočnosť bola taká, že sa nechcela pozerať.
Z kopy som si vybral pyžamové nohavice, ktoré ako jediné boli v ponuke. Potom ešte biele tričko, ktoré som sa rozhodol ignorovať a obliecť si ho iba v krajnom prípade. Ohol som sa, aby som si rozviazal topánky a odkopol som ich do rohu. Rýchlo som si vyzliekol sako a zložil ho na pult.
Stále som ju pozoroval. Nesmelo sa pozrela hore a ja som sa usmial. Upokoj sa, opakoval som si, ale nedalo sa ísť späť. Za prvé, bol som natoľko vzrušený, že by to bolo aj jedno. A potom som to chcel urobiť. Chcel som sa pred ňou vyzliecť a chcel som pozorovať jej reakcie. Chcel som sa vyzliecť iba pre ňu. Áno, trošku divné, no bolo v tom viac surového vzrušenia ako normálneho premýšľania.
Kravatu som si prevliekol cez hlavu a hodil ju k saku. Košeľu som si vykasal z nohavíc a začal si ju rozopínať, gombík po gombíku. Keď som bol v tretine, oči sa jej rozšírili, v polovici si jemne olízala pery a ja som podvedome pootvoril pery a nasledoval jej príklad. V trištvrtine som si pripadal ako ten najlepší pornoherec, ktorý bol stvorený iba pre ňu. A keď som si rozopol posledný gombík a roztvoril košeľu, započul som jej tichý vzdych. Ruky sa jej mierne triasli, no nemyslel som si, že by to bolo zimou. Nechal som košeľu roztvorenú, aby sa mohla na mňa pozerať a ja som sledoval jej reakcie. Niekoľkokrát mi zrakom prešla po hrudi a najviac sa dívala na brucho. Uvedomoval som si, že som strávil dosť hodín v posilňovni, no nikdy sa mi to nezdalo ako lepší nápad ako teraz.
„Ten motýľ je nádherný," zašepkala potichu a ani nečakala odpoveď. Myslela to tetovanie, ktoré som mal pod hrudným košom v oblasti žalúdka. Ja som sa usmial a stiahol si vínovú košeľu z ramien a pliec a poskladal ju vedľa nej a položil na sako. Rozopol som si odrazu opasok a položil ho taktiež na pult. Uvoľnil som gombík. Rozopol zips. A jej oči sa zastavili na mojich rukách.
Zahryzol som si do pery a na chvíľu znervóznel. Nikdy mi nezáležalo ako veľmi na niekoho pôsobím, išlo mi maximálne o sex a minimálne o uspokojenie. A preto bolo všetko, čo som zažil v posledných mesiacoch iné. Také sladko divoké, niečo čo som nikdy predtým neskúsil. Pokúsil som sa zamilovať a zatiaľ mi to v nejakom zvrátenom spôsobe šlo.
Stiahol som si rifle a ponožky a položil ich na ostatné veci. Teraz som nečakal, kým si ma Una obzrela a rýchlo si natiahol pyžamové nohavice, aby nezistila, ako veľmi som bol z nej mimo. Pretože som nechcel, aby sa zľakla. Pretože som nechcel, aby ma vysmiala.
„Nechám ťa tu, aby si sa prezliekla," otočil som sa a odišiel skôr, ako som sa mohol hodiť o zem a bozkávať jej nohy.
Styles, ty lúzer, horšie to už nemohlo byť.
„Ďakujem," povedala predtým, ako som zavrel dvere. Pripravil som si päsť, aby som mohol silno buchnúť do dverí a rozmlátiť tú prekážku na kašu, ale pár milimetrov od povrchu dreva som sa zastavila stiahol ruku. Nechal som ju klesnúť a vybral som sa k posteli. Spomenul som si, že som zabudol mobil v kapse, tak som sa obrátil a zaklopal na dvere. „Áno?" sladkým hlasom sa opýtala Una a ja som prehltol.
„V kapse mám mobil, potom mi ho, prosím, prines," cez dvere som ju poprosil a musel sa nútiť, aby som odtiaľ vypadol. Celý som len horel túžbou a chcel ju mať pri seba a na sebe a pod sebou.. Všade okolo mňa. Telo mi oblial pot a ja som radšej rozhádzal perinu, skryl sa pod ňu a trošku urovnal nohavice, aby som sa poriadne zakryl.
„Pripadám si v nej otrasne," počul som ako povedala a začul som zvuk otvárania dverí. Hlavu som vystrelil nahor tak rýchlo, že mi skoro odpadla, aby som nepremrhal ani jedinú sekundu, ktorú som mohol stráviť pozeraním sa na ňu.
V ruke držala svoj a môj telefón a na niečo sa do toho svojho pozerala, zaujatá tým, čo práve robí. A ja som bol zaujatý niečím iným ako jej nádhernými prstami bežiacimi po klávesnici.
Vlasy mala rozpustené a iba mierne učesané, prehrabané rukou, presne tým spôsobom, aby jej urobil vlnku na hlave a vyzerala ešte lepšie ako zvyčajne. Lícne kosti jej vystupovali z tváre a pery mala ružové a neodolateľné, modré oči sklonené a líca stále mierne naružovelé. Povzdychol som si pomaly a kĺzal očami po jej dlhom krku a ostro vypuklej kľúčnej kosti.
Na sebe mala červenú minikošieľku, ktorá sa jej pri pupku roztvárala. Celá bola taká jemná, že perfektne obopínala jej telo a nič nenechávala na fantáziu, čo som náramne ocenil. Miestami sa tiahol čipkový materiál a celá nočná košieľka jej odkrývala od vyše pol stehien celé nohy a tie boli dlhé, štíhle a graciózne.
„Prečo na mňa tak pozeráš?" vytrhla ma z myšlienok Una a ja som musel zdvihnúť hlavu k jej očiam. Také modré a nádherné... Každopádne mi to nepomohlo a dúfal som, že si nevšimla, že mi nabrali líca viac ružový odtieň ako zvyčajne.
Styles, meníš sa na padavku.
„Máš v tom sexy nohy," pokrčil som plecami. „Dáš mi ten mobil?" spýtal som sa a ona podišla ku mne a podala mi telefón. Pozrel som sa, či nemám zmeškané hovory, napísal rýchlu sms Liamovi a položil ho na stolík vedľa postele. „Poď do postele," usmial som sa na ňu a na chvíľku som ďakoval, že tu niekde boli kamery a mal som dôvod byť s ňou v posteli. Pretože inak by odmietla zdieľať so mnou posteľ, alebo dokonca miestnosť. Prirodzene.
„Ehm," dostala zo seba a vyliezla jednou nohou na vysokú posteľ. Zaprela sa kolenom a nahla sa, aby mohla cezo mňa preliezť, ale stratila rovnováhu a dopadla na mňa celou silou. Zasmial som sa a položil jej ruku na chrbát. Cítil som, ako sa jej telo rozvibrovalo a moje tiež. Nadýchol som sa čerstvého vzduchu, ale dostal som do seba iba jej vôňu.
Bez toho, aby sa musela namáhať som sa posunul a pritiahol ju celú na posteľ. Nechal som ju skrútiť nohy do polohy, v ktorej sa jej spalo dobre a pritiahol si ju k hrudi. Natiahol som sa po perinu a nechal ju, aby zakryla naše telá. Zaboril som si hlavu do jej krku a nasal ďalšiu dávku jej vône. Vydýchol som a môj dych ju zašteklil na pokožke.
Počul som, ako zadržala na chvíľku dych a náramne som si užíval účinok, ktorý som na ňu mal.
„Dobrú noc, kráska," zašepkal som jej do krku a ovinul ju pažami, aby som si ju ešte viac pritlačil k hrudi. Cítil som, že to bolo správne.
„Aj tebe," zašepkala.
Bolo mi jedno, či sme museli ostať u zvrhlých ľudí ako boli Paul a María. Jediné, na čom vtedy záležalo bolo to, že som ju mal pri sebe. Pevne pritisnutú a minimálne na chvíľku v bezpečí. A to, že som počul ako jej bilo srdce, keď som jej pobozkal krk, ako sa jej zastavil dych, keď som ju niečím prekvapil.
Ako sa jej pomaly spomaľoval dych a pravidelne odfukovala.
To, ako zaspala v mojom náručí bolo určite lepšie ako čokoľvek, čo som dovtedy zažil. A vedel som, že som mal pred sebou určite nádhernú noc a jedinou šedou spomienkou budú ľudia, ktorých budem musieť tak skoro vidieť.
Ryan's P.O.V
„Ryan, vezmi ma domov. K sebe do perín," uškŕňala sa pripito a ja som si vzdychol a musel potlačiť sklamanie, pretože som si myslel, že bude rozumnejšia a neopije sa. Možno to bolo ale tým faganom. Zmrd jeden. Bol mladý a neskúsený a ja som nevedel, čo videla na niekom takom mladom. Samozrejme, že si nemusela hneď začať so starým chrenom, no aj tak... Zaslúžila by si niekoho vyzretého.
Žiarlil som na každú jednu sekundu, ktorú s ňou strávil v minulosti a ktoré s ňou strávi v budúcnosti. Pretože on by bol lepšia voľba. Nie ja. Aj tak som bol zlomený a nepriniesol by som jej nič dobrého. Nie. No aj tak som si niekde hlboko vnútri užíval, že aj keď som nepatril do jej minulosti a budúcnosti, patrila mi prítomnosť, kde som ju držal, aby sa mi nevyšmykla a neutiekla preč k tomu svojmu idiotovi.
„Vezmem ťa k Harrymu," ubezpečil som ju a vzal ju za ruku. Bola malá, hebká a teplá, mierne vlhká potom. Do prstov mi vbehli z jej ruky iskričky a snažil som sa predstierať, že som to necítil. Pretože to som robil najlepšie - klamal. Sebe, jej, aj všetkým naokolo. Potiahol som ju za ruku a začal ťahať preč.
Ona si však preplietla prsty s mojimi a rýchlo sa ku mne pritlačila s pomocou hmýriaceho sa davu. Bolo tu rušno, teplo a dusno a s ňou tu bolo ešte horšie. Horšie v tom dobrom slova zmysle.
Druhú ruku omotala okolo môjho krku. Bola menšia iba o pár centimetrov, vďaka vysokým topánkam, no aj tak mala navrch. Vedel som ale, že si to neuvedomovala - to čo so mnou stvárala - pretože by to využívala vo svoj prospech, tak ako to robia všetky ostatné.
Začala sa pohybovať bokmi a rukou za mojím krkom ma hladkala po koži, ako sa lenivo pohybovala. Sem-tam sa obtrela štíhlymi prstami o moje vlasy, prípadne ich zmačkla vo svojich elegantných prstoch a ja som si prial mať väčšiu sebakontrolu, ako som mal. Nemohol som ale potlačovať všetko to, čo sa vyplávalo na povrch. Biele a čierne spomienky. Žiadna sivá. Keď som sa na ňu pozrel, Vans sa lenivo pripito usmiala a uvedomil som si, že to je všetko iba vedľajší účinok alkoholu. Viva la alcohol!
Odtiahol som sa a s jej rukou v mojej som ju viedol preč.
„Počkaj!" trhala sa mi z ruky, ale nepovolil som a ťahal ju k lanu smerom nahor, aby som jej vzal ruksak a bundu. Hore schodmi som ju prakticky niesol viac ja ako jej roztrasené dlhé sexy nohy... Zobuď sa! Je to o skurvených osem rokov a je opitá!
„A čo Luke?" zastala pri mne a ja som schmatol jej bundu a ruksak.
„S tým ani nezačínaj," polohlasom som ju napomenul, aby to nepočula, no aj tak to zachytila a dala si ruky v bok. Mierne sa zakolísala a vystrela ruky, aby chytila rovnováhu, no nemusela, pretože som bol už pri nej a pomáhal jej dať si bundu. Ruky som jej musel sám strčiť do rukávov a mierne ju pohladkal po ramenách.
„Máš sexy ruky," zasmiala sa a ja som pokrútil hlavou. Nemohol som si to brať k telu, bola opitá a nepotreboval som si robiť žiadne opité nádeje, nebol som predsa padavka, ktorá sa musela pridŕžať každého vlákna.
Obliekol som jej už celú bundu a upravil jej ju, aby nevyzerala neupravene. Prehodil som si jej ruksak cez jedno plece. „Čakaj tu," rozkázal som jej a ponáhľal sa von z oblúku dverí, ale nevydal som sa dolu schodmi. Zabočil som vpravo a kráčal po rovine ohraničenej železným zábradlím, presne ako husto mriežkovaná železná podlaha. Zaklopal som na dvere a čakal, kým mi niekto otvorí. Dlho sa nedialo nič a potom Liam zakričal, že mám ísť dnu.
Schytil som kľučku a otvoril dvere do jeho kancelárie v klube, ktorá bola presne oproti tej mojej, len niekoľko metrov vzdialená. A podobne ako moja, aj ona mala prevažne kožený nábytok - kreslá, stoličku a gauč, na ktorom som niekedy spával ja vo svojej kancelárií. Stôl a iné nepotrebné veci boli z nerezovej oceli. Rovnako ako aj skrinky, v ktorých boli kartotéky.
Liam sedel na stoličke za nerezovým stolom, pred sebou pohár s alkoholom a pištoľ. „Deje sa niečo?"
„Nie, len odchádzam s Vanessou. Opila sa, takže ak by to niekomu nevadilo, mohol by si niekoho poslať, aby zaviezol domov tie dve trosky, čo s ňou prišli po tom, čo sa vytancujú a uvedomia si, že tam nie je?"
Liam sa zasmial a prikývol. Bez zbytočných rečí som sa otočil, no pred tým, ako som zabuchol dvere, som prehovoril. „Liam?"
„Huh?" opýtal sa a keď som sa obzrel, už bol nosom v papieroch. Bol to môj kamarát a za tie dva roky som si všimol, kedy sa ten idiot prepracoval natoľko, že nebol schopný hovoriť dlhé vety.
„Prestaň s tým a choď domov," povedal som. Ja už som Pevnosť bral ako domov a nepochyboval som, že aj Liam. „Odkedy bola postrelená Lottie to s tebou ide dole vodou. Je v pohode, kámo. Nezdieraj sa z kože, pretože to nie je atraktívne," zasmial som sa trošku. Dávnejšie sa mi zdalo, že bol precitlivený ohľadom toho, čo sa dialo okolo Lottie a pre jeho zdravie som si chcel byť istý, že to ešte nezistil Louis. „Choď domov," zopakoval som a čakal kým porazene prikývne.
Potom som vyrazil späť a Vanessu zastihol ako sa kucká opatrne dole schodmi s plnou fľašou alkoholu v ruke. „To nemôžeš myslieť vážne!" zvolal som a iba percento mozgu sa obávalo scény. Ponáhľal som sa k nej a pomohol jej zo schodov. „Pusti tu fľašku."
„Nie," povedala a odpila si. Ani sa neobťažovala zavrieť fľašu!
„Daj ju preč!" zvolal som a ona sa mierne trhla dozadu, pravdepodobne zo strachu predo mnou, a zatackala sa. Oľutoval som, že som bol tak nepríjemný. „Prepáč," povedal som jej. „Tak poďme," navrhol som jej moju ruku, no ona pokrútila hlavou.
„Čo Kim?" jej meno skoro vypľula a ja som ju ťahal preč. Niekoľkokrát si zaplietla jednu nohu do druhej a preto som mal väčšiu časť pozornosti pri nej, aby nespadla, ako pri ceste, ktorou sme šli.
„Čo s ňou?" nechápal som a znova ju skontroloval kútikom oka.
„Ja neviem, ty mi povedz," zamumlala, no stále som jej rozumel. Rozrazil som dvere od zadného východu a viedol ju mierne zapáchajúcou čiernou uličkou, smerom k parkovisku, kde som mal zaparkované.
„Ja hlavne neviem, čo by si chcela počuť."
„Je to prcha..." mrmlala.
„Prcha?" nechápal som.
„Mrcha," zamumlala znova, zamračene. Medzi obočím sa jej vytvorila ryha a ja som ju chcel vyhladiť, aby nikdy neexistovala a mohla sa usmievať. Hoci aj pripito a hoci aj na toho Lukea.
Zasmial som sa. „Je to mrcha." Zasmial som sa znova a na jej perách sa mihol náznak úsmevu. Vo vrecku som zalovil kľúče od auta a na diaľku ho odblokoval. Ponáhľal som sa k nemu, aby som otvoril dvere na strane spolujazdca, no keď prišla ku mne, potkla sa a musel som ju jednou rukou oblapiť okolo pása, aby sa nezložila na zemi. Začala sa hystericky smiať, v očiach sa jej nahromadili slzy smiechu. Vypadala nevinne a rozkošne, nehľadiac na to, či bola alebo nebola opitá. Teraz, keď však mala v krvi alkohol, mi pripadala, akoby bola sama sebou viac ako kedykoľvek predtým.
Dopomohol som jej k autu. Vanessa sa rozložila na sedačke spolujazdca spôsobom, ktorý môžu napodobňovať štyridsaťroční alkoholici, čo prídu o pol noci domov z krčmy a vyvalia sa na gauč. Poznáte ich z filmov, takí tí plešatý muži s pivným pupkom, zapáchajúcim dychom, od ktorých by boli lepšie aj sfetované mačky. Boli neatraktívni a odporní. Vanessa sa ale dokázala správať ako drsná grobianka a zachovať si svoj šarm nad vecou.
Zasmiala sa nad tvrdým pristátím a nohy vsunula do auta, aby som mohol obísť auto a nasadnúť na miesto vodiča.
„Nemáš už dosť?" spýtal som sa jej a strčil kľúč do zapaľovania. Na zadnú sedačku som rýchlo hodil jej batoh. Kútikom oka som ju pozoroval a videl ako si sklenené hrdlo od čírej tekutiny pritiahla k dokonalým ústam a dopriala si poriadny hlt, po ktorom skrivila pekné črty tváre. „Naozaj by si mala spomaliť." Ohriakol som ju a otočil sa, aby som zadným oknom videl na cestu, ako som cúval z parkoviska. Vôbec ma nemrzelo, že som ju odtiaľ ťahal bez jediného ‚ahoj', pretože to by znamenalo, že by sa aj ona musela lúčiť a čím menej sa okolo nej ten fafrnok motal, tým lepšie.
„Ani som nezačala," zahundrala a ja som si povzdychol. Otočil som sa dopredu a zaradil rýchlosť. „Čo sa bojíš?"
Sucho som sa zasmial bez kúštika vtipu. „Chcem, aby si si pamätala, aké hlúposti si vyvádzala. Zahrňujúc do toho aj Lukea." Jeho meno som vypľul a bolo mi jedno, či uvidí zhnusenie, ktoré som pociťoval.
„Žiarliš?" zasmiala sa pripito spôsobom, akoby ma iba podpichovala a vôbec to nebola pravda. Pritiahla sa bližšie ku mne. Och, kurva. Vonia ako jahody.
„Vanessa," precedil som pomedzi zuby, snažiac sa vyzerať a aj znieť podráždene, akoby som bol pohoršený z jej zvádzajúceho správania. Vec sa mala tak, že som bol skôr pohoršený zo seba.
„Chápem, pán Chladný potrebuje priestor," zasmiala sa, odpila si znova z tekutiny a tentoraz ju zaistila uzáverom. Ostala však naklonená pri mne.
„Mohla by si si, prosím, dať pásy?" snažil som sa o normálny hlas, no vyšla zo mňa iba roztrasená zachrapčaná prosba. Cítil som sa slabý, porazený jej krásou, hlasom, jahodovou vôňou a bezprostrednou blízkosťou .
Vanessa si vzdychla, no nepohla sa, stále bola ku mne nahnutá a po chvíli si premiestnila koleno a zaprela sa ním medzi mojimi nohami, aby sa dostala bližšie. Rukami som zovrel volant a preradil rýchlosť.
Nevedel som či zastaviť a zhodiť ju zo seba, alebo zastaviť, zhodiť a podporiť. Alebo pridať a čo najrýchlejšie ju dostať do Pevnosti. A ďalšie rázcestie: moja alebo hosťovská izba. V tomto stave som ju nikdy nevidel, no bol som si istý, že by sa na(ne)šťastie o niečo pokúsila.
Pridal som a snažil sa ju ignorovať. „Čo mám urobiť, aby si sa mi otvoril?" opýtala sa. A čo mám urobiť, aby si mi aj ty niečo otvorila? prehovoril som v duchu, no nevyslovil to.
„Čo mám urobiť, aby si sa posadila?" namiesto toho som sa opýtal.
„Stačí poprosiť," uškrnula sa a odhalila biele zuby. Dych jej bol cítiť po alkohole.
Bolo to pod moju úroveň, nikdy som neprosil. Mal som svoju hrdosť a svoje hranice. No Vanessa nezapadala ani do jednej tabuľky, ktoré som mal. Nie, bola iná a na ňu som si musel vytvoriť nový druh správania. No zatiaľ sa tak nestalo a bol som v riadnom kely. Na okamih som vzal pozornosť z cesty, modlil som sa, aby sme nenabúrali, a premiestnil ho na ňu. Zbadal som jej nevinné svetlé oči a niečo sa vo mne vzbúrilo. Telo sa mi vystrelo, spozornel som, strnul som a sledoval ju. Oči mala síce svetlé, no zastrené miernou hmlou opitosti, presne ako mala zastrené aj úsudky a činy. Všetko to kazilo atmosféru. No ja byť mnou, chcel som to využiť. Už tak dlho som chcel a túžil byť tým bezstarostným človekom, kým som býval. No nešlo to.
„Prosím," zastreto som takmer zakňučal s očami upretými stále na ňu a nie na cestu. V hlave mi svietila kontrolka, nech sa pozerám na cestu, pretože veziem domov ju. Nemohol som z nej však odtrhnúť oči.
Usmiala sa - tak ledabolo a spokojne - ako som nikdy nikoho nevidel usmievať sa. Povzdychol som si pomaly a ona svoje ruky omotala okolo môjho krku. Aj som zabudol, o čo som ju prosil, mal som pocit, že som ju žiadal presne o toto. Pri tom kontakte sa mi zachvelo telo a nútil som sa nechať oči otvorené, lebo to by už bolo naozaj po nás. Rýchlo som očami švihol na cestu, či nejde oproti nám nejaká komplikácia, no svietila zelená a všetko bolo v poriadku. Pokračoval som rovno snažiac sa upokojiť, kým sa nepritisla bližšie tým, že si pomohla rukami prepletenými za mojím krkom. Hlava sa mi pri tom miernom tlaku posunula dopredu a vzápätí som sebou trhol dozadu, keď si druhú nohu usalašila vedľa môjho ľavého boku. S úsmevom si ľavú nohu premiestnila spomedzi mojich nôh k môjmu pravému boku a kolenami mi stisla boky, sykol som.
„Už sedím, pane," uchechtla sa na vlastnom vtipe, akoby nás práve nevystavila nebezpečenstvu havárie a mnou preletela túžba, že jej vynadám, že nás týmto kľudne mohla zabiť, no držal som ústa pevne zovreté, oči pevne upreté na cestu a ruky silno obopínajúce čierny volant. Sedačka vodiča bola zrazu nie priestranná a pohodlná, ale úzka, malá a horúca ako láva. Nebola to však sedačka, čo horela, ale bol som to ja a jej telo. Ako na povel sa pritiahla bližšie a zadkom spočívala vyššie ako v polovici mojich stehien. Takmer sme sa obtierali rozkrokmi. „Je to lepšie?" opýtala sa.
Nie! Nie! Nie! Nie! Nie, panebože! Bohajeho, kurva, nie! kričal som mlčky sám pre seba v panike a zlosti. Zdalo sa mi, že panika sa mi zračila aj na tvári, nedarilo sa mi tváriť všemocne nad vecou. Bola neuveriteľná, neodolateľná, divoká, nepredvídateľná a kurevsky naivná!
„Áno," zachrapčal som napriek všetkému a teraz sa už musel naozaj tváriť prekvapene. „Nie, nechcel som tým povedať..." snažil som sa to urovnať a zastavil na červenej na semafore.
„Pšššt!" priložila mi prst na pery. „Ticho. Ja si to užívam," usmiala sa a vyrazila mi dych. Len horko-ťažko som dokázal udržať pohľad na ceste. Robí si zo mňa srandu? Kurva, ja sa tu topím vo vlastnom pote, pretože som beznádejný a ona mi chce zatĺcť posledný klinec do rakvy?
„Nie-" snažil som sa, no nemal šancu dokončiť. Pritisla sa tesne k môjmu telu a ja som ju už vážne cítil všade. Vzdychol som proti svojej vôli a ona sa hystericky zasmiala do mojej hrude. Naštvalo by ma to, keby to nebola ona a nebola by opitá a nebola by tesne pritlačená ku mne. Hlavu vložila do ohybu môjho krku, ktorý jej dokonale sadol, akoby bol vyrobený iba pre ňu, a nasala moju vôňu. Znova som vzdychol a dupol na plyn, nech sme čo najrýchlejšie v Pevnosti. Vonku som už začal rozpoznávať domy v okolí Harryho domu. Snažil sa bývať blízko centra, ale nie príliš. Teda, tak si to zariadil jeho nevlastný otec. Prakticky to bolo skvelé prostredie, pretože nikto by ho iba tak nepodozrieval, že žije na odľahlom mieste, no aj tak bol najbližší dom v oblasti šesťdesiatich metrov.
„Čo to robíš?" spýtal som sa.
„To, na čo som už dlho myslela." Pobozkala ma jemne zboku na krk a ja som prekvapený zastonal. Jednu ruku premiestnila a tlačila ma do hrude, aby som bol tesne prilepený k sedačke. To nebolo potreba, pretože som bol prilepený k sedačke. Mal som pocit, akoby som bol iba v jej moci a vzrušovalo ma to, tak kurevsky moc ma dokázala vzrušiť.
Jazykom mi prešla po krku a ja som prostred cesty dupol na brzdy. Oboma nás to myklo dopredu, no kebyže som ja neni pripútaný a ona sa ma nedrží a ja som v poslednej chvíli nezovrel jej bok, sme rozpľasnutý na airbagu. Vyhodil som kontrolku na teréňaku a autá za mnou trúbili ako o život. Ich klaksóny sa ozývali priamoúmerne so škrípaním bŕzd, no čoskoro sa z toho spamätali a s nadávkami okolo mňa prefrčali a pokračovali ďalej v ich ceste domov, na párty, schôdzku, za milenkami, workoholici na nočnú šichtu vo fabrikách, či kde to mierili.
Odtlačil som ju na jej sedačku, nohy mala ešte stále na mne, teraz však bola opretá o okno na svojej strane a ja som si čelo oprel o kožený volant, ktorý som zvieral prstami. Na čele som cítil teplo, sálajúce z vyhrievaného príslušenstva auta a kolená sa mi triasli, akoby som zabehal niekoľko desiatok kilometrov a práve bol maximálne vyčerpaný. Svaly som cítil vlažne, akoby moje stehná ani neboli moje, ale niekoho iného, pretože som nemal silu nimi pohnúť. „Chceš nás zabiť?" so zvýšeným naštvaným hlasom som sa jej spýtal, no nepozrel sa na ňu. Počul som však, ako sebou na sedačke trhla.
„To ty si zabrzdil."
„Chvalabohu, inak by bolo po nás," čertil som sa. Rýchlo som sa vystrel, oprel o sedačku so zatvorenými očami a zaklonenou hlavou. „Choď si normálne sadnúť a prip-"
Jej ústa sa pritisli na tie moje skôr, ako som stihol dokončiť vetu, skôr ako som stihol otvoriť oči, počuť že sa pohla, či zareagovať a zabrániť jej v tom. Mohol som len cítiť, ako jej pery perfektne sadli k mojim, čo som si nikdy u nikoho nevšimol. Jemne sa o moje pery znova obtrela a pobozkala ma na vrchnú peru. Prekvapene som otvoril oči, no nezazrel jej nádherné hnedé oči, pretože boli pevne zavreté.
Paralyzovane som sa ani nepohol, pretože som nemohol, bol som príliš mimo z toho, čo sa udialo. Rukami sa zaprela a odtiahla sa na svoju stranu. Vytreštene som hľadel na okno predo mnou po dobu niekoľkých rokov a keď som sa otočil s otvorenými ústami, že poviem nejakú hlúpu vec, možno ju vyhreším, alebo zakňučím, videl som ju odfukávať na okienku.
Pokrútil som zmätene hlavou, vypol kontrolku a rýchlo rozbehol motor. Ulicami som prebehol tak rýchlo ako som mohol. Boli to tri kilometre, ktoré by mi trvali možno aj päť minút, no cesty boli celkom prázdne a červené som ignoroval, akoby som ich nevidel svietiť. Keď som konečne zastal a otvoril dvere na jej mieste, prebrala sa. Prehodil som si jej ruksak cez plece, prikryl ju jej bundou a vzal ju na ruky.
„Zavez ho do garáže," rozkázal som Museovi, ktorý tam práve stál, prikývol a ja som zmizol za dverami. Rukami mi zovrela tričko a pritiahla sa bližšie.
„Vyžaruje z teba teplo," cítil som, ako sa usmievala. Pristihol som sa, ako dúfam, že si bude zajtra všetko pamätať, absolútne všetko. Lukea ale aj mňa. Hlavne mňa. No takisto som vedel, že by bolo najlepšie, keby všetko pred tým autom vynechala a zabudla. „Kam ideme?" opýtala sa, keď som začal šliapať schody a v polovičke mierne odfúkol. Ruky ma boleli, mal som ich zmrzačené z toľkých vecí, čo som dnes urobil. Bol som prepracovaný a momentálne aj zmätený a nechcel nič iné ako si ľahnúť a spať. To som však neplánoval. Čakala ma ešte tona práce.
„Do izby," zahundral som, aby som ju uspokojil a vyšliapal celé schodisko. Mieril som k druhým dverám napravo a nemotorne ich otvoril. Rozsvietil som svetlo a hnedo-sivú izbu rozjasnilo biele ostré svetlo. Vanessa zaskučala v mojom objatí a pritisla si ruky na tvár. S povzdychom som ju uložil do postele. Zhodil som ruksak z pleca a otvoril ho, zatiaľ čo sa ona schúlila do klbka a snažila sa znova spať. Začal som sa naozaj obávať, že si na ďalší deň nebude nič pamätať.
Snažil som sa nájsť v ruksaku niečo užitočné, niečo ako oblečenie na spanie. Prvé čo som vzal do ruky boli nejaké džíny, ktoré neboli práve najlepšie na spanie. Snažil som sa nevyhádzať oblečenie na zem a preto som tam len šmátral rukou a dúfal, že na konci na niečo narazím. Nejaký jemný kúsok látky sa mi obtrel o ruku a dopredu som vedel, že to nie je to, čo hľadám. Aj tak som to však pomaly vytiahol, aby som na neho mohol vidieť.
Spomedzi pier mi unikol nárek a zahryzol som si do pery. V rukách som zvieral kus čierneho spodného prádla. Tak veľmi som sa snažil, aby som si z toho nič nerobil. Tak naozaj veľmi. Avšak som si pripadal rozbitý na kašu, úplne bezmocný a nevládny.
„Ryan, čo hľadáš?" zahundrala Vanessa a ja som upustil kus látky, akoby som bol dieťa a práve ma niekto nachytal kradnúť bonbóniky. Sladké obľúbené bonbóniky. Takmer som znova zakvílil umučene.
„N-nič," vyhabkal som a odkašľal si. Postavil som sa. „Niečo na prezlečenie, ale nič som ti tam nevidel."
„Nie je niečo v tých zásuvkách?" opýtala sa ma.
„Neviem." Automaticky ma napadlo, že má vlastne Una hneď vedľa izbu a niečo by sa tam určite našlo. Predstavil som si Vanessu v niektorých z tých vecí, čo Harry kúpil Une, ale nikdy ich nenosila, pretože boli na ňu priveľmi extravagantné. Myslela si, že boli pre ňu príliš luxusné. No Vanessa by mohla mať najdrahší klenot na krku a stále by to bolo primálo. Predstavil som si ju a seba v kabínke, kde by si skúšala spodné prádlo, ktoré by som jej kúpil. Aaach, kurvaaaaa..!
Prefackal som sa a otvoril ústa, že poviem, že idem po Unine oblečenie, no Vanessa ma predbehla. „Alebo mi daj to, čo máš na sebe ty," uškrnula sa a zasmiala sa svojmu vtipu. Skrútila sa v posteli a smiechom si popadala brucho. Ja som tam stál ako v kŕči. Prešla ma chuť povedať jej o Uninom oblečení. Vedel som, že to myslela ako vtip, podpichovala ma, to prakticky robila celú noc. Chcela ma len vykoľajiť a zasmiať sa na tom. Tento raz som bol naozaj vo vlastných myšlienkach, kde som ju pomaly vyzliekol až už nemala nič a obliekol jej moje triko. Mala by okolo seba iba moju vôňu a miestnosť by sa zmenila v moju spálňu s mojimi perinami a mojimi pravidlami.
„Si taký seriózny, na čo myslíš?" ešte stále sa smiala a ja som si zahryzol do jazyka, ako to dokážem len ja. Predstierať emócie.
„Na nič."
„Tak čo bude s tým tričkom?" opýtala sa ma, tentoraz už nie s vtipom a ja som prehltol.
„Vyzleč sa, ja ti pôjdem pre niečo z Uninej skrine."
„Mám sa vyzliecť?" nahodila Vanessa prehnane sexy tón, ktorý bol však stále sexy.
„Ha-ha-ha," trhane som odvetil akoby nad vecou a vyšiel z jej izby do Uninej. V duchu som stále zachádzal do väčších a väčších podrobností v tom, ako by bola iba v mojom tričku a u mňa v izbe. Z Uninej skrine som vytiahol prvé tričko, ktoré som uvidel a so zadumaným výrazom sa vydal na cestu späť. Správal som sa ako robot, chodil som mechanicky a aj tak som vykonával prácu, len aby som sa v myšlienkach mohol oddávať príjemnejším činnostiam. Ako asi vyzerá nahá? spýtal som sa zadumane a otvoril dvere. Neberte to v zlom, som muž.
Na otázku sa mi naskytla takmer dokonalá odpoveď. Na posteli ležala iba v spodnom prádle na chrbte na perine Vanessa a jednou pokrčenou nohou vystretou kolenom dohora. Ako ma počula, zdvihla sa na laktiach a bolo jej vidieť dokonalé bruško, ako sa jej mierne skrčilo.
Musel som sa tváriť profesionálne. Prišiel som k nej a podal jej veci. Ani som sa na ňu poriadne nepozeral, aj keď som mal opreté oči na ňu. V mysli som bol inde a snažil sa vidieť čokoľvek, cez lietajúce motýliky až po A- Nie, tak to nie! Vrátil som sa späť do reality, kde už bola Vanessa oblečená.
„Dobrú," zamrmlal som a otočil sa, no zachytila ma jej ruka. Striasol som ju, pretože som už mal po krk dnešných udalostí. Aj tak som sa ale otrávene otočil.
„Nedáš mi pusu?" opýtala sa nevinne. „Na dobrú noc," dodala a hnedými očami mi pripomínala všetku nevinnosť na Zemi.
„Samozrejme," automaticky som jej povedal, akoby to bola tá najprirodzenejšie vec. Bola ako klenot, veľkolepá. Sklonil som sa k nej a zadíval sa jej na pery. Boli červené, mierne napuchnuté a vábivé. Ja som však pristál so zatvorenými očami na jej čele, predstavujúc si, ako moje pery dopadajú znova na jej pery. Tá spomienka - vášnivá, čerstvá a rozpálená. Prial som si, aby si to nepamätala, pretože potom by to bolo ako predtým. Nevšímala by si ma a mala by ma iba za zabijaka starého ako sám svet. „Dobrú noc, Vans," poprial som jej.
„Hovor mi Vanessa," zašepkala nečujne. Namietala proti prezývke, ktorou ju každý volal? nechápal som. „Z tvojich úst to znie lepšie," dodala a usmiala sa. „Dobrú noc, Ryan."
Usmial som sa, úprimne a na sekundu to nechal videné aj pre ňu, kým som sa neotočil a videla namiesto úsmevu iba chrbát. Zhasol som a zavrel dvere. Vybral som sa dole, do podzemia, aby som pozmenil plán a namiesto toho, aby som pracoval, som sa vyzliekol, obliekol si voľné tepláky a hodil sa na rozľahlú posteľ s myšlienkami na ňu. A ešte stále s neprerušeným úsmevom, ktorý som mal iba kvôli nej.
Už dávno som sa tak neusmieval - úprimne a z radosti. Kvôli žene. A kvôli niečomu, čo nikdy nemohlo znova nastať.
Aj tak som s ním však zaspal a ráno som ako prvé cítil šteklenie úsmevu tej spomienky.
AN/ ASDGHJKLô!!! Ja milujem Ryana a Vanessu najviac na svete.... Trošku steamy kapitola, ale verte mi, že skutočne steamy kapitoly ešte len prídu. Zlou správou je, že sa ich v prvej knihe nedočkáme *spoiler*.... No nevadí. Ako som už napísala v príspevku, ďakujem Vám za NESKUTOČNÝCH 7000 zhliadnutí a 400 hviezdičiek.... Znamená to veľa :3
Ešte iba poviem, že sa Dokonalí chýlia ku koncu. Ešte 5 posledných kapitol a Epilóg. Fuuuuuh. Srdce mi bije ako koňovi na dostihoch.
Ste skvelí,
Terra x