Leto ubehlo ako voda. Celé leto sme s Keilom iba plávali v bazéne a spoznávali sa ako súrodenci. Mama bola na dovolenkách a otec celé dni, niekedy aj noci v práci. Občas si večer k nám sadol a pozeral s nami komédie alebo horory. Častejšie to boli horory. Zistila som, že Keil ich má rovnako rád ja. A zhodli sme sa na tom, že nikdy by sme nechceli zažiť to čo v paranormal activity. Stretnúť sa s duchmi, to by bolo aj nad moje sily. Zistila som, že Keil športuje a ráno chodí behávať, tak som sa k nemu pridala a beháme spolu s mp3-kami na ušiach. Nič nehovoríme. Iba sa každý utápame vo svojich myšlienkach. Myslím, že Keila trápi, že dal Bendžovi facku a všetkých vyhnal z domu. Odvtedy sa u nás ani jeden z nich neukázal a Keil ani nikde nechodí, iba behať do miestneho parku a späť. Všetko mal doma. Nakupovať nemusel. Ja som si však obľúbila Edda, je to milý nemecký pán, ktorý má rád túto rodinu a pracuje tu už šesť rokov. Zrejme mu Wojtekovci dobre platia. Po dnešnom horore som sa uchýlila v mojej izbe a sadla som si na balkón do pohodlného kresla, ktoré som si objednala cez internet. Vzala som do ruky môj nôž, kus dreva a začala si len tak vyškrabkávať. Zvyknem to robiť, keď sa nudím alebo priveľmi rozmýšľam. Ukludnuje ma to, hlavne vtedy keď mám veľkú chuť zabíjať aj tých najmenších parazitov na záchode.
„Emma," ozval sa pri balkónových dverách Keilov hlas, zostala som zaskočená a nevedela som kam mám schovať ten nôž. Do prdele budem si musieť začať zamkýnať dvere.
„To je v poriadku," chytil mi ruku a prezrel si nôž, prezeral si jeho krivky a lebku čo som doňho vyrezala. „Chválihodné," pochválil mi ho. „Môžem si prisadnúť?" ukázala som rukou nech sa páči.
„Ja som ti vlastne len prišiel povedať, že som rád, že si moja sestra. Konečne som sa mal s kým porozprávať a nebol som celé leto sám v tomto baráku, fakt ďakujem za úžasne strávené leto, aj keď sme boli iba v týchto priestoroch, sľubujem, že ťa zoberiem niekam von. Čo tak na nejaký tvoj obľúbený death metalový koncert?" rozžiarili sa mi oči. To myslí vážne? Zomieram túžbou ísť na poriadny koncert. Skoro som sa naňho vrhla, ale ovládla som sa a poďakovala sa mu.
Ešte chvíľu zostal pri mne sedieť a pozorovať nočnú oblohu. Bolo tu celkom príjemne, pofukoval slabý vánok a dalo sa tu aj dýchať. Zajtra nás čaká prvý deň v škole. Teda mňa prvý aj na strednej škole. Vôbec sa mi tam nechce ísť. Mám strach z nových spolužiakov.
„Emma, kebyže máš nejaký problém doma či v škole, kľudne môžeš prísť za mnou a niečo vymyslíme, dobre?" milo sa na mňa usmial ako starší brat.Takéhoto som ho ešte nepoznala. Od začiatku mi len robil napriek a teraz sa chce o mňa starať.
„To je v poriadku ja sa viem o seba postarať. Zvládnem to, zvládla som už aj horšie veci," veruže, ale to ty nemáš odkiaľ vedieť, pomyslela som si. Ešte raz sa na mňa pozrel a odišiel. Vydýchla som si a pokračovala som v začatej práci.
Ráno ma prebudil budík o pol siedmej. Zbehla som do sprchy a obliekla si čiernu látkovú sukňu po zadok a krátke tričko na ramienka, na oči som si naniesla čiernu ceruzku a špirálu, na hlavu nasadila nový čierny klobúk, vzala som zo zeme batoh a opustila izbu. V kuchyni som stretla Edda s Keilom. Eddo nám mal robiť šoféra a vziať nás do školy. Povedala som však, že to nie je treba, že som zvyknutá chodiť autobusom, tak sme sa s Keilom naraňajkovali v kuchyni a potom sme sa vybrali na zastávku, ktorá bola od nás asi päť minút chôdze. Na zastávku sme dorazili v predstihu, tak sme si ešte sedem minút museli počkať na spoj. Do uší som si vopchala slúchadlá, nastúpila do autobusu, kde som si kúpila lístok a sadla si doprostred k oknu za vodičom. Rada sedím pri dverách, aby som mohla v ľahkosti vystúpiť. Keil si sadol vedľa mňa. Zo zadu som počula hlasy, ktoré volali Keila, že prečo si nejde sadnúť k nim. Otočila som sa a v pätici sedeli štyri dievčatá. Pozrela som sa na Keila a nadvihla obočie.
„Mám ťa na starosť, nemôžem teraz sedieť s nimi," vysvetlil mi.
„Ja som ti povedala, že nemusíš. Úplne v pohode to prežijem v autobuse," strčila som doňho nech sa postaví a odíde preč. Nedal sa však vyhodiť a zostal sedieť na mieste. V tom k nemu pristúpili dve dievčatá zo štyroch. Obe boli dlhovlasé blondíny, ak mám povedať pravdu všeobecnosti všetky štyri boli blondíny ako aj Kaja, ale tú som medzi nimi nevidela.
„Keil, kto to je?" zvedavo sa ho pýtali, keď si všimli, že so mnou vedie konverzáciu. Aspoňže nezačali vystrájať ako Kaja.
„Prepáčte baby, ale to je moja.. ehm.. kamarátka zo základky, dnes ide prvýkrát na strednú do našej školy."
„Ale zajtra už budeš sedieť s nami však?" Keil im prikývol a potom ho už nechali.
„Takže kamarátka?"nadhodila som.
„Myslím, že je to trochu blbé, keď mám odrazu každému hovoriť, že si moja sestra a ešte k tomu v spoločnom veku, je to trochu čudné nemyslíš si?"Myslela som si to, je to naozaj pritiahnuté za vlasy a ešte stále som im nepoložila moju zvedavú otázku.
„Prečo si ma vlastne tvoji rodičia adoptovali? Nechceli mladšie dieťa?"
Keil ma potiahol za ruku: „Vystupujeme!"
Po vystúpený k nám nabehli štyri blondíny a začali od Keila vyzvedať ako trávil letné prázdniny. Potom sa on ich opýtal a už nezavreli svoje ústa. Pri škole už padla rada na mňa, ale v tom nás vyrušila žiarlivá Kaja.
„Tak teraz už päť na jedného, však si len počkaj, ty ešte budeš za mnou doliezať,"otočila sa okolo vlastnej osi a so závojom svojich vlasov nám uvoľnila cestu. Pozrela som sa na Keila, že ako to berie. Nevyčítala som mu však nič z tváre, tváril sa prirodzene. Blondínky ju len vysmiali, ja som sa tiež musela usmiať, je pomätená. Potom sme sa konečne predstavili. Jedna je Veronika, druhá Dominika, tretia Helena a štvrtá Tereza. Povedali mi, že som v pohode, tak to som ešte od nikoho nepočula. Možno budem mať kamarátky a nebudem mať chuť zabíjať, ale to sa uvidí časom.
Keil ma odprevadil do triedy, kde som si sadla do zadnej lavice k dverám. Pomaly sa začali usádzať nový študenti do lavíc. Niektorý už medzi sebou komunikovali.Zrejme sa poznali zo základky. Našťastie si nikto ku mne nesadol. V triede zostali ešte tri miesta voľné. Každé pri dievčati. Do triedy sa dovalil aj náš nový triedny profesor. Za ním vbehli do triedy ešte traja chalani. Profesor im prikázal už aj sa posadiť. Keď si všimol, že stoja na mieste, tak jedno dievča poslal sadnúť k ďalšiemu a dvaja chalani si sadli do prázdnej lavice a posledný si musel sadnúť ku mne. Vzdychla som.
„Mal som v pláne sedieť s tebou," ozval sa pri mne, pričom sa ku mne naklonil a pozrel do mojich modrých očí. Jeho oči boli taktiež modré. Na hlave mal červené číro, nos trochu do kriva, červeno-čiernu košeľu, čierne rifle a na nohách kanady. Hodil na zem svoj ruksak s motívom kapely Offspring. S rachotom sa usadil na stoličke, zaštrngali mu reťaze, čo mal pripnuté po bokoch riflí. Musela som mu tak tiež uznať štýl, ale nahlas som mu to nebola schopná povedať. Všimol si ma ako si ho premeriavam.
„Pekné oči," nadvihol mi rukou hlavou, chytila som jeho zápästie a zložila na lavicu.
„Nevyrušujem Vás?" vyrušil nás profesor. Pokrútila som hlavou, že nie. Neznámy chlapec vedľa mňa sa len šibalsky usmial. „Tak sa predstavíme," a začal každého do radu vyzývať, aby sa predstavil. „Jakub," povedal chlapec vedľa mňa, potom som ja predstavila a ostatných som už nevnímala. Nahla som sa k nemu: „Chcem sedieť sama!"
„A kde asi tak by som si mal sadnúť ja? Ja sa odtiaľto ani nepohnem!" odpovedal mi drzo. Zahundrala som a pozrela sa na tabuľu, kde bolo napísané profesorovo meno. Bola som rada, keď prešla spoznávacia hodina. Radšej som však bola, keď Keil prišiel za mnou cez prestávku a spýtal sa či je všetko v poriadku. Jakub vedľa mňa sa na neho škaredo pozeral, akoby mu zjedol večeru. Akonáhle Keil odišiel, tak Jakub vyzvedal, či je to môj priateľ. Pokrútila som hlavou, ale viac som mu nič nepovedala. Po konci šiestej hodiny som odišlana zastávku autobusu. Vedľa mňa sa postavil Jakub a začal šmátrať pod mojou sukňou. Pozrela som sa mu do očí, chytila ho za zápästie a vytočila mu ruku. „Ešte raz sa ma dotkneš! Tak prídeš o túto ruku a potom aj o druhú! Chápeš?!" ešte viac som mu ju vytočila, aby cítil tú bolesť. Nastrašiť sa však nedal, pretože druhou rukou mi zmačkol zadok a ja som musela povoliť. Čo on vyučil a vykrútil mi obe ruky. Pritlačil ma k múru zastávky: „Teraz budeš ty mňa počúvať! Ešte raz sa ma dotkneš alebo budeš na mne používať svoje praktiky, tak za seba neručím. A mala by si si dávať veľký pozor, pretože ja o tebe viem niečo, čo nikto iný nie a ver mi môžem to použiť vo svoj prospech a teba poslať do chládku," srdce sa mi rozbúchalo, o čom to ten chalan hovorí. Nemôže predsa nikto vedieť čo som spravila. Nikto tam nebol. Nie musí to byť náhoda, alebo si iba vymýšľa, aby mi nahnal strach. Ja sa ho však nebojím.
„To sa ešte uvidí!"
„Tak uvidí?" vtlačil si koleno medzi moje stehná a telom sa pritlačil tesne ku mne. „Voniaš krvou!" šplechol mi do tváre. Cítila som z neho iba pepermintovú príchuť žuvačky. Potom som ho už iba videla ležať na zemi. Vtom prišiel autobus a rýchlo som nastúpila.
„Díky," šepla som Keilovi, keď prechádzal okolo mňa.
***
Ahoj, dúfam, že sa vám táto časť páčila. A budete čítať ďalej.
Potešia ma vaše názory.
*Mery*