Vrahyňa

45. Na cintoríne

/Neviem či som to s touto časťou pokazila, ale okúste sami./

Sedela som u seba na posteli a pozerala sa pred seba, kde Keil s Nikolajom drvili nejakú onlinovku na notebookoch. Nudilo ma to. Ani ma nepožiadali či sa k nim nepridám. Aj tak by som sa nepridala, ale mali mi to navrhnúť. Chvalabohu dlho som sa nenudila, lebo mi začal zvoniť mobil.

„Ahoj Ďuri čože mi voláš?"

„Nechcela by si si vyraziť von?

„Teraz?"

„Hej. Čakám ťa v Senci o 19:30 pred starým cintorínom," a zložil. Prečo práve pred cintorínom? Obliekla som sa teda a vypadla z domu. Našťastie nikto ma nevidel odchádzať. Nasadla som na autobus, ktorý som presne stihla a odviezla sa na zastávku, odkiaľ som musela ísť pešo k cintorínu. Ďuri tam už stál a usmieval sa. Až keď som zaostrila v tej tme som si všimla, že nie je sám. Boli tam ešte nejaký traja chalani, ktorých nepoznám. Všetci boli oblečený v čiernom.

„Čo sa deje?" opýtala som sa ho, keď som stála už pred ním.

„Nič," chytil ma za ruku a vošli do cintorína. Chalani samozrejme za nami. Na cintoríne bola úplná tma a zima. Fúkal vietor a šuchotal so suchým lístím. Nevidela som si ani pod nohy. Kráčali sme striedavo cez zarastenú cestičku alebo po starých náhrobných kameňoch, kde tu sme zlomili starý drevený kríž. Suché konáriky zo stromov nám praskali pod nohami, kde tu sa ozvalo húkanie sovy. Niekde v diaľke zahrmelo. Ovanul ma čerstvý vzduch nasiaknutý dažďom. Zhlboka som sa nadýchla, aby sa mi čo najviac z neho usadilo v pľúcach. Konečne sme zastavili pri jednom hrobe. Na náhrobnom kameni už nebolo vidieť, kto je tu pochovaný. Očividne chalanom to bolo aj tak jedno alebo to vedeli. Len nechápem prečo sme sa prišli. Ďuri sa nejako nezdá. Zatiaľ čo jeden z chalanov zhodil z chrbta batoha začal z neho niečo vyberať, tak som sa posadila na vedľajší hrob a sledovala ich tmavé pohyby. Neviem čo robili a bolo mi to jedno. Ďuri si prisadol ku mne. Pozrela som sa naňho a on na mňa.

„Čo tu robíme? Načo sme sem prišli?"

„Uvidíš."

„Ale prečo práve ja s tebou a s nimi?"

„Nechaj to tak Emma," otočil hlavu smerom k chalanom, ktorý začali zapaľovať sviečky. Snáď nechcú ísť vyvolať tohto mŕtveho? Oni sa zbláznili? Priamo na cintoríne? Teda neverím, že sa im to podarí, ale aj tak. Čo ak? Potriasla som hlavou. Rozmýšľam nad hovadinami. Žiadny duchovia neexistujú, najlepšie bude ak sa s nimi trochu zahrám. Aby mali nejaké žúžo z toho.

Postavila som sa teda a prešla sa okolo nich, aby som sa pozrela čo vlastne robia. Vôbec mi nešlo do hlavy o čo im ide. Nezľakla som sa. Na hrobe bol červeným sprejom nastriekaný obrátený pentagram a na každom jeho cípe horela čierna sviečka. Nečudovala som sa tomu niečo predsa o satanovi viem a niečo mi o ňom hovoril aj Keil. Je to vlastne znak satanizmu je obrátený a s hlavou Bafometa. O Bafometovi viem, že to bola okultná bytosť so zvieracou hlavou a ľudským telom, ktorého údajne uctievali templári. Niekedy bol stotožňovaný so staroegyptským baraním bohom Banebdžedetom /mendénskym capom/. Bafomet zobrazuje ženskú osobu s dvomi tvárami s fúzami, na soche sú vyrytí hadi, zlomený kríž, egyptský kľúč života a smrti, kocky, sedemramenný svietnik, slnko, mesiac a arabské nápisy. Videla som to na obrázku v jednej knihe o satanovi, ktorú Keil čítal.

Boli sme tu piati, päť sviečok a päť cípov na hviezde. Len jednému nerozumiem prečo chcú vyvolávať satana a po druhé asi si to dobre nepreštudovali. Mali by vedieť, že na to potrebujú čistú, nepoškvrnenú pannu. Nebodaj si Ďuri myslí, že som panna.

„O čo tu ide chalani?"

V jase sviečok som už videla ich tváre a úškľabky.

„Obetujeme ťa!" prehovoril odrazu jeden z nich.