Vrahyňa

20. Krvavý Halloween

Venujem: SimcaKovacova a VeronDemovicova ;-)

Nevedela som sa dočkať piatku,ale predsa som sa ho dočkala.

Eddo mňa a Keila vzal s autom pred školu, kde na mňa už čakal Jakub a Keila nejaká jeho spolužiačka. Keil sa vytratil, tak rýchlo, že som si to ani neuvedomila. Na sebe mal kostým zombie-ka. Jakub mi podal kostnatú ruku kostlivca a vošli sme do strašidelnej školy.

Chodba bola celá vyzdobená rôznymi kostlivcami, netopiermi, pavúkmi, duchmi či vyrezanými tekvicami so sviečkami. Kde tu naschvál blikalo stropné svetlo, aby to pridalo na atmosfére. Niekomu sa už toto mohlo zdať strašidelné. Mne nie.

Tmavá chodba nás zaviedla priamo do telocvične, ktorá je rozdelená na dve časti. V prvej je občerstvenie a halloweenska zábava. Druhá časť sa otvorí o polnoci, v ktorej sú pripravené strašidelné scény. Neviem či sa tam vôbec pôjdem pozrieť.

Dnu sa nahrnulo množstvo strašidiel, pirátov, bosoriek, duchov a iných stvorení. Bolo nás tu mnoho. Hudba hrala na strašidelnú a temnú nôtu. Vôkol sa ozývali netypické zvuky príšer. Popíjal sa teplý nealkoholický punč. Na zakusnutie boli chlebíčky, ktoré zbožňujem. Hneď som si jeden uchmatla a jedla ho za závojom. Jakub mi pochválil svadobný kostým a pridali sa k nemu aj iné dievčatá zo školy. Bola som rada, ale nevyšilovala som z toho. V podprsenke som mala strčeného môjho milého spoločníka a v nohavičkách vreckovky. Inak som išla na ľahko. Peniaze nemám. Má sa pre nás vrátiť Eddo. Dúfam, že všetko prebehne v poriadku.

Riaditeľ školy urobil príhovor a vyhlásil súťaž o najkrajšiu masku dievčaťa a chlapca. Následne nás všetkých vyzval do tanca. Chytila som sa Jakuba a vošli sme medzi dav príšer. Vedľa mňa stál ohnivý drak a žabiak. Pozerali po mne, ale nič nepovedali. Jakub sa pritisol ku mne a začali sme sa hýbať aj keď ja tancovanie neznášam a ani to veľmi neovládam.

„Povedz mi Emmka, že to nie je pravá krv," vyzvedal Jakub.

„Nie je to pravá krv,"povedala som mu to čo chcel počuť. Každému hovorím to čo chce počuť. Nerobí mi to problém. Nepozastávam sa nad tým toľko, aby ma to zožieralo. Mňa v podstate nezožiera nič, pokiaľ v tom nehrám rolu ja.

„Ako to vyzerá s Rebekou?" dlho som o nej nič nepočula.

„Je to na dobrej ceste. Denis je v blázinci a Rebeku majú v nedeľu prepustiť, pretože sa dovtedy správala ako bláznivá, ale odrazu je v poriadku. Bude to asi tým, že otec jej nahovoril o Denisovi, len neviem či náhodou nemá niečo za lubom a nebude sa nám chcieť pomstiť. Budeme si musieť dať na ňu pozor."

Prikývla som. Nič iné nám nezostáva a ak bude robiť problémy, tak ju sama vlastnoručne zabijem a nikto mi v tom nezabráni. Jakub si všimol, že premýšľam. Potiahol ma za ruku a viedol na chodbu, kde sa zašívalo pár monštier, ale to nebolo nič netypické. Sme predsa mládež a tá robí vždy zlé rozhodnutia.

„Emma, ale sľúb mi, že sa Rebeky nedotkneš!"

„Žiaľ to ti sľúbiť nemôžem."

„Sľúb mi to!" hodil ma oplechové skrinky, ktoré zabúchali. Nikto si to však nevšimol. Boli sme blízko telocvični, kde hrala hlasná hudba. Z hlavy mi strhol dlhý závoj a odhodil ho za seba. Škaredo som naňho zagánila. Rozstrapatila som si vlasy. Na perách som mala nanesený purpurový rúž, ktorý som si rukou rozmazala.

„Čo robíš sakra?"

„Nestaraj sa!" strčila som doňho, zatackal sa a ja som zmizla za rohom. Namierila som si to na dievčenské záchody, kde vládlo ticho. Zaliezla som do jednej z kabínok a čakala. Dlhé minúty nikto nechodil, no nakoniec som sa dočkala. Vyšla som z kabíny pred umývadlo. Dnu vošlo dievča prezlečené za bosorku. Nepoznala som ju.