Vrahyňa

31. Vo vlaku

Do Bratislavy sme sa dostali v pohode. Horší problém bolo nájsť cestu, na ktorej ten chlapík býva. Nakoniec sa nám to s pomocou Google maps v mobile a opytovania okoloidúcich podarilo. Nemám v láske naše hlavné mesto. Dá sa tu všade hneď zablúdiť a tí ľudia. Ani nehovorím. Som rada, že tu nebývam. Už dobrú hodinu stojíme pred domom a nič sa nedeje. V okolí sú iba veľké, nové baráky. Trochu im závidím, žiť v takom luxuse. Nehovorím, že ja som sa mala niekedy zle, ale toto je už iná trieda. Áno mala som veľký dom s biologickými rodičmi aj s bazénom, ale bol starší. Aj Keil má dosť priestranný dom, nie najväčší, iba taký obyčajný a tiež nie je najnovší.

Ja si už teraz viem predstaviť ako honobne bude vyzerať môj dom snov. Len ak by som sa k nemu chcela dopracovať, tak by som musela Jakuba zahrabať tri metre pod zem. On mi toto splniť nemôže, ich dom je iba starý štvorec na dedine s hrdzavou bránou. A čo keď je sympatický a pekný, kto mi zaručí tie peniaze? Ešte aj keď teraz pracujeme zadarmo. Nerobí mi však problém robiť zadarmo. Robím to predsa pre zábavu a svoje potešenie. Ja sama sa v tom vyžívam a chcem toho stále viac. Nie som náročná? Nie som!

Síce tu nestojí na tejto malej slepej ulici veľa domov, ale áut tu prešlo už dosť. Stojíme obďaleč za veľkou borovicou a rozprávame sa. Ak by nás náhodou nejaký sused zahliadol. Ja len dúfam, že žiadny svedkovia sa nevyskytnú.

Konečne sa začalo niečo diať. No zase pre naše oči nič zaujímavé. Z jeho domu vyšli pravdepodobne jeho žena so spomínanou dcérou. Obe oblečené ako štetky. Na prvý pohľad sa mi zhnusili. Prečo radšej tieto nechcel dať zabiť. Pozrela som sa na Jakubov pohľad. Priam ich hltal očami. Čo na nich do prdele vidí. Mne je z nich zle. Drgla som doňho. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. A ďalej sledoval ako paničky nastupujú do auta a miznú preč. Pohla som sa vpred. Aj keď som si už dávnejšie všimla, že po okolí domu majú kamery. Ak budeme konať rýchlo, tak na nič sa nepríde. Neviem či je doma ten Egreš alebo nie. Za pokus to o návštevu stojí. Prišla som k bránke a stlačila zvonček. Jakub mi už bol v pätách. Dlhú chvíľu sa nič nedialo. Potom niečo zapraskalo a ozval sa hlas.

„Dobrý, môžem vám nejako pomôcť?"

„Potrebujeme hovoriť s pánom Egrešom. Je to naliehavé."

„O čo ide?" pýtal sa hlas v priehradke.

„Je to osobné."

„Ja som pán Egreš, môžete mi to povedať."

Nemyslela som si, že bude až taký opatrný a ťažko sa bude dať k nemu dostať.

„Prepáčte, nemám však žiadny dôkaz, že ste to práve vy."

„Dievča nebuď ťažkopádna, ak by si bola moja dcéra, takú by som ti vrazil, že stena by ti dala druhú," trochu ma to zaskočilo ako sa opovažuje so mnou takto rozprávať? Vôbec netuší s kým má dočinenia. Rýchlo to oľutuje.

„Pustite nás dnu, lebo sa niečo stane vašej rodine," ozval sa za mnou Jakubov hlas.

Niečo v schránke zapraskalo a ozvalo sa pípnutie, čím sa bránka otvorila a my sme mohli vstúpiť na pekne udržiavaný pozemok. Chytila som Jakuba za ruku a dala mu najavo, že ďakujem. Kráčali sme k domovým dverám, ktoré sa otvorili vo chvíli, keď naše ruky chceli zabúchať. Vošli sme do priestrannej haly, kde by sa zmestilo mnoho zbytočností. No tu vôbec nič nebolo. Steny namaľované obyčajnou bielou farbu a v strede miestnosti malý sklený stolík so sedačkou a gaučom. Ak ste sa obzreli po celej miestnosti, nič iné ste nevideli. Všetky dvere boli pozatvárané a tiež biele. Vyzeralo to tu ako na psychiatri. Asi ten Henrich-ko dobre vedel koho dáva odpratávať. Čo je toto za sviňu. Úplne zažnem, že jeho dcéra s matkou v poriadku odišli z domu.