Vrahyňa

9. Vražda

  Celý týždeň som do skrinky nedostala žiadny papierik. Prekvapil ma až pondelok, keď som otvorila skrinku a našla ho v nej. Chytila som ho medzi prsty a prečítala si jeho skazený text:

Nebojím sa Keila. A my dvaja sa ešte stále milujeme, on nemá záujem o takú opachu ako si ty a už vôbec nie o tú druhú holohlavú riť.

Jakub sa načiahol cezo mňa a vytrhol mi lístoček z ruky, ani som si nevšimla, že niekto za mnou stojí.

„Nečítaj to," chcela som si ho vziať, ale bolo už neskoro.

Jakub sa rozbehol k dverám Keilovej triedy. Nasledovala som ho.

„Kde máš svoju ex? Pozri sa čo napísala o mojej priateľke a sestre!" strčil mu pod nos papier.

„Je to aj moja priateľka a sestra! Si myslíš, že je mi to jedno?" Keilovi spolužiaci sa prestali rozprávať a pozerali na nás ako na nejaké exempláre. Pravdepodobne im nešlo do hlavy čo tí dva povedali.

„Kde je?" pýtal sa vážne Jakub.

„Teraz by mali mať telocvik, vybavím si to s ňou neskôr."

Schmatla som Jakuba za rukáv košele a odtiahla ho na chodbu, kde nebolo žiadneho študenta. Zavesila som sa mu okolo krku a bozkávala mu ho. Jakub ma oprel o stenu, koleno si strčil medzi moje stehná. Pravou rukou mi hladil líce, ľavou sa dotkol mojich bokov. Potom mu ruka smerovala pod moje tričko až k ramenám, s ľavou rukou mi zašiel do vlasov, pritlačil mi hlavu k svojej. Svoje telo tiež pritisol bližšie a vychutnával si tú slasť spolu so mnou. Jazykom som mu prešla po lalôčiku. Zachechtal sa.

Odtisla som ho od seba: „Čo spravíme? Ideme do hry?"

„Som za. Ako ju však niekam dostaneme?"

„Mala by som jeden nápad."

Nadvihol jedno obočie a čakal kým mu ho prezradím.

„Zahráš sa na jej nápadníka."

„To nemyslíš vážne!" prikývla som, že veruže to myslím najvážnejšie ako len viem myslieť.

S Jakubom sme sa dohodli, že sa večer stretneme pred Kajiným domom. Zatiaľ čo on ju bude lákať von, ja ich budem sledovať spoza kríka. A potom ju už len zavedie do lesa. Neďaleko jedného býva, tak to bude hračka.

Obliekla som sa do čierneho ako vždy, prichystala si svoj nôž, pevné lano a pásku, nikdy nevieme čo sa nám zíde. Hlavne, keď to plánujeme musíme sa pripraviť zodpovednejšie. Vždy nás môže niečo prekvapiť.

Nasadla som do nočného autobusu a odviezla sa o dve dediny ďalej. Keď som vystúpila ani som nemusela dlho kráčať, pretože bývala blízko zastávky. Došla som k jej domu. Jakub tu ešte nebol. Ako vidím je to iba starší rodinný dom a ona sa vyvyšuje nad ostatnými. Hanba jej. Konečne dorazil Jakub. Ani sme sa na privítanie nepobozkali, vyhnala som ho k domu a ja som si spravila miesto medzi dvoma kríkmi, na ktorých rástli šípky. Jakub zazvonil. Po asi pol minúte otvoril dvere vyšší pán, zrejme jej otec. Kubo sa spýtal či je Kaja doma. Pán ho pozýval dnu, Kubo to odmietal, nakoniec však išiel. Do šľaka. Zahrešila som. Teraz sa tu môžem nudiť, dúfam že ma nešpehuje nejaká stará suseda. Rozhliadla som na oproti stojace domy. Za oknami sa svietilo.Vydýchla som si. Vtedy sa otvorili dvere a Jakub vyšiel von s Kajou.

„Ďakujem, že si ma dostal von. Otec mi nedovolí chodiť po nociach von," počula som rozprávať Kaju. „Ako sa vlastne voláš? A prečo si prišiel za mnou? Ešte som ťa nevidela."

Teraz som bola rada, že nemám na facebooku spoločnú fotku s Jakubom, inak by nám to nevyšlo.

„Som Tomáš, ak ti to môžem povedať na rovinu, tak páčiš sa mi. Ideme sa prejsť k lesu?" zaklamal jej Jakub, ani som si nemyslela, že je taký beťár. No tak dobre myslela. Je to blázon.