Vrahyňa

24. Obete

Ráno sme išli spolu do školy. Dokonca si ku mne sadol v autobuse a spolu sme počúvali hudbu z jeho iphonu. Pustil pesničky, niečo od XIII. Století, tých mám rada. Nikolaj znovu išiel mojím autobusom, ale neprihovoril sa nám. Až keď sme vystúpili sa votrel medzi nás.

„A kto je zas toto, druhý frajer? Kedy budem na rade ja?" hysterčil. Keil sa nechápavo na nás pozrel. A potom len poznamenal, že si myslel, že je to môj nový frajer.

„Takže odrbávaš aj tohto tu?" ukázal prstom na Keila.

„Nie sklapni Nikolaj, toto je môj brat Keil. Keil a toto je môj bratranec Nikolaj." Nikolaj naňho škaredo zazrel. Ruky si spolu nepodali. Ani jeden z nich nebol ochotný. Obaja majú tvrdohlavé povahy. „A Jakub je jediný môj priateľ a aj ním zostane."

„Čo sa deje Em?" ozval sa za mnou Jakubov hlas. Otočila som sa a pribehla mu naproti. Vzal ma do náručia a vtisol mi bozk na vlasy. Keil s Nikolajom sa na nás pozerali, akoby nás nikdy nevideli. Neviem čo sa im preháňalo hlavou a radšej to ani nechcem vedieť. Nemajú prečo na mňa žiarliť. S oboma som predsa rodina. Takže jediný kto tu pripadá, že s ním môžem tvoriť pár je Jakub a tak to aj je.

Prešli sme s Jakubom okolo nich a nechali ich osamote. Neobzerala som sa za nimi nemám prečo. Nezaujíma ma ani jeden z nich. Ešteže ani jeden z nich nechodí so mnou do triedy.

Hneď ako sme s Jakubom vstúpili do triedy, pribehol k nám Gabriel a podal nám pozvánku, na ktorej nás pozýva na jeho narodeninovú oslavu uňho doma, ktorá sa bude konať v piatok, teda zajtra. Začiatok je o osemnástej hodine. Už sa nevedel dočkať a vytešoval sa. Mama mu znovu išla na služobnú cestu, takže bude doma sám. Jeho sestra Izabelka pôjde k babke.

Nikdy som nechápala a nepochopím to načo máme chodiť do školy, keď sa tu aj tak nudíme. Je to únavné a deprimujúce. Ako nevravím, že mňa by to nejako z vnútra zožieralo, ale predsa.

Sadli sme si do našej lavice a Jakub sa ku mne nahol: „Nepozerala si včera správy?"

„Ja a správy? To kde si počul?"

„Fajn, len tak náhodou. Hovorili o všetkých vraždách čo sa stali za posledné dva mesiace v našom okolí. Dokopy ich bolo deväť. Zdá sa mi to nejako moc."

„Desať."

„Čo ako desať?"

„Potom ti to poviem, keď budeme sami," usmiala som sa naňho a pohľadila ho po líci. Odtlačil moju ruku od seba.

„Stále neviem pochopiť, kto a prečo zabil Erika a Simonu. Boli to naši spolužiaci. Myslíš si, že niekto z našej triedy po nás ide?" Tak veľmi som sa chcela zasmiať, ale ovládla som sa a zovrela pery. Ani len nevie, aké tie dve vraždy boli dokonalé. Povraždila by som aj celú triedu, ale to nemôžem. Bolo by to veľmi nápadné a už nás zostalo iba osemnásť. „A vieš čo je najzvláštejšie včera našli mŕtvolu Danovho brata vo Veľkom Biely na jazere. Povedz mi, že si to nebola ty!"

„Bola som to ja!" povedala som mu. Prečo by som mu mala aj s touto vraždou klamať. Ten chalan nám nebol ničím. A som radšej, keď o tom Jakub vie hneď. Nechcem mu vo všetkom klamať. Už ani sama neviem čo všetko vie a čo nie. Mám z toho celého popletenú hlavu. Keby sa nebol zamiešal do môjho života. Keby som si ja nebola vybrala túto rodinu. Všetko mohlo byť inak. Mohla som naďalej zostať v decáku alebo byť u inej rodiny niekde ďaleko. Nikto ma nemusel prekuknúť a ja som nemusela trpieť každučký jeden deň.

„A zabila si aj to dievča na tých záchodoch na Halloween?"

Prikývla som.

„Sakra dievča prečo všetko robíš bezo mňa?"