Vrahyňa

5. Odhalenie

Ešte dnes na večer sa má vrátiť po dvoch mesiacoch domov Zuzana, ale iba na dva dni. O ôsmej máme objednaný stôl v jednej z miestnych reštaurácií. Hneď ako som prišla domov, prezliekla som sa do plaviek a skočila do bazéna.Keila som celý čas až do večere nestretla. Možno bol celý čas zavretí v izbe. Nepýtala som sa ho. Vlastne som ešte za celý môj pobyt nevidela jeho izbu. Prečo? Zaujímalo by ma ako vyzerá. Zaklopala som mu teda na dvere, neotváral. Stlačila som teda kľučku, ale boli zamknuté. Taká škoda. Vysušila som sa a prezliekla do čiernych šiat a kým som čakala na Zuzanu, tak som si s Eddom v kuchyni zahrala karty. Mal skončiť už o šiestej, ale povedal, že aspoň pozdraví Zuzanu. Bola som mu vďačná za jeho prítomnosť. O siedmej sa vrátil domov Tibor a zaliezol do spálne, vrátil sa až po pol hodine, keď už Zuzana otvárala bytové dvere. Všetci traja sme ju privítali doma. A Eddo sa hneď aj rozlúčil a odišiel. Keil tu nebol. Zuzana sa ma pýtala , kde je. Na otázku som jej však nevedela odpovedať. Až teraz som si uvedomila, že vlastne ani nemám jeho telefónne číslo. Zuzana mu teda zavolala, nezdvihol jej to, ale v zápätí sa objavil na poschodí a išiel dole schodmi. Zuzana mu išla na proti a objala ho. Musí ho mať veľmi rada, veď prečo aj nie, keď je to jej syn. Ja som mohla o tom iba snívať. Konečne sme si mohli nasadnúť do auta a vyraziť. Stôl sme mali prestretý pre štyroch. Tibor sedel oproti Zuzane a ja oproti Keilovi. Každý sme si objednali načo sme mali chuť. Zuzana nám rozprávala destinačné zážitky, smutné aj veselé. Bavili sme sa pri tom. Tibor zas prezradil, že práve vydávajú novú hru, ktorá bude mať zaručený úspech a môžu získať ňou pár miliónov eur. Prezradili mi aj, že ak sa dá tak každý mesiac chodia, takto na večeru, aby sa všetci podelili o svoje zážitky, prípadne vyrozprávali čo ich trápi. Keil im povedal, že sa rozišiel s Kajou a pohádal s kamarátmi. Nedodal však, že to bola moja vina. Ja som sa do toho nestarala. Len jednu vec som chcela vedieť a Keil mi na ňu odpoveď ráno nedal.

„Chcela by som sa spýtať, že prečo ste si ma adoptovali? Nechcem však počuť, že mi ťa bolo ľúto," pozrela som sa Zuzane do oči a potom Tiborovi, Keil mal sklonenú hlavu a vidličkou naháňal neposlušný zemiak.

„Budeš sa hnevať, ale jeden z dôvodov bol aj ten. Bolo ich však viac. Nechceli sme mladšie dieťa, nemali by sme naňho toľko času koľko by potrebovalo, ale chceli sme si adoptovať dieťa a dať mu lásku, ktorú v deckom domove nedostane. Hneď ako sme ťa uvideli na fotke, zaľúbila si sa nám aj Keilo ťa odsúhlasil. Prišli sme do detského domova a spýtali sa na teba, tam nám prezradili tvoj príbeh. Neodradil nás, ale ešte viac presvedčil, aby sme si vzali teba. Zostávala už iba nezodpovedaná otázka, či budeš chcieť aj ty. V druhom rade sme to chceli aj kvôli Keilovi, aby netrávil každé leto sám v dome a samozrejme, aby sa naučil zodpovednosti," prezradila mi teta Zuzana.

„Keil je podľa mňa až príliš zodpovedný," povedala som jej, čomu však nechcela veriť. Oznámila som im, že si musím odskočiť na WC-ko. Upravovala som si v zrkadle vlasy, keď som za sebou zbadala stáť Jakuba. Čo tu ten robí? A ešte k tomu na dievčenských záchodoch? Alebo som si pomýlila dvere? To určite nie.

„Čo tu chceš?" obrátila som sa k nemu.

„Ty dobre vieš čo chcem!"

Pokrútila som hlavou: „Mýliš sa naozaj neviem o čo ti ide. A mal by si sa čo najrýchlejšie odtiaľto pratať."

„Áno?" lišiacky sa usmial, krokom stál pri dverách a zamkol ich.

„Nechaj ma!" siahla som do kabelky, kde som mala prichystaný svoj nôž. Chcela som byť nenápadná a to sa mi nevyplatilo, pretože do mňa strčil a ja som zhodila kabelku na zem, z ktorej mi povypadávali všetky veci aj s nožom.

Jakub sa zohol, zodvihol ho a poobracal v rukách.

„Toto je ten nôž, s ktorými si ich dobodala?"

„Odkiaľ to vieš?"

„Nie som sprostý ako dospelý ľudia, viem si domyslieť dve a dve a tak tiež poznám dnešnú mládež."

„Prečo si im to nepovedal?"

„Uverili by mi? Nemajú žiadny dôkaz. Všetky stopy si dôkladne zahľadela"

Uškrnula som sa. To bol môj zámer.

„Môj otec mal na starosť tvoj prípad možno si ho aj pamätáš, on ťa prevážal na psychiatriu."

„Akože toľko vieš o mne a mojom prípade?"

„Bol som zvedavý, zvikne si domov brať spisy a ja mu v nich snorím."

„A čo máš so mnou v pláne?"

„Aké to bolo? Stála tá slasť za to?"

Sklonila som hlavu nabok a uškrnula sa: „To si píš. A ak nechceš, aby sa to isté stalo s tebou, tak vypadni!"

„Hm," pristúpil o krok bližšie ku mne. S hrotom noža si pichal do ukazováku a točil ním. Zvrtol sa a odrazu som jeho čepeľ zacítila pri mojom krku. Začala som zhlboka dýchať. Nebola by to pekná smrť, zomrieť podtým istým nožom ako moji rodičia.

„Čo tak obrátiť kartu a ja spravím to isté tebe čo ty im," oblizol si pery a zacítila som z neho tú známu pepermintovú vôňu.

„Ty to nechápeš a ani nemôžeš pochopiť! Ja som to musela spraviť!" začali mi po tvári stekať slzy.

V tom niekto zabúchal na dvere.

„Emma si v poriadku?" bol to Keilov hlas. Jakub zložil nôž z môjho krku a hodil ho späť do mojej kabelky. Pritisol sa ku mne a šepol mi nech s ním spolupracujem. Neviem čo to malo znamenať, ale v tom ma začal bozkávať. Nechala som sa ním viesť a opätovala som mu jeho horúce bozky. Bol vrelý a keby nebol Keil, prerazil dvere, tak neviem až kam by to došlo. Keil zostal nemo na nás pozerať. Nadýchla som sa a dola Jakubovu ruku z môjho zadku preč. Ešte raz mi do ucha šepol, nech s ním spolupracujem a zmizol.

„Vy dvaja? Ja som nevedel, prepáč. Aj za to na zastávke," ospravedlňoval sa mi Keil, pretože si myslel, že Jakub je môj priateľ.

„Ehm, no, nič sa nestalo," zohla som sa pre kabelku a hodila do nej všetky veci čo sa válali po podlahe. Nemala som náladu to Keilovi vysvetlovať. Prečo by som vlastne aj mala. Je to moja vec a moje sračky. V prvom rade by som mala zistiť čo má Jakub za lubom a prečo mám s ním spolupracovať.

Prešmykla som sa okolo Keila a vrátila sa k stolu.

***

Ahoj a máme tu konečne pokračovaie. Vôbec sa mi v tomto teple nič nechce robiť. ;-)