°unedited°
Vanessa‘s P.O.V.
Utekala som po dlhej chodbe s bielymi stenami a čo najrýchlejšie šprintovala, aby som dobehla Ryana, za ktorým som sa snažila dohnať svoj lenivý zadok, ktorý bol všetko, len nie atleticky založený. Naše spoločné ťažké kroky sa ozývali po prázdnom bludisku chodieb a dopĺňal ho môj zrýchlený dych.
Začala som pociťovať úzkosť. Pocit, že som teraz v úzkej chodbe pod zemou, bol skľučujúci. Nepomáhal ani fakt, že tu bol Ryan, z ktorého som bola trošku mimo, a bežali sme za Lottie, ktorú som moc nepoznala, aby ju Ryan mohol ošetriť. Na druhej strane aj ľudia, ktorých som si myslela, že poznám, ma zradili, takže sa nemusím báť Lottie.
Una. Nechápala som, ako sa to vôbec mohlo stať. Kedy vôbec prišiel ten čas, keď som zrazu o nej a jej živote nevedela nič? Odkedy mi uniká veľká časť jej života? A prečo?
V hrudi som pocítila zvieranie. Bola to moja vina, že sme sa takto odcudzili? Viem, bola to jej vina, ale čo ak na tejto celej záležitosti nesiem podiel viny?
Som na ňu tak naštvaná, zafučala som v duchu.
„Vanessa, pohni!“ zakričal na mňa Ryan a mnou prešiel elektrický prúd, ktorý ma nabil energiou. Vôbec to nebolo vhodné pre túto chvíľu, ale zo zvuku Ryanovho hlasu mnou prechádzalo teplo a elektrina, ktorá pravdepodobne spôsobila povstane Frankensteina kedysi dávno. Teda, ak to nie je legenda a neexistoval. Ale ak by Frankensteinexistoval a počul Ryana rozprávať tým sexy hlbokým hlasom, tak buď by okamžite umrel, alebo ožil. Alebo ožil, aby umrel. Bože! On je dokonalý a ja sa tu rozprávam sama so sebou, asi toľko k férovosti. Rýchlo som ho dohnala a on otvoril dvere. Hodila som po ňom vďačný pohľad a ponáhľala sa dnu. Do nosa mi udrel zápach dezinfekcie, aký býva v nemocniciach. Steny boli bledo-modré a podlaha potiahnutá bielym až modrým linoleom. Všade naokolo, dokonca aj na stene pripevnené, boli biele skrinky, o ktorých som nepochybovala, že v nich boli lieky, pomôcky na operáciu, sedatíva a ktovie čo ešte. Na stole uprostred ležala Lottie, bledá ako stena.
„Pomôž jej to dať dole,“ prikázal mi Ryan a ja som zhodila na zem svoju mikinu a hodila ju do kúta. Rýchlo som k nej podišla a pomohla jej vysúkať sa opatrne z rukáva jej čiernej bundy, ktorú som následne hodila tiež do kúta. Jej blonďavé vlasy boli mierne mokré a zafarbené jej červenou krvou. Vlasy som jej odhrnula na druhé plece a snažila sa roztrhnúť jej rukáv, ale látka nechcela povoliť, pričom som nechcela moc tlačiť, aby som jej neublížila.
„Počkaj,“ prišiel ku mne Ryan, poľahky ho roztrhal a zvyšky zahodil do koša pri lôžku. Keď som sa pozrela na stolík, našla som vyleštené pomôcky. Prehltla som. Študujem literatúru, viem, ale aj tak som vždy chcela byť skôr lekárkou. Chcela som pomáhať ľuďom a nemala som žiaden problém s krvou. Doteraz. No nemienila som sa nejako zastaviť. Synchronizovane som s Ryanom prešla k umývadlu. Vyumývali sme si dočista ruky. „Je ti jasné, že mi pomáhať nebudeš?“ snažil sa mi objasniť situáciu Ryan. Lottie v pozadí zastonala a ja som na ňu hodila utrápený pohľad.
„Dúfam, že ti je jasné, že sa ma nezbavíš, keď niekto koho poznám, leží na tom stole. Môžem len pomáhať s nástrojmi,“ ponúkla som mu. Pozrel na mňa prísnym pohľadom, ústa stisnuté v úzkej priamke. Telom mi prešla triaška. Istým spôsobom dokázal byť dokonalý a desivý zároveň. Chcel niečo namietať, pretože otvoril ústa, no prerušil ho hlboký ston Lottie. Hlasno vzdychol a podal mi pár bielych hygienických rukavíc. Úškrn z víťazstva sa mi usídlil na perách, ale zmyl ho jeden pohľad na seriózny výraz lekára.
Prešli sme k nej a ja som sa postavila za Ryana. „Lottie, zober si niečo, do čoho sa budeš môcť zahryznúť, aby si moc nekričala,“ požiadal ju Ryan a jeho slová mi pomaly prechádzali do mozgu.
„Počkať. Ty jej nedáš žiadne prášky?“ Spýtala som sa ho.
„A čo chceš jej dať, veď stratila krv, nemusela by sa prebrať, a aj tak nemáme na to čas,“ odvrkol nepríjemne. Kebyže nie je niekedy tak neodolateľný a nie je tu utrápená Lottie, vzala by som stoličku a tresla mu ju o hlavu.
Lottie podľa jeho pokynov vzala nejakú látku a omotala si ju okolo ruky a zahryzla do nej. Snažila sa dýchať pravidelne, no telo sa jej triaslo a pot jej stekal po tvári, akoby bolo štyridsať stupňov. Ryan vzal vatičku a očistil niečo zo zaschnutej krvi na pleci. „Kliešte,“ povedal a ja som sa spamätala zo šoku. Trasúcou rukou som mu ju podala a zľahka sa dotkla jeho ruky. Jeho oči na mne pristali, keď ucítil, aká som roztrasená. Pokrútila som hlavou a znova sa prilepila očami na Lottie. Toto rozhodne bude tá najhoršia chvíľka v mojom živote. Čo môže byť kurva horšie ako toto?
Ryan sa nadýchol a začalo to. Opatrne sa snažil vybrať guľku, ktorá tam uviazla a ja som nemohla uveriť, že to naozaj robím. Naklonila som sa bližšie a snažila sa všetko zachytiť. Neskutočné, zamrmlala som si pomedzi výdych tak potichu, že to nepočuli ani moje uši. Ryanova šikovnosť sa preukázala a zbadala som, ako už vyťahuje guľku von. Lottie sa striasla a mierne sa prehla. Jej zuby boli zovreté a oči pevne zavreté, pár sĺz stekajúce dolu jej ružovými líčkami. Nastavila som Ryanovi nádobu a počkala, kým nebudem počuť kov o kov, ktorý bude značiť, že guľka dopadla bezpečne do misky. Akonáhle sa tak stalo, paralyzovane som sledovala, ako sa guľka vplyvom gravitácie pohla na druhú stranu, keď som ju nahla. Adrenalín mi narazil do žíl a dýchanie sa zrýchlilo asi o jeden zabehnutý maratón viac.
„Vanessa!“ vytrhol ma zvýšený hlas Ryana z myšlienok. Vystrašene som na neho pozrela, na jeho stvrdnuté črty, ktoré značili, že je na mňa nahnevaný. Akonáhle ma však zbadal, trošku sa zjemnili. „Niť,“ zopakoval. Zmätene som sa pozrela na guľku v miske. „Vanessa,“ povedal znova, jemnejšie. „Lottie nás potrebuje,“ prehovoril až moc kľudne. Znova som sa pozrela na ňu, ako sa snažila nehýbať, aj keď bolesť prenikala cez celé jej telo.
Položila som nádobu a prichystala sa psychicky na zašívanie. Sledovala som, ako jeho prsty elegantne zašívajú ranu a s otvorenými ústami som sledovala posledný štich, ktorý spravil. Nožnicami som odstrihla zvyšnú nič a položila to na stôl. Ryan priložil na Lottiene čelo ruku. „Horíš,“ povedal a rýchlo sa rozbehol ku jednej zo skriniek.
„Viem, že to možno znie blbo, ale ako sa máš?“ spýtala som sa jej. Unavené červené oči pristáli na mojich vystrašených a pocítila som ľútosť veľkosti Japonska. Pristúpila som k nej a odtiahla jej upotené blonďavé kadere z tváre preč. Jej ruka sa zrazu dotkla mojej a ja som preľaknuto nadskočila. Neskôr som však jej stisk zopakovala. Jej zovretie bolo miestami až bolestivé, keď sa snažila zmierniť bolesť, aby nekričala. Ryan konečne prišiel a podal Lottie lieky, ktorá len s ťažkosťou dokázala do seba dať trošku vody.
Dvere sa rozleteli a dnu vbehol Harry. Oči sa mi zúžili a od hnevu som zovrela silnejšie Lottienu ruku, ktorá sa prekvapene zamrvila. Harry však nevypadal na to, žeby sa nejako obťažoval zaregistrovaním mojej prítomnosti, vyľakane hľadel na Lottie. „Ako si na tom?“ opýtal sa jej váhavo otázku, ktorú som jej položila aj ja. Zovrela som sánku a bála sa, aby som si náhodou nejako neublížila, alebo jemu.
„Práve sme skončili, mali by sme ju vziať do jej izby,“ povedal Ryan.
„Kde je?!“ počula som niekoho vzadu kričať, z diaľky, no zvuky sa približovali. „Čo máš teraz na mysli? Nie, ja ju zabijem!“ kričal niekto a dorútil sa do izby. Vysoký hnedovlasý muž sa zarazil vo dverách a zdesene pozeral na Lottie. Potom pozrel na mňa. „Čo tu robí? Kto to je?“ Ukázal na mňa prstom a nepríjemne na mňa prehovoril. Zahryzla som si do jazyka. Narozdiel od Uny som niekedy vedela, kedy treba mlčať, aj keď som musela stále rozprávať.
Una....
„Ona je Unina kamarátka,“ bývala, chcela som dodať, „a bola práve v klube, keď tam všetci prišli.“
„Ja ju zabijem!“ skričal ten vysoký a ja som sa skrčila na mieste. Čo som mu urobila?! Namiesto toho, aby sa na mňa vrhol sa otočil a chcel vyjsť z miestnosti, no Harry ho zastavil a prehovoril k nemu pevných hlasom, ktorému nikto nemohol oponovať.
„Necháš ju napokoji. Nič ti neurobila. Bola to náhoda, mohlo sa to stať aj keby tam nebola aj Una.“
„Keby tá tvoja Una nebola tu, tak Lottie nemusela nikam ísť a zostala by tu, ako vždy.“
„Louis, ty si myslíš, že je normálne obviňovať z toho Unu? Ona za to nemôže, môžeš to hovoriť tomu, ktorý teraz mŕtvy leží na skládke, mne nie.“
„Áno, obviňujem ju. Pretože Lottie mohla zostať v bezpečí, v Pevnosti a nič by sa nestalo...“
„Nechcem sa do toho pliesť, ale stále tu som,“ zapojila sa do toho Lottie a silno mi stisla ruku, ako sa premáhala aby neskríkla.
„Ty buď ticho, Lottie.“
„Prečo by mala byť ticho?“ Slová z mojich úst vyšli rýchlejšie ako mali. Všetci na mňa prekvapene a nebezpečne pozreli. „Neni mi do toho nič, ale-
„Áno, to máš pravdu, nie je ti do toho ani hovno,“ ukázal na mňa prstom Louis.
„Louis,“ napomenuli ho jednohlasne Harry a Ryan, no ja som sa rozhodla sama ozvať.
„Na mňa si už vôbec nemusíš vybíjať zlosť. Aj tak tomu asi teraz nikto nič nepomôže. Nerozumiem tomu, čo tu hovoríte, ale ak mám aspoň nejakú funkčnú mozgovú bunku, tak tu chceš držať Lottie zamknutú? Neviem čo je viac choré, či toto, alebo čo sa tam stal-
„Neopovažuj sa so mnou takto rozprávať,“ precedil pomedzi zuby Louis a spravil pár krokov oproti mne. Ja som cúvla o jeden krok a nevedela kam sa upratať. Ak som niekedy povedala, že viem, kedy mlčať, tak som sa asi pomýlila. Teraz bol ten čas, kedy som mala mlčať. Ryan sa predo mňa postavil a zastavil Louisov postup ku mne.
„Nedotýkaj sa jej, Louis,“ vyhrážal mu Ryan a mnou prešiel strach. Nechápala som, čo sa tu dialo. Nepatrila som tu. V skutočnosti som ani nevedela, kto to sú. Lottie... Ktovie, môže to byť maniačka, ktorá si dáva ľudí na raňajky, aj keď tak nevypadá. Louis tak síce vypadá, ale o ňom som nemohla spraviť rozhodnutie, ktoré by bolo správne. O Harrym som sa mýlila už predtým. Vždy som o ňom tvrdila aký je pekný a Una stále bola toho svojho, že nie je dobrý a nikdy som jej neverila. No, asi nastal čas, kedy sa jej slová potvrdia. Jedna z mála vecí, čo mi povedala a bola to pravda. A Ryan? Myslela som, že je to kamarát Harryho, ktorý je zlatý a dokonalý a teraz bol tu. Stál predo mnou, v krvavých veciach s Louisovym golierom trička v rukách. Išla z neho autorita a strach, ktorý ma strašil a predsa ma upokojoval, pretože nebol otočený proti mne, ale bol na mojej strane. Však?
„Na koho strane si, Ryan?“ zasyčal na neho Louis. „Táto a tamtá,“ povedal, „zapríčinili streľbu.“
„Ja asi ťažko, prestaňte všetci obviňovať mňa! Ja tu nepatrím a nechcem a najradšej by som nikoho z vás nikdy nestretla!“ Skričala som z plných pľúc. Ryan sa na mňa otočil a v jeho očiach som videla niečo, čo sa podobalo na ľútosť a sklamanie. Harry sa mračil a vypadal byť vo svojich vlastných myšlienkach, zatiaľ čo sa Louis prestal vzpierať.
„Tak čo tu ešte robíš?“ opýtal sa ma nenávistným hlasom.
V šoku som vydýchla. To je dobrá otázka, čo tu, doprdele, robím? Už som mala byť dávno niekde inde, nemala som ísť s nimi. A namiesto toho som tu zostala. Jediný dôvod, prečo som tu je ten, že aj keď to priznať nechcem a som na ňu naštvaná, nechcem, aby tu bola Una sama. Napriek klamstvám som ju mala možno ešte rada. A predstava, čo za ten čas musela už vidieť, kým som ja o ničom nevedela a ona bola tu, sama a vydaná napospas Harrymu, mi spôsobovalahusiu kožu na tele. To mi pripomína, kto sú to?
„Neviem, ale...“ hlas sa mi zadrhol. Čo mám povedať, čo mám urobiť? „Ale asi by som mala ísť, keď tu nie som vítaná,“ zamrmlala som a zdvihla zo zeme svoju mikinu. Zbabelec! Neutekaj odtiaľto.
Prešla som okolo nich a zastavila sa pri dverách. Potom mi to došlo, ako sa dostanem von?
„Ehm, a-ako sa dostanem von?“ spýtala som sa. Fajn, tvoj veľkolepý odchod bol super narušený tvojou sprostosťou. Sama na seba som sa mračila a chcela spáchať samovraždu.
„Harry,“ prehovoril Ryan, no neobťažovala som sa obzrieť za jeho hlasom. Nevolal mňa a ja som bola príliš zaujatá tým zaujímavým modrým linoleom.
Na pár sekúnd bolo ticho a potom Harry nahlas vydýchol a zaklial. „Fajn,“ povedal. „Vanessa?“ Moje oči sa konečne premiestnili z linolea na tú veľmi zaujímavú stenu za Harryho postavou. „Mala by si tu ostať a počkať. Zajtra by sme sa mali o tom všetkom porozprávať, čo si videla. A takisto tu je pár záležitostí s Unou, ktoré ste si ešte nepovedali a nevysvetlili. Myslím, že chceš odpovede na svoje otázky.“
Čo do pekla práve povedal?!
Nasledovalo ticho, ktoré neprerušil nikto, ani zúrivý Louis, ktorý len nechápavo krútil hlavou a snažil sa rozdýchať udalosti. Ja som tu nechcela zostať, no musela som. Mala som pár dôvodov: Harryho suverénnosť, že tu ostávam a tým to hasne; Lottie, ktorá nevypadala moc čerstvo; Una, ktorú som chcela nenávidieť za to, že ma do toho zatiahla a Ryan, samostatná skupina, dá sa povedať.
Zostávalo už iba, kde budem. Nechcela som byť v prítomnosti nikoho z nich.
„Louis, mal by si vychladnúť. Daj si pauzu,“ konečne prerušil ticho Harry.
„Hazza,“ začal Louis, no prerušil ho kamenný pohľad na Harryho tvári. Hazza? Seriózne?
„Von,“ prikázal Harry a trvalo päť sekúnd, kým Louis prešiel ku Lottie, pobozkal ju na čelo, zabijacky na mňa pozrel, podobný pohľad venoval aj Ryanovi a zmizol za dverami izby, ktoré za sebou nechal dramaticky zabuchnuté. „Kde ju dáme?“ kývol hlavou ku mne. Áno, hovorte akoby som tu nebola a bola by som pes, prečo nie, vôbec, ale že vôbec, to nie je od veci.
„O to sa postarám,“ povedal mu Ryan a znova si vymenili z tých pohľadov, ktoré dávali na známosť, že sú blízky priatelia a dokážu sa takmer telepaticky dorozumievať. Ako kedysi ja a Una.
Dvere sa rozleteli. Muž s hnedými vlasmi priskočil k posteli a ja som sa impulzívne prikrčila a čakala, kým príde moja smrť. Mykla som sa, keď muž zastavil pri mne a pevne som zavrela oči, neschopná bojovať s ním, aj keby som mala šancu.
„Lottie,“ prehovoril jemne a starostlivo. Opatrne som otvorila oči a zistila, že ma, chvalabohu, nikto ďalší nechce zabiť. Muž mal oči len pre Lottie a ani po chvíľke nezaregistroval moju prítomnosť. Opatrne som sa ešte viac prikrčila pri stene a snažila sa byť neviditeľná.
Cítila som sa, akoby som sa mala každú chvíľu zrútiť. Nohy som mala ako želatíny a prejavovala sa znova klaustrofóbia. Čo ti povedala doktorka? Máš zhlboka dýchať. Nasala som do pľúc vzduch presiaknutý dezinfekciou. Potrebujem čerstvý vzduch.
„Liam, som v poriadku,“ zamrmlala Lottie tomu mužovi.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa jej a jej ruku vzal do svojej a povzbudivo ju stlačil. Aj tak to bol veľmi krehký dotyk, vypadal, že si o nej myslí, že je porcelánová bábika, ktorá sa mohla kedykoľvek zosypať. A ja som mala pocit, že ja som tá, ktorá sa v najbližšej dobe zosype.
„Liam,“ napomenul ho Ryan. „Práve sme jej vybrali guľku z rany a zašili sme ju, mala by odpočívať.“
Liamove oči sa premiestnili od zranenej Lottie k Ryanovi. Ešte stále si ma nevšimol a bola som rada, pretože tento pohľad mohol patriť len zabijakovi. Bola v ňom zlosť, ktorú si chcel vybiť. „Myslíš si, že som to nepostrehol, Ryan?“ Precedil nahnevane pomedzi zuby.
„Nechaj ju, musíme ju odviesť do jej izby, bude odpočívať. Minimálne dva týždne je mimo, čo sa týka práce,“ prehovoril znova Harry. Liam strelil po ňom pohľadom a to bolo vtedy, keď zbadal mňa, ako sa krčím pri stene.
Jeho oči mali čierny odtieň a pokožka mu svietila nabielo kvôli ostrému svetlu, ktoré na neho dopadalo. Možno bol biely od prírody, možno zbledol vtedy, kedy uvidel Lottie, no žiadna vec ma nezaujímala tak, ako zlosť, ktorá sálala z jeho očí. Prikrčila som sa ešte viac, neschopná dýchať.
„Kto to je?“ opýtal sa ich, no oči zo mňa nespúšťal.
Odpoveď som však nepočula, pretože sa svet so mnou zatočil a ako poleno som dopadla na zem. Odvtedy som si nič nepamätala.
AN/ Prečo som taká lenivá?
Anyway, ako ste si možno všimli z názvu kapitoly, 26tka je rozdelená na viacero častí.
Koho POV chcete/myslíte že pôjde?
xo Isabelle