Sedel som na jednom z gaučov uprostred mojej "obývačky" a ťukal som do mobilu. Larissa si brala svoj čas ale nekázal som jej ponáhľať sa.
Môj milovaný, najdrahší otecko mi znovu v noci napísal.
Poznačte si ten sarkazmus.
Nechápem čo je také nepochopiteľné na týchto dvoch slovách. Nemám záujem. Slová ktoré mu opakujem už hodnú chvíľu.
Jedná vec je mať menšie zranenie zápästia, druhá vec je vidieť v tomto športe výzvu a adrenalín z bolesti druhých.
Pokiaľ ten starý muž nepochopí že bojovať nemôžem ísť skôr než v boxe raz a znovu uvidím umenie, nemáme sa o čom baviť.
Aj tak, ja tu nie som ten, ktorý by potreboval jeho. Na rozdiel od otca. On potrebuje moje prachy.
Otec:
„Marcus povedal že pokiaľ sa vrátiš do L.A. začiatkom augusta, budeš schopný zabojovať už budúci mesiac.”
Vedel som si predstaviť to nadšenie v jeho hlase. Marcus je môj agent, má tridsať rokov a tehotnú manželku.
Rozhodne sa snaží robiť všetko v môj prospech a poviem vám, on bol hneď za to aby som na chvíľu odišiel z Los Angeles. Hneď po mojej sestre.
Ale vec sa má takto. Môj otec sa pletie do môjho života, do mojej kariére, do môjho milostného života, odkedy som mal štrnásť.
On by bol schopný vyhodiť všetkých z môjho tímu, a sám by sa postavil do všetkých úloh okolo mňa.
Najradšej by mi robil aj osobnú pestúnku dvadsaťštyri sedem a som si stopercentne istý že by ma najradšej nikdy nepúšťal z očí, no na to som ho už veľakrát sklamal.
Takže keď mi otec napísala správu že Marcus povedal že budem schopný nastúpiť už v septembri, v skutočnosti sú to čisto otcove slová. Chudák Marcus, ani si neviem predstaviť aký nátlak môj otec vyvíja na toho úbohého muža.
Otec:
„Pokiaľ ma budeš aj naďalej takto ignorovať, budem ti musieť zavolať.”
Nad jeho slovami som iba prevrátil oči a pozrel sa na nové správy od Amélie.
Sestrička:
„Ďakujem, som rada že si šťastný aj za mňa. Nie som si však istá ako zareaguje otec. Stále sa nepreniesol cez ten tvoj odchod a som presvedčená že ma nikam nepustí."”
Áno, toto boli jej slová. Ale mala pravdu. Otec sa cez ten môj rýchli odchod nepreniesol. Ten muž sa nepreniesol ani cez môj rozchod s Charlotte s pred dvoch rokov.
Nedovolím mu však urobiť to isté Amélií. Ona si zaslúži mať vlastný život a robiť to čo ju baví bez toho, aby do toho bola nútená.
Urobím pre ňu všetko, a pokiaľ by som sa musel vrátiť naspäť len aby jej dal pokoj, tak nech sa stane.
Usmial som sa do mobilu a vyťukal som odpoveď.
„To posledné čo mu dovolím je zničiť ti život. Teraz musím ísť ale rozhodne si zavoláme behom tohto týždňa.”
Kým si správu ktorú som jej teraz poslal prečíta prejde aj celá večnosť ale som rád že aj napriek všetkému čo sa deje okolo, aj napriek veľkému množstvu kilometrov medzi nami sme si stále blízky.
Mal som v pláne pozrieť sa ešte na jednu so sociálnych sietí ale dvere do kúpeľne sa otvorili.
Automaticky som si mobil odložil do vrecka na nohaviciach a postavil sa.
„Em, nenechala som si tu náhodou mikinu?” hlesla. Moje oči hľadeli do tých jej nádherných modrých.
Nepozrel som sa preč - ani na sekundu - a odpovedal som. „Mmm, máš ju tam,” rukou som ukázal na kreslo v ktorom mala zložené svoje veci. „Ale nemáš v pláne obliecť si ju, no nie? Vonku je asi takých tristo stupňov a to že včera bolo zamračené sa teraz javí ako sen.”
„Tomu sa hovorí, ticho pred búrkou Xander. Navyše, mala som v pláne dať si ju len pretože sa necítim dobre v tomto tričku. Ani neviem prečo som si ho vlastne zobrala.” jej veta ma donútila pozrieť sa na jej oblečenie.
Nikdy som netušil že obyčajné modré rifle a fialový top dokážu vyzerať lepšie než akékoľvek drahé gala šaty.
Aj keď som presvedčený že za to môže Larissa.
„Podľa mňa vyzeráš viac než dobre. Čo viac než dobre, vyzeráš nádherne. Ale pokiaľ sa naozaj necítiš dobre, vždy ti môžem požičať niečo z mojej skrine alebo sa cestou môžeme zastaviť u teba aby si sa prezliekla.”
Bolo mi jasné že nad mojimi slovami uvažovala. Nechcel som aby sa cítila nepríjemne aj keď vyzerala úžasne. Pokiaľ tú mikinu na sebe chcela mať, tak nech si ju teda dá.
„Tak fajn, ale vezmem si toto, len pre prípad že by to naozaj bolo ticho pred búrkou.” z vešiaka v otvorenej skrini ktorú som mal hneď vedľa kúpeľne si zvesila čiernu košeľu a navliekla si ju cez ruky.
Ťažko som prehltol. Čo je to sakra so mnou? Veď je to iba obyčajná košeľa na jej tele.
Oh áno, moja košeľa.
„Tak fajn, pokiaľ je to všetko, myslím že by sme mali zmieriť ku mne.” nakoniec som zo seba dostal von.
Možno si myslíte že rozprávať nie je nič ťažké, a verte tomu že som si myslel to isté ale keď som so teraz ocitol presne v tejto situácii, musel som robiť všetko pre to, aby som znovu nešiel do sprchy.
„Veď je to len košeľa!” povedal môj hlas v hlave.
Samozrejme, diabol sa musel pridať aj do tejto konverzácie a ja som začal viesť malý rozhovor s mojimi vnútornými hlasmi.
„Jeho oblečenie na jej tele. Samozrejme že si hneď predstavil jeho oblečenie ako to jediné oblečenie na jej tele.”
Je normálne že človek počuje takéto hlasy?
Teoreticky to nie sú ani hlasy, skôr moje myšlienky ktoré sa snažia pochopiť čo to medzi mnou a Larissou vlastne chcem.
„Xander, si v poriadku?” jej hlas ma vytrhol zo zamyslenia.
„Pokiaľ ide o tú košeľu, môžem ti ju jednoducho vrátiť a-” oh bože, len to nie.
„Nie! Myslím, nechaj si ju. Trošku som sa len zamyslel nad tým čo mi napísala otec. Tá košeľa na tebe vyzerá lepšie než kedy vyzerala na mne.”
Presne, ale aj tak by si vyzerala lepšie bez akého- potriasol som hlavou nad tou myšlienkou a jednoducho som sa na ňu usmial.
Toto naozaj nie je vhodná chvíľa na takéto myšlienky.
„Tak čo povieš, môžeme odísť?” a tu to bolo. Ten úsmev na tvári ktorý som už nevidel asi pätnásť minút.
Problém bol v tom že to bol jediný úsmev ktorý som chcel vidieť po zvyšok svojho života.
A zrazu ma to zasiahlo.
Pravdu som si však nechcel pripustiť, na to je až príliš skoro a preto som len otvoril dvere a nechal ju vyjsť von.
Len som si zobral kľúče od auta a zamkol za sebou dvere.
Chcel som byť správny gentleman a tak som odomkol auto až keď som bol pri pasažierovom sedadle.
Dvere som jej tak potom mohol otvoriť a ona si sadla dnu.
Predtým mi však stihla povedať malé „Ďakujem” a venovať jeden s tých jej úsmevov.
Pokiaľ by každý deň bol ako tento jeden, bolo by naozaj ťažké vrátiť sa naspäť do L.A.
Už teraz to bolo ťažké. Čo by to pre mňa aj pre ňu bolo keby sa medzi nami nakoniec niečo stalo?
Zaparkovali sme pred nádhernou, veľkou, modernou vilou.
Oh bože tento muž.
„Tu bývaš?” spýtala som sa ho v momente ako mi otvoril dvere.
Urobil to už dnes dvakrát a poviem vám, je to to najkrajšie čo pre mňa muž kedy urobil.
„Nehovoril si niečo o tom že žiješ v byte?” pokiaľ toto považuje za byt, potom ja som asi manželka Ježiša.
„Teoreticky áno. Toto tu patrí môjmu strýkovi. Ja tu bývam len v podnájme. Síce tak trochu vlastným celé druhé poschodie, nepatrí mi to tu celé.”
Pozrela som sa naňho akoby som videla ducha.
„Vážne? Vlastníš celé druhé poschodia? Koľko ťa to vyjde na mesiac? dvetisíc eur?”
„Tak nejako.” vyvalila som naňho oči. Je si vôbec vedomí že peniaze nerastú na strome?
„Ty ako boxerista asi zarábaš dosť.” hlesla som no tak trošku len pre seba. Bolo to akoby som konštatovala situáciu no aj napriek tomu som to asi povedala dostatočne nahlas keďže mi odpovedal.
„Dalo by sa povedať. Pravdou však je že fanúšikovia mi zarobia viac než samotný súboj.”
Otvoril dvere a vošiel dnu. Nasledovala som a v momente ako som vkročila dnu, moje oči sa otvorili ešte viac.
Pokiaľ som doteraz bola prekvapená, teraz som sa už asi zbláznila.
„Vidíš, dôvod prečo tu nikdy nebývam. Na mňa je to až prehnane veľké.”
„Samozrejme že je to veľké, srší s toho bohatstvo.”
Nechápete ma zle. Aj mi sme celkom v balíku. Moji rodičia majú vlastnú firmu a peňazí máme viac než dosť. Nikdy by som si však nevedela predstaviť žiť v takejto vile.
Osobne, aj keď sa teraz tvárim celá bez seba, nechcela by som tu bývať.
„Nevravel si že je to strýkove?” spýtala som sa ho a konečne sa mu pozrela do očí.
On len zahmkal ako odpoveď a tak som pokračovala. „Prečo potom platíš nájomné? Nemala by ti rodina náhodou pomôcť?”
Jemne sa zasmial a spolu sme začali kráčať po schodoch. „Mám dvadsaťpäť rokov, som viac než schopný žiť svoj život sám. Ale áno, a strýko to tak aj chcel lenže môj otec má vlastné podmienky.” hlesol a ja som pozorne počúvala.
Chcela som vedieť aký je jeho otec, všimla som si že o svojej rodine veľa nerozpráva, no nechcela som aby to robil len pretože si myslí že naňho tlačím.
„Povedal že pokiaľ chcem odísť z Los Angeles, nesmiem sa obracať na strýka. Povedal že uňho môžem bývať, ale že si mám všetko platiť tak ako každý iný prenajímateľ. Povedzme že nebol dvakrát nadšený keď som odchádzal a preto dal také podmienky.”
„Nie si náhodou dospelý muž? Nemáš robiť svoje vlastné rozhodnutia bez toho aby ti do nich zasahoval otec?” spýtala som sa v nádeji že neprekročím hranice.
Xander sa len raz a znovu zasmial a podišiel k druhým dverám, teraz už na druhom poschodí.
„Ver mi, nič iné by som ani len nechcel.” a s týmito slovami už otvoril dvere a ustúpil nabok aby som mohla prejsť dnu.
Dvere za sebou zatvoril a behom pár sekúnd sa pri jeho nohách objavil pes.
Predpokladala som že je to Viki o ktorej tak veľmi rozprával. Bolo vidieť že majú silné puto.
Zohol sa dole a pohladkal ju. „Viki, toto je Lari. Lari toto je Viki. Zoznámte sa.” prehovoril Xander a ja som sa zohla dole pre to isté ako on.
Viki sa navonok javí ako pes ktorého by ste sa báli pretože nikdy neviete čo čakať. No keď prídete bližšie uvidíte, že je to nádherný verní bernardínsky psík ktorý som si presvedčená že by urobil čokoľvek pre svojho majiteľa.
Popravde, ani sa nečudujem. Keby som aj ja pes, urobila by som preňho hocičo.
To vyznelo naozaj zle.
Po nejakej tej minútke som sa znovu postavila na nohy a čelila nahnevanému pohľadu SVOJHO Ollieho.
Prisahám že som si myslela že žiarli.
Jemne som sa zasmiala a zobrala ho na ruky. „Ahoj kamoško. Ako si sa mal?”venovala som mu pusu na hlavičku „Dúfam že si bol dobrý a neurobil si nič za čo by sa maminka musela hnevať.”znovu som ho pobozkala a nakoniec zdvihla oči hore.
Poviem vám, ak som v tom momente nebola zahanbená ako ešte nikdy, nech sa prepadne pod zem.
Jemne som si zahryzla do spodnej pery a rozmýšľal ako objasním svoje správanie ku môjmu kocúrovi.
Nakoniec som ho len položila na zem a prešla okolo Alexandra. „Nič nehovor.”
„Nemal som to ani v pláne.”
Vedela som že robil všetko pre to aby sa nesmial. Alebo aby nespustil nejakú blbú poznámku.
Prečo by sa inak usmieval od ucha k uchu a mal ruky prekrížené na hrudy?
Áno, ak by som povedala že v tom momente nevyzeral dobre, klamala by som.
„Môžem použiť toaletu?” spýtala som sa ho ešte stále nestretávajúc jeho intenzívny pohľad.
Nemohla som sa mu pozrieť do očí pretože v momente kedy by som tak urobila, by sa moje nohy stali slabé.
„Tam tým smerom, druhé dvere naľavo.” odvetil a ja som prešla smerom ktorým ma poslal.
V aute sme sa rozprávali o prechádzke na ktorú pôjdeme každú chvíľu. Viki vraj potrebuje poriadne vyvenčiť a ja mám pocit že to vyvenčenie bude vhodné aj pre Alexandra.
Tiež sa mi počas cesty do tejto vili podarilo zistiť, že má v pláne čoskoro sa presťahovať.
Vraj má už byt, aj polovicu svojho majetku tam, len chce dobývať zvyšný mesiac tu, keďže sumu už zaplatil.
Nečudujem sa mu. Aj ja by som sa odsťahovala, hlavne ak by som bola v jeho situácii.
Predsa len, jeho otec bol ten ktorý chcel aby býval so strýkom. Aj keď povedal že bude musieť platiť nájom, aj tak bol ten ktorý ho sem poslal.
Nečudovala by som sa ak by neskôr zistil že strýko bol ten ktorý ho celú dobu špehoval a podával informácie jeho otcovi.
Oh, musím prestať čítať toľko kníh.