Sakra.
Dnešok je nanič.
Tak ako bol aj včerajšok a ako už sú aj posledné mesiace.
No dnešný deň je jednoducho na vrchole všetkých dodrbaných dní.
Najprv mi volá otec, chce ma naspäť v hre na čo som sa mu úplne vysral. Potom zistím že mi sťahováci zabudli doniesť jednu krabicu - samozrejme že tú najhlavnejšiu - a nakoniec, zrazím túto mladú, príťažlivú slečnu ktorá bola do nedávna kvôli mne ešte na zemi.
Aký parádny deň.
„Ste v poriadku slečna?" spýtal som sa jej keď už stála pokojne na svojich.
„Slečna je celkom v poriadku, len jej bábätká nie sú." v momente keď som počul tieto slová, môj pohľad skamenel.
Zjavne pochopila môj výraz a preto s malý chichotom dodala „Moje knihy, hlupáčik."
Ak v tom momente zo mňa nevyšiel výdych úľavy, tak potom som asi zbytočne zabudol dýchať.
Kto už v tejto dobe nazve svoje knihy bábätkami? Teraz keď sa na ňu pozriem, hneď mi jasné že nie je tehotná. Podľa môjho názoru len nedávno skončila školu no človek nikdy nevie.
„Tvoja mikina je, no-oblial som ti ju?"
Pár vecami som nechápal. Celý deň som vo svojej - neserte sa so mnou - nálade, ale keď som zrazil na zem túto slečinku, akoby som mal nejaké to nutkanie byť pokojný.
„Oh, to je v poriadku moje aut- hej? Čo to robíte?" jej pohľad bol upretý niekde do diaľky, pozrel som sa tým istým smerom no zo začiatku som nechápal.
Potom som pochopil. Dvaja muži odsťahovali auto. Podľa všetkého to bude jej auto keďže tak vyvádza.
Kútikom oka som ju zazrel ako kráča cez cestu k dvom pánom a rozhodol sa ju nasledovať.
Dôvod tohto činu je doteraz neznámi.
Nie že by ma to zaujímalo, no pred pár minútami som jej zničil mikinu, chcem sa uistiť že všetko je okej. Nie som ten typ chlapíka ktorý by za niečo takého zdrhol.
Hlavne keď viem že za to môžem z väčšej časti ja.
„Pani, toto auto stojí na súkromnom parkovisku, máme prikázané ho odtiahnuť." prehovoril na ňu plavovlasý pán.
„Od kedy je toto "súkromné" parkovisko? Parkujem tu už od doby kedy som sa naučila šoférovať, som si istá že do dnes toto miesto nebolo súkromné."
„Auto si bude môcť vyzdvihnúť v odťahovej službe a bude vám udelená pokuta za parkovanie na cudzom - súkromnom - pozemku." hlesol druhý muž a ja som len sledoval dejisko predo mnou.
Mohol som povedať že s toho nebola tri krát nadšená no nedalo sa ani povedať že by bolo nahnevaná tak ako by som bol ja.
Toto dievča sa mi naopak zdalo akoby sa jej zmocnila úzkosť.
Nepoznal som ju ale ten pohľad v očiach a reč tela rozpoznám na kilometre ďaleko. Síce som nevedel čo to spôsobilo, najrozumnejšie by bolo aby to prestalo.
„Je nám ľúto pani, budete si musieť zaplatiť a neskôr vyzdvihnúť vaše auto." to boli posledné slová pred tým než obaja muži sadli do ich odťahovej služby a spolu aj s jej autom zmizli.
„Pozri," oslovil som ju a ona sa v momente otočila. Dalo sa povedať že bola dosť prekvapená že som ešte stále tu a aj trošku zahanbená za to čo sa práve stalo presne predo mnou. „práve som sa chystal zájsť na obed, nechaj ma objednať ti niečo, za tu kávu na tvojej mikine, a potom ak budeš chcieť, môžem ťa odviesť aj domov keďže nemáš momentálne auto."
Jej pohľad hovoril za všetko. Jemne som sa musel sám pre seba zasmiať a neskôr dodal „Nemusíš sa obávať, neplánujem ťa zavraždiť. Na smrť si až príliš krásna."
Pokojne som ju sledoval a jej reakcia na moje slová ma zaskočila. Sama vyzerala že je zaskočená mojimi slovami čomu som úprimne nechápal.
Tvárila sa akoby jej to ešte nikto nikdy nepovedal čo pravda nemohla byť pretože každý človek ktorý má zdravý zrak by videl že je nádherná.
„Ja neviem, si si istý že nebudem otravovať?"
Pff, mám času na rozdávanie, jasné že mi prítomnosť peknej baby nebude prekážať.
„Nebuď hlúpa, myslím že si tým budeme rovný. Oblial som ti mikinu a teraz ti to vynahradím obedom. Platí?"
Chvíľu váhala ale nakoniec súhlasila. Po dlhom prehováraní aby si dala dole tú mokrú mikinu tak aj urobila.
Budem klamať ak by som tvrdil že nebola príťažlivá, bolo to pohľad ako na bohyňu. Anjel v ľudskom tele.
Keď sme konečne vkročili do reštaurácie, zbadal som tú neistotu. Chcel som sa jej opýtať či je problém v reštaurácii ale keď som videla ako to zamaskovala úsmevom, zahryzol som si do jazyka.
„Tak čo si dáš?" opýtal som sa jej keď sme si už dobrých päť minút pozerali menu.
„Asi si dám cestovný šalát so zeleninou." jej hlas bol tichý, no napriek tomu mi venovala malý úsmev.
„Kuracie mäso?"
„Oh nie, ja nejem mäso." teraz by to už mohlo dávať zmysel. Dievča neje mäso a my sa nachádzame v reštaurácii kde je mäso na každom druhom stole.
Bolo mi trápne objednať si niečo s mäsom. Ale bol som hladný. No zároveň naozaj nechcem aby sa cítila nepríjemne.
„Vidím na čo myslíš. Pokojne si objednaj čokoľvek čo chceš. Som zvyknutá." usmial som sa na ňu a privolal čašníčku.
Keď som objednal naše obedo-večere, jej ten cestovinový šalát a sebe lososa so zeleninovou oblohou, nezostávalo nám nič iné než čakať.
Nesťažoval som sa. Sledoval som jej pohyby, reč tela, no hlavne oči ktoré vždy povedia najviac.
„Alexander."
„Hm?"
Usmial som sa a zopakoval som. „Moje meno je Alexander Reid." jej oči mi začali skúmať tvár.
„Teší ma, Xander. Ja som Larissa, Larissa Jones."
Oslovilo ma to dievča Xander? Xander? To je nové. Naspäť v Los Angeles ma všetci volajú Alex. Moja rodina ale aj fanúšikovia. S celého svojho srdca tú prezývku nenávidím.
No keď Larissa použila prezývku ktorou ma ešte nikto nikdy neoslovil, cítil som sa tak trochu...poctený?
Myslím že keby aj Alex vyjde z jej úst, neuvidím tam dôvod pre nenávisť.
„Potešenie je na mojej strane Lari."
Nebudem predsa jediný ktorý bude mať prezývku. Navyše, to meno sa jej neskutočne hodí k tým modrým očiam ktoré prekypujú láskou, radosťou ale aj smútkom a bolesťou.
„Tak, Lari. Povedz mi niečo o sebe."
„Nemyslím si že je tu niečo čo by stálo za zdieľanie."
S rukou sa začala hrať so svojím náhrdelník čo má na krku. Pokiaľ sa cítila nepríjemné mohli sme odísť, no pokiaľ to robila len pretože je nervózna - chcel som aby okolo mňa nemusela cítiť nervozitu.
„Ja si myslím že tvoj život musí byť viac než zaujímavý ale ak dovolíš, začnem teda prvý."
A tak sa aj stalo. Nikdy by som nepovedal že ja - Alexander Reid - by som bol schopný otvoriť sa pred niekým.
Nie to ešte pred neznámym dievčaťom o ktorom absolútne nič neviem.
Ale stalo sa.
Sledovala som ho a pozorne počúvala. Občas som sa ho opýtala nejakú otázku inokedy sa jemne zasmiala na niečom čo povedal.
Zistila som veľmi zaujímavé veci. A to že; Xander má malú sestričku Améliu ktorá je preňho všetkým. Že jeho verný psík - fenka Viktória - je po jeho boku vždy keď ju potrebuje - niečo ako Ollie pre mňa. Že miluje šport a že má dvadsaťpäť rokov - na čo som ho úprimne vôbec netipovala.
Všetky veci ktoré mi dnes povedal ma zamestnali natoľko že som zabudla na svoju úzkosť a prestala panikáriť kvôli veľkému množstvu ľudí v podniku. A že som bola schopná zjesť svoje objednané jedlo.
„Tak a teraz mi môžeš tvrdiť že tvoj život nestojí za zdieľanie. Nemôže byť nudnejší než ten môj." hlesol a pokračoval vo vyvaľovaný očí na mňa.
Pokiaľ by to bol ktokoľvek iný, začala by som sa cítiť nepríjemne ale keďže som okolo neho nič také necítila, vôbec mi to neprekážalo.
„Čudoval by si sa. Nemám žiadnych súrodencov, žiadny milenecký život len kocúrika Ollieho ktorý je tu vždy pre mňa. O pár mesiacov mám devätnásť rokov a okrem čítania kníh moc vecí rada nemám."
Lepšie povedané, okrem čítania kníh iné veci nerobím pretože som mentálne slabý človek, pomyslela som si.
Xander svoje jedlo dojedol už asi dobrých dvadsať minút dozadu no aj napriek tomu tu so mnou sedel a rozprával sa akoby sme starý priatelia ktorý sa rozhodli dohnať stratený čas.
„Myslím si že si ešte mladá na to aby si pripisovala svoj život že nestojí za zdieľanie. Keď budeš stará, budeš sedieť sama na verande svojho domu, vtedy môžeš povedať že si nezažila nič čo by stálo za prerozprávanie."
Neviem prečo ale každé jeho slovo som si poriadne premyslela. Tento muž sa zdal byť naozaj múdry keď dával také rady.
Naozaj Larissa? Sú to len slová!
„Myslím že by si sa mal riadiť vlastnými radami. Si ešte mladý na to aby si nazýval svoj život nudným."
Zahryzla som si do spodnej pery a pozrela sa dole na tanier.
Bol prázdny. A ja som bola šokovaná. Nie šokovaná. Bola som zaskočená.
Práve som zjedla celý tanier cestovní, úplne sama!
Môj žalúdok sa vo mne prekrútil a do mojej mysle sa začali vracať výčitky svedomia.
„Lari, neverila by si keby som tu povedal že mne už nemá život čo poskytnúť. Prežil som všetky dôležité body života. Cestoval som, prežil som lásku, šťastie, slávu aj kariéru. Síce sa ti môže zdať že mám len dvadsaťpäť rokov a že som príliš mladý na tvrdenie niečo takého, ale ver mi, ty máš celý život pred sebou."
Znovu ma jeho slová prinútili zamyslieť sa na všetkým čo povedal.
Jedna otázka v mojej mysli však bola najjasnejšia.
Ako mohol dvadsaťpäť roční sexy muž zažiť všetky dôležité body života za taký krátky čas?
„Chceš tým povedať že mám čas do dvadsať päťky a potom už budem môcť hovoriť o svojom živote ako nudnom?" znovu som si zahryzla do pery ale tentoraz len aby som sa nezačala usmievať ako blázon.
Čo sa to so mnou deje?
Prečo som okolo tohto muža takáto?
„Nie. Ja to dokážem tvrdiť tak skoro pretože som si to dodrbal. Ty, na rozdiel odo mňa, budeš musieť využiť svojich príležitostí a pokúsiť sa prežívať všetky dôležité body života čo najdlhšie."
Vyčaroval mi úsmev na tvári.
Úprimný reálny úsmev ktorý svet už nevidel tak dlho.
Neznámy muž s ktorým som sa náhodne zrazila na ulici mi dokázal vyčarovať ten úsmev na tvári ktorý mi už tak hrozne chýbal.
„Síce neviem čo v živote robíš, ale pokiaľ ti tvoja kariéra nevyjde, mal by si sa stať psychológom. Za tých pár okamihov si mi dal viac rád než mi kedy dali moji rodičia. A to je už čo povedať."
Zjavne nebol jediný kto dokázal vyvolať úsmev na moju tvár. Zjavne sa to podarilo aj mne a v tom momente som vedela že Alexander Reid má ten najkrajší úsmev na tvári.
Ten najkrajší aký som kedy videla.
V reštaurácii sme zostali ešte nejakých tridsať minút. Rozprávali sme sa - i keď tento krát som bola ja tá ktorá rozprával najviac - a mala som pocit že som sa mu začala úprimne otvárať.
„Čo si myslíš že robíš?" spýtal sa ma keď som si začala vyťahovať peňaženku.
Požiadali sme si o účet a tak bol najvyšší čas zaplatiť si svoj podiel. „Chystám sa zaplatiť si svoj neskorý obed. Ako inak to vyzerá, hlupáčik?"
Tá prezývka "hlupáčik" mu nejako ostala od doby kedy sme sa zrazili. Vždy mi to nejako vykĺzlo z úst no zakaždým ho to prinútilo jemne sa usmiať.
„Myslel som že sme sa jasne dohodli. Ja som ťa pozval na obed pretože som ti zničil mikinu. Láskavo si tú peňaženku odlož a nechaj ma dodržať môj sľub."
Spomínala som že je márne sa s ním hádať. Poznáme sa naozaj málo ale každú "hádku" zatiaľ vyhral a tak sa stalo aj teraz. Ibaže v tejto jednej som ho dobrovoľne nechala.
Niečo bolo na tom jeho pohľade ktorý vás donútil urobiť čokoľvek.
A preto vyhral.
„Ďakujem. Pokiaľ ti to urobí lepšie, za náš ďalší obed budeš môcť zaplatiť ty."
Povedal práve náš ďalší obed?
Znamená to že by som mala možnosť stretnúť tohto mysteriózneho muža ešte raz?
Samotná myšlienka že by sa tak stalo ma donútila usmiať sa.
Po dlhom prehováraní sa mi nakoniec podarilo presvedčiť Xandera aby ma vyhodil na zastávke.
Nie že by som sa v jeho prítomnosti necítila dobre alebo že by som sa bála toho čo by dokázal urobiť, jednoducho som len nechcela aby ma rodičia videli s niekým kto popri všetkom je ešte aj mužského rodu.
Vedela som že sú obaja v práci ale pri mojom šťastný by nejakým zázrakom boli doma ak by som prišla v Xanderovom aute.
Počas jazdy som sa naňho často pozrela a pár krát som ho kútikom oka prichytila robiť to isté. Bola to príjemná tichá cesta ktorú som si užila.
Stihli sme si vymeniť aj čísla no čo bolo vrcholom celého dňa bola pusa na líce ktorú mi dal keď som sa chystala vystúpiť z auta.
V autobuse som mala veľa času na premýšľanie no toto bolo prvý krát po dlhej dobe kedy moje myšlienky súviseli s niečím iným než s mojim životom.
Nevedela som čo si o ňom mám myslieť. Bol záhadný no zároveň otvorený, bolo na ňom niečo čo má prinútilo spytovať všetko.
A ten bozk?
Síce bol na líce ale aj tak.
Poznali sme sa pár hodín a tento muž na mňa mal svoje účinky.
Jedno viem na sto percent.
Alexander Reid je veľmi zaujímavý a nebezpečný človek.