Magdaléna bola stále po ruke kráľovnej a zdalo sa, že si ju obľúbila. Už k nej neprechovávala nenávisť a žiarlivosť, ale priala si, aby ju všade nasledovala a bola jej k dispozícii. Veľmi sa tešila tejto zmene a na kráľa si celé dni nespomenula. Akoby ani v paláci nebol prítomný. Nekonali sa slávnostné večere ani bály. Dvorský ruch sa zastavil. Všetky dni sa zdali byť rovnaké. Stále tie isté činnosti, rovnaké rozhovory. Občas mala dojem, že sa z tej jednotvárnosti zblázni. Po celom nekonečnom dni bola vždy taká unavená, že rovnou cestou kráčala do postele, kde okamžite zaspala ako neviniatko. Už ju však netrápilo to, čo jej sužovalo dušu po príchode k dvoru. Klebety, ktoré sa rozšírili, ustali a teraz ľudia začali šepkať o novej udalosti. O obrovskej a mimoriadne šťastnej. Vravelo sa, že kráľovná čaká dieťa, preto nastala taká výrazná zmena v jej správaní. Magdaléna o tom najskôr pochybovala, považovala to za výmysly unudených dvoranov, ktorí potrebovali zdvihnúť všeobecné vzrušenie. Ukázalo sa však, že správa je pravdivá. Kráľovná bola naozaj v požehnanom stave. Úsmev jej svedčal a zmiernil tak upätosť prísnej tváre. A v očiach mala iskry, ktoré Magdaléna doposiaľ nevidela. Aj kráľ bol ako vymenený. Zdržiaval sa doma, nepresúvali sa z miesta na miesto.Vyhlásil, že do pôrodu zostanú v Hampton Courte.
Koncom leta Magdaléna dovŕšila sedemnásty rok a svoje narodeniny skromne oslávila s Claire. Vtedy zostávali kráľovnej do pôrodu štyri mesiace. Jej pás bol zhrubnutý a brucho sa jemne črtalo pod mnohými vrstvami látky. Znovu sa začali plesy, na ktoré kráľ s kráľovnou chodili bok po boku a on sa od nej nehol ani na krok. Netancoval, len sedel v jej blízkosti a popíjal silné víno.
Magdaléna stála pri kráľovnej a čakala kým ju niekto príde požiadať o tanec. Blížil sa k nej nízky mladík, ale v tej chvíli sa kráľ postavil a vysoko nad hlavu zdvihol plnú čašu. Jazyk sa mu plietol, keď prehovoril:
„Pripíjam na zdravie svojej milovanej ženy a nášho dlho očakávaného a vytúženého syna." Celá dvorana zaburácala radostnými výkrikmi. Kráľ pristúpil ku kráľovnej, pokľakol a pobozkal zväčšujúce sa bruško. Toto gesto bolo škandalózne, ale nikoho nešokovalo ani nepobúrilo. Vyvolalo len ďalšie ovácie. Kráľovnej sa na tvári objavila červeň, bola v rozpakoch z kráľovho správania a pozornosti, ktorú jej prejavoval tak zriedka.
Magdaléna sa usmievala a keď sa ozvala hudba, odišla do tanca s modrookým mládencom. Tancovala ľahko, ale necítila to, čo pri prvom tanci s kráľom. Tomuto chýbal náboj, ten čo zdvihol vlnu tepla a rozhorúčil líca. Keď dotancovala, zdvorilo sa uklonila a stratila sa v dave.
Henrich sedel na svojom čestnom mieste a v dlaniach držal kráľovninu ruku. Myšlienkami však aj tak odlietal k Magdaléne. Často na ňu myslel. Skladal básne, ktoré vždy skončili v ničivých plameňoch ohňa a čakal odpoveď na list, čo jej poslal. Prešlo niekoľko mesiacov a žiadnu odpoveď nedostal. Hrdosť mu nedovolila, aby napísal znova. Chcel, aby nakoniec sama prišla k nemu. Blúdil očami po sále a hľadal neprikryté rozpustené vlasy a pôvabnú tvár. Nikde ju nevidel. Veď ešte pred chvíľou tancovala a teraz po nej nebolo ani stopy. Jeho nálada odrazu ochladla pod bod mrazu.
***
Magdaléna vyšla z preplnenej sály a po tmavej chodbe, osvetlenej mihotavým svetlom sviec kráčala smerom k východu. Vyšla do záhrady, dýchala vzduch, presýtený vôňami končiaceho sa leta. Zacítila vôňu žatvy, ktorú vietor doniesol z nie tak dávno zožatého poľa. Pripomínala domov, obkolesený úrodnou pôdou a lesmi. Pomaly kráčala k aleji a necítila strach aj keď pred sebou nevidela nič okrem nepreniknuteľnej tmy. Hlavu obrátila ku hviezdam a kaskády svetlých vlasov sa zosypali niže pása. Netušila, že v záhrade nie je sama. A necítila ani očarený pohľad, ktorý na ňu upieral muž, kráčajúci za ňou. Jednoducho prestala vnímať svet. Myšlienkami blúdila po nekonečných zelených pláňach a lesoch, v predstavách navštevovala miesta, po ktorých sa jej cnelo. Chýbal jej domov.
„Ako ďaleko až chcete ísť, milady?" zvolal neznámy mužský hlas a Magdaléna sa vystrašene obrátila. Vďaka striebristému svetlu mesiaca zazrela siluetu muža. Pomalým krokom sa približoval a zastal až tesne pred ňou. Teraz ho videla dostatočne jasne, aby si všimla pobavenie v jeho očiach. Pobúrene zdvihla hlavu.
„Myslím, že vás do toho nič nie je, pane. Kráčam, kde sa mi páči," odpovedala a až potom si uvedomila ako detinsky a hlúpo jej slová vyzneli.
„Aha. A slovo bezpečie nepoznáte, však?" nedal sa vyviesť z miery jej odmeraným správaním. Nebol pri dvore dlho a túto dámu ešte nevidel, no zdvihla v ňom vlnu obdivu, aj keď s určitosťou nevedel vysvetliť prečo.
„Ale poznám, len ma už unavuje robiť to, čo odo mňa žiadajú iní," povzdychla si. Odrazu sa zháčila. Nikdy sa nezhovárala s neznámym mužom. Očami podvedome blysla za seba. V blízkosti však nebol nikto, kto by jej podal pomocnú ruku v prípade potreby. Zdalo sa, že neznámy jej číta myšlienky, pretože svoju chybu hneď napravil.
„Som Laurence Craven a môžem byť vaším dnešným spoločníkom, pretože ani mne sa nežiada robiť niečo, čo odo mňa žiadajú iní." Len čo sa predstavil, venoval jej šibalský úsmev . Bol mladý, mladší než kráľ, ale na dvor sa nehodil. Havranie vlasy mal dlhé a neupravené, bradu mu pokrývalo niekoľkodňové strnisko a oči mu žiarili ako dva temné ónyxy. Nemal klobúk a jeho odev bol jednoduchý. Na kabátci nemal prestrihy ani drahokamy a tým sa stal Magdaléne sympatický. Nič nepredstieral, na nikoho sa nehral. Zjavne bol nezámožný a nehanbil sa za to pred dvorom. Vykročili spolu tmavou alejou. Viac sa nezhovárali, každý mal svoje vlastné myšlienky a zbytočné plytké rozhovory by k ničomu neviedli. Po hodnej dobe prerušil ticho Laurence:
„Nepovedali ste mi, kto ste vy, milady." Ani sa na ňu nepozrel, keď tú otázku položil. Predstavila sa mu a opäť sa medzi nimi rozhostilo mlčanie.
„Nebojíte sa prechádzky s celkom neznámym človekom?" spýtal sa ironicky.
Zatvárila sa zmätene, kým pochopila na čo naráža. Začervenala sa a bola rada, že to v tej tme neuvidí. Nevedela mu odpovedať, ale nakoniec sa vynašla.
„Ja by som nemohla spraviť nič, ale verte mi, môj otec by vás zabil." vyslovila to pokojne a otočila sa na cestu späť pred palác. Zrýchlila krok, nechala stáť Laurenca na tom mieste, ani nepočkala na odpoveď. Veď vravel úplné nezmysly. Pokrútila hlavou. Chcel ju len vystrašiť a aj sa mu to podarilo, pretože srdce jej divoko bilo.
„No tak počkajte, Magdaléna. Nebodaj som vás urazil?" bežal za ňou, z hlasu sa stratil posmech.
„Neviem o tom, že by som vám dovolila osloviť ma menom." znovu si na tvár nasadila masku povýšenectva a ani sa za ním neobzrela.
„Nie ste taká bohatá, aby sa muselo dbať na formality," povedal a už znovu jej kráčal po boku. Magdaléna sa na neho prudko otočila.
„Odkiaľ to viete?" spýtala sa a pritom nechcene vyzradila to, čo sa on len domnieval.
„Pretože ste ako ja." Znela jednoduchá odpoveď.
„To nie je pravda. Nikdy by som nemala tak trúfalé reči. A žiadam vás, aby ste sa ku mne správali s úctou, ak chcete byť na dvore vítaný." tieto slová tiež oľutovala, hneď ako ich vypustila z úst. V duchu si nadávala a nevedela, kde v sebe objavila toľkú hlúposť.
Laurence nebol ani zďaleka hlúpy. Dal si veci dohromady.
„Myslíte si, že by ma vyhodil kráľ?" spýtal sa pobavene. „To neurobí. Ale ja by som si na vašom mieste dával obrovský pozor. Príliš veríte mužom a to sa nevypláca. Hlavne, keď ide o kráľa." posledné slovo vyslovil dôrazne, otočil sa zmizol niekde v tme záhrady.
Magdaléna nevedela skryť pobúrenie. Do tváre sa jej nahrnula krv a pery mala stisnuté do tenkej čiary. Ako sa opovážil? Nemal právo, tak sa s ňou zhovárať. Trúfalo a posmešne, akoby nebol z rovnakej vrstvy ako ona. Tiež rovnako bezvýznamný, ale za to nesmierne sebavedomý a nafúkaný. Začínala ľutovať, že sa do záhrady vôbec vybrala. Keby zostala v sále a tancovala, vôbec by sa s ním nestretla. Pokrútila hlavou. Nakoniec hnevať by sa mala aj na seba. Keby nevyzradila niektoré veci, všetko by bolo v poriadku. Vošla dovnútra. Sviečky už pomaly dohárali a na stenách tancovali ich strašidelné tiene. Chodba bola prázdna a všade vládlo ticho. Hostina pravdepodobne skončila, a pritom jej sa zdalo, že vonku bola len malú chvíľku. Pomaličky vykročila ku svojej komnate. Sukňu si podvihla, aby príliš nešušťala. Musí sa rýchlo dostať do izby, pretože ak niekto zbadá, že sa o takomto čase túlala niekde vonku, jej dobrá povesť bude ohrozená. Ale zdalo sa, že nikde niet ani živej duše. Ruku položila na kľučku, ale kým stihla otvoriť dvere, niekto ju chytil okolo pása. Zahryzla si do pery, aby nevykríkla. Striasla zo seba niečie ruky a vystrašene sa obrátila.
„Upokoj sa, nechcel som ťa vystrašiť.", prekvapene vytreštila oči, keď pred sebou zbadala kráľa. Usmieval sa a oči sa mu tiež smiali. Bolo vidieť, že veľa pil a účinky vína z neho ešte nevyprchali.
„Ale vystrašili ste ma.", podotkla Magdaléna, keď sa spamätala z prvotného šoku. O krok ustúpila dozadu. Zasmial sa a spravil krok vpred.
„Odpusť mi, nechcel som. Ale potreboval som ťa vidieť. Tvoja slúžka mi povedala, že si sa ešte nevrátila, tak som sa rozhodol, že na teba počkám. Na krásne veci sa oplatí čakať.", pristúpil k nej, ale ona sa opäť posúvala dozadu, až kým nenarazila do tvrdej kamennej steny. Odtiaľ nebolo úniku. Cítila sa ako srnka lapená v pasci. Sklopila tvár do zeme a čakala na zázrak, ktorý by ju vyslobodil.
„Mali by ste by pri svojej žene a dbať o bezpečie vášho syna.", v hrdle jej navrela veľká hrča, ktorá jej bránila rozprávať, ale tie slová zo seba nakoniec dostala. A trafila cieľ. Kráľ ustúpil a úsmev mu zmizol z tváre.
„Aká si bystrá. Na ženu niečo nevídané. Budúce ma len tak preč nepošleš.", slová vyslovil pokojne, ale Magdaléna v nich začula náznak hrozby. Uklonil sa jej a dal sa na odchod. Krok mal pevný a rýchly a v jeho pohyboch sa skrýval hnev.
Ani nepočkala, kým jeho kroky zatíchnu, rýchlo otvorila dvere a vbehla do izby. Prudko ich za sebou zabuchla a utrápene sa o ne oprela. Ťažko si povzdychla a popri dverách sa zviezla na zem.